Neurologické poruchy písania: dysgrafia, jej prejavy, príčiny a diagnostika

Neurologické poruchy písania sa najčastejšie prejavujú ako špecifická vývinová porucha písania - dysgrafia. Ide o výrazné narušenie zručností písania, ktoré sa prejavuje problémami s grafickou stránkou písaného prejavu, čitateľnosťou, tvarom a úpravou písmen, plynulosťou pohybov a osvojovaním si správnych tvarov písma.

Dysgrafia nesúvisí s lenivosťou, nízkou inteligenciou ani nedostatkom snahy. Špecifické vývinové poruchy učenia majú neurobiologický základ a prejavujú sa napriek bežnej výučbe, primeraným rozumovým schopnostiam a primeranej výchovnej a vzdelávacej starostlivosti. Dysgrafia sa môže objaviť samostatne, ale často sa vyskytuje spolu s dyslexiou, dysortografiou, poruchou reči alebo dyspraxiou.

Čo je dysgrafia

Dysgrafia je špecifická porucha osvojovania si písania. Postihuje grafickú stránku písaného prejavu dieťaťa, čitateľnosť písmen, ich úpravu či osvojovanie si tvarov písmen. Dysgrafia je špecifická porucha písania, ktorá sa prejavuje celkovou výraznou neúhľadnosťou písma, jeho tvarom, rozdielnou výškou a kolísajúcim sklonom, ktorá nie je spojená so schopnosťou čítať.

Dysgrafik má problém s grafickou stránkou písaného prejavu, jeho tvarom, úpravou a čitateľnosťou. Je tu viditeľný problém s osvojením si tvarov písma, jeho napodobnením, či zapamätaním. Nácvik písania je pre deti náročná situácia. Najmä pre tie dysgrafické.

Zapamätať si správny tvar písmen a postup je pre ne úloha na niekoľko mesiacov, dokonca až rokov. Sledovať a sústrediť sa na to, aby boli všetky slučky a oblúčiky na správnom mieste, je veľmi vyčerpávajúce.

Neurologický a neurobiologický základ porúch písania

Špecifické vývinové poruchy učenia (ŠVPU) sú skupina neurobiologicky podmienených ťažkostí, ktoré sa prejavujú v konkrétnej školskej zručnosti - v čítaní, písaní, pravopise alebo matematike. Majú individuálny charakter, vznikajú na báze dysfunkcie centrálneho nervového systému a zásadne sťažujú deťom proces učenia, aj keď len v určitých oblastiach.

Dôležité je spomenúť, že tieto deti, či dospelí majú priemernú, často i nadpriemernú inteligenciu. Vývinové sa označujú preto, že sa spájajú s určitým stupňom vývoja a teda aj ich prejavom v tomto období, najčastejšie je to nástup do školy.

Výkon v konkrétnej zručnosti je výrazne pod úrovňou očakávanou pre vek a inteligenciu dieťaťa. Ťažkosti pretrvávajú napriek bežnej výučbe - nie je to nedbalosť ani lenivosť. Nesúvisia so zmyslovým postihnutím (sluch, zrak) ani s nedostatočnou výučbou. Majú silný biologický základ.

Základné kritériá diagnostiky ŠPU zahŕňajú zreteľnú disproporciu medzi zistenou inteligenciou a podávanými výkonmi, skutočnosť, že porucha nemá príčinu v telesnej chorobe a nevznikla ani na sociálnom alebo emocionálnom základe, a dokázanú dysfunkciu poznávacích centier mozgu.

Možné príčiny dysgrafie

Príčiny toho, prečo má dieťa špecifické problémy s písaním, sú rôzne a môže ich byť mnoho. Veda vo vysvetlení príčin porúch učenia nie je celkom jednotná, teórií na vysvetlenie príčin vzniku je viacero.

Najčastejšie spomínaná je ľahká mozgová dysfunkcia. Vplyv perinatálneho obdobia je teda nezanedbateľný. Dedičnosť je uvádzaná ako ďalšia z príčin vzniku vývinových porúch učenia.

Medzi príčiny vzniku dysgrafie zaraďujeme dedičné a neurotické faktory alebo drobné poškodenia mozgu. Niekedy sa ako nepriamy dôvod uvádza zmyslové poškodenie, poškodenie mozgu, netypická dominancia hemisfér.

Priamymi príčinami bývajú najčastejšie rôzne pamäťové deficity, deficity funkcie myslenia, nedostatky vo vnímaní a v reči, chýbajúca motivácia, nedostatočná koncentrácia pozornosti. Váhu majú aj emocionálne faktory, poruchy správania a celkový psychický stav dieťaťa.

Za dysgrafiou môže byť aj porucha priestorovej orientácie, vtedy nevie odhadnúť či to čo píše na papier, sa tam zmestí. Za dysgrafiou môže byť aj znížená vizuálna chápavosť (jednotlivé písmená nepíše na správne miesto), vizuálna memorizácia (odpísanie nerobí problémy, ale reprodukcia počutého písmena áno).

Niektorí autori uvádzajú okrem genetických faktorov aj sociálne - nepriaznivý vplyv rodinného prostredia, aj keď nie v zmysle vzniku poruchy, ale jej prejave a spracovávaní v školskom systéme. Nepriaznivý vplyv má aj zlé rodinné prostredie či podmienky školského prostredia (nevhodná voľba vyučovacích metód, osobnosť učiteľa a podobne).

Motorická nezrelosť a koordinácia

Dysgrafia pramení najčastejšie z neorganizovanosti a neadekvátneho fungovania mozgu. Človek vďaka tomu nedokáže vykonávať jednotlivé pohyby bez prerušenia, jemná a hrubá motorika sú porušené.

Za touto poruchou býva často aj porucha jemnej alebo jemnej aj hrubej motoriky. Tieto deti majú napätú celú ruku, predlaktie i zápästie a prsty, čo následne spôsobuje problémy pri písaní.

Dysgrafia sa spája s problémami v jemnej a hrubej motorike, pohybovej koordinácii, v zrakovej a pohybovej pamäti, pozornosti a priestorovej orientácii. Okrem raných štádií učenia, v ktorých sa dieťa učí písať jednotlivé písmená, väčšina vzdelávania vyžaduje schopnosť myslieť a písať v tom istom čase.

Asymetrický tonický šijový reflex

V niektorých prípadoch sa môžu objaviť v dôsledku nezrelosti nervových dráh zapojených do koordinácie hlavy, hornej končatiny, pohybov ruky a očí, ktorú obvykle potvrdí prítomnosť Asymetrického tonického šijového reflexu u dieťaťa v školskom veku.

Asymetrický tonický šijový je primitívny reflex, za normálnych okolností prítomný u zrelého donoseného novorodenca, ktorý by mal byť potlačený v dôsledku vývinu mozgových štruktúr v priebehu prvých 6 mesiacov života dieťaťa.

Pretrvávajúci reflex, alebo jeho prítomné zvyšky, môžu viesť k špecifickým ťažkostiam s učením sa písať. Deje sa tak preto, lebo pri otáčaní hlavy v smere ruky, ktorou dieťa píše, rameno a ruka majú tendenciu sa vystrieť do tej strany, do ktorej je otočená hlava.

Dôsledkom toho je náročnejšie udržať pero, ohnúť ruku a vrátiť sa ňou na opačnú stranu papiera, teda prejsť tzv. stredovou líniou tela. Takéto podmienky pre písanie nie sú pre dieťa príliš nápomocné, naopak, sú vyčerpávajúce a odbúravajú energiu a pozornosť od výkladu učiva.

Väčšina detí sa naučí prispôsobiť sa tomuto problému tým, že si vytvoria množstvo kompenzačných mechanizmov. Napríklad si posunú stoličku viac dozadu, oprú sa o ňu chrbátom, čím je im umožnené, aby ruka, ktorou píšu, mohla byť pri písaní vystretá, alebo môžu otáčať polohu pri sedení (niekedy sedia skoro až na boku, otočené do strany).

V niektorých prípadoch otáčajú papier, alebo zošit - niekedy až o 90°, čo opäť umožňuje ponechať ruku pri písaní vystretú. Iné deti majú nesprávny, až veľmi silný úchop pera, ktorý im umožňuje držať prsty zatvorené a tým udržiavať pero pod kontrolou.

Nezávisle od toho akú stratégiu používajú, samotná fyzická - motorická aktivita pri písaní, sa nestáva automatickou, ale vyžaduje zvýšené úsilie a námahu dieťaťa. Ak k tomuto dôjde, môže to negatívne ovplyvňovať schopnosť myslieť a súčasne s tým aj písať, preto si deti v niektorých prípadoch nepamätajú obsah toho, čo napísali.

Ak je asymetrický tonický šijový reflex jediným aberantným primitívnym reflexom, dieťa sa obvykle naučí čítať (naučí sa dobre kompenzovať kontrolu pohybov očí), ale môže mať špecifické ťažkosti s písaním.

Čítanie vyžaduje kontrolu pohybov očí (zrakovo-motorické funkcie), avšak písanie vyžaduje, aby oči a ruka spolupracovali (zrakovo-motorická integrácia). Pretrvávanie tohto reflexu u dieťaťa v školskom veku môže viesť k špecifickým problémom s písaním bez toho, aby malo dieťa problém s čítaním, alebo vykazovalo známky iných špecifických porúch učenia.

Samozrejme, prítomnosť asymetrického tonického šijového reflexu, nebýva jediná príčina ťažkostí s písaním. Obvykle u týchto detí je celkovo oslabená motorika, koordinácia a rovnováha. Motorický systém nie je dozretý, čo sa prejavuje aj na úrovni písania.

Jemná a hrubá motorika pri písaní

Na vzniku dysgrafie sa podieľa najmä grafomotorika. Nerozvinutá jemná motorika robí veľké problémy pri písaní. Túto oblasť je preto potrebné rozvíjať už od počas rozvoja prvých pohybových zručností dieťaťa.

O jemnej motorike hovoríme v súvislosti s pohybmi prstov a rúk, úchopom a manipuláciou s predmetmi. Medzi jemnú motoriku však zaraďujeme aj pohyby očných, rečových či mimických svalov.

Hrubá motorika označuje všetky pohybové schopnosti a zručnosti, napríklad obratnosť, rýchlosť, pohotovosť a koordináciu pohybov celého tela. Grafomotorika aj hrubá motorika zaostáva.

Činnosti na podporu jemnej motoriky

Rozvoj jemnej motoriky musíme podporovať od drobných svalov (navliekanie korálikov) cez úchop a držania ceruzky. Veľmi obľúbená a zábavná metóda je kreslenie (s rôznymi materiálmi na rôzne plochy, napríklad maľovanie prstami a podobne).

Úspech a napredovanie v jednotlivých oblastiach, v tomto prípade v jemnej motorike, nastane iba vtedy, ak tieto cvičenia sú každodenné a systematické. Dôležité je, aby to dieťa malo radosť z výsledkov, z činností.

Ak dávame príliš ťažké a neovládateľné činnosti, možno nabudúce už nebude chcieť spolupracovať a rozvoj jemnej motoriky ťažko dosiahneme. Napríklad nedáme šesťročnému dieťaťu nakresliť Eiffelovu vežu, keďže nedokáže dostatočne dlho ani správne držať ceruzku.

Namiesto toho môže kresliť čiary (vodorovné, zvislé), dúhu, vodu, more, lesy, slnko atď. Nároky postupne zvyšujeme. Rozhodujúci je aj materiál.

Najprv by malo začať s pastelkami (tie sa ľahko držia), potom s kriedou, hrubšími fixkami a až následne s grafitovou ceruzkou. Nezanedbajte rozvoj jemnej motoriky!

Pohybové cvičenia

Zábavné činnosti zamerané na jemnú a hrubú motoriku sú najmä pohybové cvičenia, ktoré je vhodné robiť hrovou formou pomedzi iné cvičenia, aby bola celá terapia zábavná.

Deti sa tak cítia dobre, majú z cvičenia radosť a tešia sa na ďalšiu terapiu. V takomto prípade je absolútne kľúčové sa s deťmi nezamerať len na nácvik písania, ale posilňovať motorické zručnosti ako také.

Typické prejavy dysgrafie

Dysgrafické písmo je ťažkopádne, neobratné, neusporiadané, neúhľadné, meravé a kŕčovité, celkovo ťažko čitateľné až nečitateľné. Písmo dieťaťa s dysgrafiou, je veľmi ťažko čitateľné, často až nečitateľné, aj napriek jeho veľkej snahe.

Dieťa píše čitateľnejšie len vtedy, keď píše veľmi pomaly, a teda venuje písaniu veľmi dlhý čas. Písanie je potom pre dysgrafika príliš únavné a vyčerpávajúce.

Charakteristické znaky dysgrafie sú najmä:

• vynechávanie písmen;
• zámena písmen;
• neúhľadný rukopis;
• nesprávne tvary písmen;
• nesprávny sklon písmen;
• nedodržiavanie riadkov;
• zrkadlové písanie písmen a číslic;
• nesprávny úchop pera;
• zvýšený tlak na podložku;
• časté škrtanie a prepisovanie písmen;
• neúmerne pomalé tempo písania;
• písanie je ostré, neplynulé;
• písmo má nepravidelnú hustotu;
• nelogické kombinovanie veľkých a malých písmen;
• nedoťahovanie písmen;
• roztrasené a príliš veľké písmo;
• každé písmeno býva inak naklonené.

Dieťa počas písania vytriasa ruku a má nesprávny úchop. Písmená sa nevojdú do riadka, nedodržiava sa veľkosť a tvar písmen a písmo má nepravidelnú hustotu.

Dieťa si nedokáže zapamätať ani napísať správne tvary písmen. Problémy so zapamätávaním tvarov písmen, problémy s napodobňovaním tvarov písmen a s vybavovaním si tvarov písmen môžu pretrvávať aj vo vyššom veku.

Deti s dysgrafiou majú problémy spájať zvukovú podobu písmena s grafickou a tiež prepisovať tlačené písmo do písaného. Písmeno alebo jeho časť môže byť vynechaná, pridaná, prehodená alebo umiestnená na nesprávnom mieste.

Typickými znakmi dysgrafického písma sú nesprávne tvary písmen, nesprávny sklon písma, písmo je kŕčovité, so znakmi tremoru, zrkadlové písanie písmen a číslic, nedodržiavanie riadkov, zámena niektorých písmen a môžu sa vyskytovať pravopisné chyby.

Dysgrafia a pravopis

Dieťa sa musí tak sústrediť na proces písania, že nestíha rozmýšľať nad uplatňovaním gramatických pravidiel. Dysgrafia ide často ruka v ruke s dysortografiou (porucha pravopisu).

Predstavte si, že dieťa, ktoré má problém s držaním pera, procesom písania, dodržiavania správneho tvaru písmen, musí ešte dávať pozor na pravopis. Je to preň často neriešiteľná úloha.

Dieťa s dysgrafiou môže mať pravopisné chyby preto, že väčšina jeho pozornosti smeruje na samotný motorický proces písania. Pravopisná porucha však predstavuje samostatnú ťažkosť, ktorá sa označuje ako dysortografia.

Dysortografia

Dysortografia je špecifická porucha pravopisu. Vzniká väčšinou na podklade poruchy sluchového vnímania a rozlišovania hovoreného.

Dysortografia je špecifická vývinová porucha pravopisu, ktorá sa prejavuje neschopnosťou človeka uplatňovať naučené gramatické pravidlá. Dieťa trpiace dysortografiou je typické tým, že často vynikajúco ovláda gramatické pravidlá (poučky, vybrané slová a pod.), no pri písaní diktátov či iných textov ich nedokáže okamžite uplatniť.

• ťažkosti v diskriminácii mäkkých a tvrdých slabík dy/di, ty/ti, ny/ni, ly/li;
• ťažkosti v diskriminácii krátkych a dlhých samohlások;
• problémy v dodržiavaní interpunkčných znamienok;
• zrkadlové tvary písmen;
• nerešpektovanie poradia písmen v slovách;
• vynechávanie písmen;
• prehadzovanie poradia písmen v slovách;
• vkladanie samohlások do spoluhláskových skupín;
• pridávanie písmen;
• nezvládnutá analýza viet a nerozlišovanie hraníc viet.

Základom je oslabené fonematické uvedomovanie - schopnosť rozpoznávať jednotlivé hlásky v slove a ich poradie. Dieťa počuje slovo ako celok, ale nevie ho presne rozdeliť na hlásky potrebné pre správny zápis.

Rozdiel medzi dysgrafiou a dyslexiou

Veľa ľudí si mýli tieto dva pojmy. Pravdou je, že dysgrafia, je často pridružená k dyslexii, ale neznamená to isté.

Dyslexia je špecifická porucha čítania, zatiaľ čo dysgrafia je špecifická porucha písania a grafického prejavu. Dyslexia postihuje najmä schopnosť rýchlo a presne dekódovať písané slovo, porozumieť mu alebo oboje.

Dyslexia je často podmienená poruchami v základných poznávacích schopnostiach, objavuje sa väčšinou už od začiatku školskej dochádzky a vytvára veľký rozdiel medzi schopnosťou čítať a intelektovými schopnosťami.

Dyslektik má v škole ťažkosti všade tam, kde sú jeho vedomosti viazané na výkon v čítaní. Číta pomalšie a nezrozumiteľnejšie ako iné deti v tom istom ročníku, stupeň jeho čitateľských zručností zaostáva za stupňom zaškolenia a fyzickým vekom.

Dyslexia sa pomerne často nevyskytuje izolovane, ale v spojitosti s poruchou písania - dysgrafiou. Dieťa s dyslexiou často prenáša chyby, ktoré robí pri čítaní, aj na písanie, no nemusí to byť pravidlom.

Ďalšie špecifické poruchy učenia

Špecifické vývinové poruchy učenia rozdeľujeme na tri základné skupiny: porucha čítania - dyslexia, porucha písania - dysgrafia, dysortografia, porucha počítania - dyskalkúlia.

Medzi ďalšie poruchy patria dyspraxia - špecifická porucha motorickej funkcie, postihnutie pohybovej koordinácie, dysmúzia - špecifická porucha hudobných schopností a dyspinxia - špecifická porucha kreslenia.

Komorbidita dysgrafie s inými ťažkosťami

Dysgrafia sa prejavuje v rôznych formách, môžeme hovoriť o ľahkej alebo ťažšej forme. Ťažšia forma je, keď sa pridružia aj iné poruchy, v tomto prípade najčastejšie dyslexia, alebo vo veľa prípadoch som sa stretla aj s poruchou reči, výslovnosti.

Špecifické vývinové poruchy učenia sa často vyskytujú spoločne. Napríklad dieťa s dyslexiou má zvýšené riziko, že bude mať aj dysortografiu. Podobne dysgrafia sa často kombinuje s dysortografiou alebo dyspraxiou.

Za ďalšiu príčinu vzniku dysgrafie považujem zlú výslovnosť/rečovú poruchu, a to najmä ešte počas materskej školy. Dieťa používa namiesto jednotlivých písmen iné zvukovo podobné písmená a to sa potom prejavuje aj v písaní.

Najčastejšie sú to písmená d-t, b-p, š-s, š-č, s-c. Ak takéto chyby nenapravíme následne môžu sa objaviť aj v písomnom prejave.

Dyspraxia však nie je ŠVPU - je to vývinová porucha koordinácie, samostatná kategória. Prejavy dyspraxie sa prelínajú s dysgrafiou, pretože motorický zdroj ťažkostí môže ovplyvniť písanie.

Ako dysgrafia ovplyvňuje dieťa

Deti s dysgrafiou často počúvajú, že sú lenivé, a preto im písanie nejde dobre a majú škaredé písmo. Nie je to pravda. Písanie dysgrafikov je pre nich veľmi namáhavé a únavné.

Majú problém v zrakovo-motorickej integrácii. Písanie vyžaduje spoluprácu oči-ruka. Písanie predstavuje pre pisateľa enormnú záťaž, spotrebuje pri ňom príliš veľa energie a stojí ho veľa námahy, vytrvalosti a času.

Dieťa môže počas písania pociťovať napätie, únavu alebo bolesť ruky a zápästia. K písaniu môže získať až odpor, alebo ho časom úplne odmietať.

Deti, ktoré majú problémy s písaním, majú poprehýbané, neúhľadné zošity a už v prvej triede si zvyknú uvedomiť, že sú iné ako ostatné deti. To ich môže znervózňovať, a ak ich problém neriešime, môže prerásť až do odporu ku škole a učeniu.

Vplyv na sebavedomie

Porucha často zasahuje celú osobnosť dieťaťa. Môžu sa dostaviť pocity menejcennosti a narušené sebavedomie a môže sa vytvoriť nechuť k vzdelávaniu ako takému.

Dieťa je vnímavé a cíti rozdiel, vidí a počuje, čo dokáže a čo mu robí problém. Je dôležité citlivo s dieťaťom o tom hovoriť, poukázať a vyzdvihnúť jeho silné stránky a snahu pomôcť mu v tom, čo treba rozvíjať.

Akceptovať jeho spôsob práce a tempo, ktorým potrebuje ísť, tak v škole, ako aj doma. Musíme dávať pozor, aby dieťa nezískalo odpor k písaniu a je nutné povoliť mu dlhšie prestávky.

Potrebuje si vybudovať vzťah k písaniu, prežiť počas písania aj radostné chvíle, úspechy, aby sa aj naďalej snažilo a spolupracovalo.

Diagnostika neurologických porúch písania

Správna diagnostika dysgrafie je podmienen štúdiom akéhokoľvek písomného prejavu dieťaťa. Pri diagnostike si špeciálny pedagóg všíma najmä písmo, úchop, tempo, tlak na podložku, dodržiavanie riadkov, tvary písmen a spôsob zapisovania slov a viet.

Diagnostika porúch učenia je komplexná. Zahŕňa lekárske, špeciálno-pedagogické a psychologické vyšetrenie, v prípade potreby aj neurologické.

Na to, aby bol správne zvolený pedagogický postup pri vzdelávaní detí s poruchami učenia, je potrebné včasné diagnostikovanie zo školského psychológa, školského špeciálneho pedagóga a odborných zamestnancov CPPPaP, CŠPP.

Čo sa pri vyšetrení sleduje

• čitateľnosť písma;
• rýchlosť a plynulosť písania;
• presnosť grafických ťahov;
• správnosť tvarov a veľkosti písmen;
• sklon písma;
• dodržiavanie riadkov a medzier;
• úchop písacej potreby;
• tlak na podložku;
• únava pri písaní;
• zrakovo-motorická koordinácia;
• jemná a hrubá motorika;
• priestorová orientácia;
• sluchové a zrakové rozlišovanie;
• pamäť a pozornosť;
• prítomnosť ďalších porúch učenia.

Dieťa komolí slová, nerozlišuje spoluhláskové zhluky, prehadzuje písmená, poradie písmen je obrátené (sprava doľava), vynecháva časti slova alebo jednotlivé písmená.

Opakovane zamieňa niektoré písmená za iné, pričom je potrebné sledovať aj to, ktoré sú to písmená a v akom sú vzájomnom vzťahu - či sú to písmená podobné tvarom, alebo písmená, ktoré je ťažko rozlíšiť sluchom.

Dieťa nedodržiava diakritické znamienka a vynecháva čiarky, mäkčene, bodky alebo ich umiestni na nesprávnom mieste. Aj tu môže ísť o nedostatočné sluchové rozlišovanie, napríklad š a s; c a č.

K správnej diagnostike nám napomôžu aj matematické zošity. Sledujte, či dcéra alebo syn nepíše niektoré číslice zrkadlovo, nezamieňa číslice a poradie čísel pri písaní dvoj- a viacmiestnych čísel.

Kedy vyhľadať odborníka

Nie všetky problémy s písaním znamenajú, že ide o poruchu písania. Osvojenie si písania trvá vždy individuálne, a preto môže ísť len o počiatočné ťažkosti, ktoré nemusia nutne znamenať prítomnosť poruchy.

V prvom rade komunikujte s triednou učiteľkou. Učitelia majú skúsenosti s množstvom žiakov, ktoré môžu porovnávať.

Ak na škole pôsobí školský špeciálny pedagóg, dohodnite si s ním stretnutie. Tento odborný pracovník má vo svojej evidencii všetky deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a aktívne spolupracuje s triednymi učiteľmi.

Ak deficity u dieťaťa pretrvávajú, odporúča sa vyšetrenie v centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie alebo v centre špeciálno-pedagogického poradenstva.

Diagnóza dysgrafie sa nezvykne objaviť skôr ako v druhom ročníku základnej školy. Dyslexiu a dysgrafiu diagnostikujeme typicky od 3. ročníka ZŠ (cca 8-9 rokov) - skôr v niektorých individuálnych prípadoch.

Čo môže pomôcť pri dysgrafii

Využívanie špeciálno-pedagogickej podpory, špeciálneho prístupu a metód už od začiatku vzdelávacieho procesu, u rizikových detí už aj v predškolskom veku, môže viesť k dobrým výsledkom.

Dieťa sa naučí rôznym alternatívnym študijným zručnostiam a stratégiám, ktoré mu pomôžu zvládnuť daný problém. Cieľom nápravy porúch učenia je dosiahnutie prinajmenšom sociálne únosnej úrovne čítania, písania či počítania, tak aby bol žiak schopný vzdelávania sa.

Bežnou súčasťou a výbavou týchto detí/žiakov sú rôzne kompenzačné pomôcky, ktoré môžu používať - či už ide o rôzne tabuľky, alebo úpravy „šité“ každému dieťaťu na mieru.

V prostredí školskej dochádzky je kľúčové zameranie sa na čo najväčšiu samostatnosť žiaka, aby mohol adekvátne fungovať v školskom systéme. Preto je veľmi potrebné a prínosné poznať svoje silné a slabé stránky, na silných stavať a slabé efektívne kompenzovať.

Praktické úpravy pri písaní

• povoliť dieťaťu dlhšie prestávky;
• prispôsobiť tempo práce jeho možnostiam;
• hodnotiť nielen výsledok, ale aj vynaložené úsilie;
• umožniť alternatívne zapisovanie učiva;
• využívať predtlačené materiály;
• nezvyšovať nároky skokovo;
• uprednostniť krátke a pravidelné cvičenia;
• spájať grafomotorické cvičenia s pohybom;
• podporovať radosť z činnosti a z výsledkov;
• vyzdvihovať silné stránky dieťaťa.

Ak sa dokážu vzájomne motivovať, prijať radu od odborníka (každodenné cvičenie je základ), tak aj v priebehu krátkej doby sa zvyčajne zmiernia problémy pri písaní.

Spolupráca rodiny, školy a odborníkov

Musím pripomenúť asi najdôležitejšiu vec, ktorá je potrebná na to, aby sme dosiahli pozitívnu zmenu u dieťaťa - spoluprácu učiteľ-rodič-odborník.

Rodičia, ktorí veľakrát nechápu problém dieťaťa, dieťa preťažujú, trestajú či obviňujú z lenivosti a porovnávajú so súrodencami či spolužiakmi. Slabá informovanosť a nekvalifikovaný prístup môžu viesť k zbytočnému vystavovaniu dieťaťa stresu a negatívnym reakciám okolia.

Deti s poruchami učenia mávajú k učeniu často výraznú nechuť, ktorá je podmienená práve tým, že sa im v tejto činnosti nedarí, majú s ítaním, písaním, gramatikou, matematikou ťažkosti a chýba im zážitok z úspechu.

Je dôležité, aby rodičia, učitelia a odborníci rešpektovali tempo dieťaťa a používali také metódy, ktoré mu umožnia zažiť úspech. Z niektorých porúch sa nedá vyrásť, dokážeme ich riešiť, zlepšiť, eliminovať, ale nie úplne odstrániť.

Individuálny vzdelávací program a kompenzácia

Na základe diagnostiky môže škola upraviť výchovno-vzdelávací proces podľa potrieb dieťaťa. Dieťa sa môže naučiť rôzne techniky písania, čítania, robenia poznámok, prácu so zvýrazňovačom a podobne.

Vypracovala som pre neho IVP (individuálny vzdelávací program), podľa ktorého sa mal vzdelávať. Písať nemusel do zošita, vždy mal prefotenú aktuálnu látku od spolužiakov a vlepenú do zošita.

Nedostatky kompenzoval práve veľmi dobrou sluchovou pamäťou. Všetci sme museli byť ale veľmi trpezliví, po troch rokoch sa osamostatnil v učení.

Príklad úspešnej podpory dieťaťa s dysgrafiou

Z mojej praxe by som vám bližšie predstavila jeden príklad, ako vyťažiť maximum zo žiaka ktorý má špecifickú poruchu učenia a všetkým sa zdá, že je beznádejný prípad.

Keď som Peťa spoznala, bol šiestak s viacerými poruchami učenia (dyslexia, dysgrafia, dysortografia), všetci ho hodnotili ako beznádejný prípad („Nič z neho nebude“!).

Vieme, že v šiestom ročníku, si už žiaci robia poznámky do zošitov, alebo píšu poznámky podľa toho čo im pedagóg diktuje. U Peťa to bolo trošku inak.

V zošite mal namiesto poznámok, čiarky, kresby, čmáranice namiesto „poznámok“. Okrem porúch učenia mal väčšie problémy s pedagógmi aj s kolektívom triedy - so spolužiakmi.

Bol stále na posmech ostatných, neakceptovali ho ani pedagógovia a získal titul „lajdák“. Táto pečiatka ho potom veľmi výrazne poznačila, lebo sa presne tak začal správať, aby odpútal pozornosť od jeho nedostatkov v učení.

Z písomiek dostával najhoršie známky, lebo sa neučil a prebral na seba rolu šaša, ktorý je iba na posmech ostatných. Neskôr sa stal obeťou šikany. Jeho rodičia už boli zúfalí, nevedeli čo majú robiť.

Keď som ho prvý krát stretla, vôbec neveril, že by som mu s niečím dokázala pomôcť. Musela som si získať jeho dôveru.

Využitie silných stránok

Peťo mal nadpriemerné pamäťové schopnosti, takže bolo potrebné aby som tento fakt brala ako jeden oporný bod. Na hodinách si dokázal zapamätať preberanú látku.

Jeho prípad som potrebovala riešiť aj s pedagógmi. Ani po viactýždňových cvičeniach nevideli žiadne zlepšenia a výsledky. Začali sme jeho prípad riešiť aj inými metódami.

Stretávali sme sa dva-trikrát týždenne, čo považujem za veľmi intenzívnu terapiu/korekciu, keďže porovnávam s tým, že s niektorými žiakmi máme možnosť stretnúť sa každý druhý týždeň.

Dali sme do toho maximum energie a Peťo v deviatom ročníku spolu so spolužiakmi napísal Testovanie 9 s veľmi peknými výsledkami.

Po základnej škole rozhodol pre gymnázium, kde boli aj prijímacie skúšky, kam ho aj prijali. Dokonca už aj zmaturoval a pokračuje vo svojom štúdiu na univerzite, z čoho sa všetci veľmi tešíme.

On je dôkazom toho, že nikdy nie je neskoro začať s nápravou, kompenzáciou, rozvojom, terapiami, lebo vytrvalou prácou, obetavosťou, spoluprácou, láskou a radosťou, dokážeme veľa.

Dysgrafia v predškolskom veku

V dnešnej dobe má veľa detí v materských školách poruchu reči, sú zaostalé v grafomotorickom vývine a majú aj poruchy hrubej motoriky.

Ideálne je nečakať až kým ťažkosti prepuknú v školskom veku, ale im predchádzať už v predškolskom veku. Vtedy je ideálne dieťa pripravovať prostredníctvom senzo-motorického stimulačného programu pre predškolákov.

Za ďalšiu príčinu vzniku dysgrafie považujem zlú výslovnosť/rečovú poruchu, a to najmä ešte počas materskej školy. Ak takéto chyby nenapravíme následne môžu sa objaviť aj v písomnom prejave.

Využívanie špeciálno-pedagogickej podpory, špeciálneho prístupu a metód už od začiatku vzdelávacieho procesu, u rizikových detí už aj v predškolskom veku, môže viesť k dobrým výsledkom.

Najčastejšie mýty o dysgrafii

Deti s dysgrafiou nie sú lenivé. Opak je však pravdou a človek trpiaci poruchou učenia za jednotlivé symptómy skutočne nemôže a ani silou svojej vôle, či snahy ju nedokáže úplne premôcť.

Rodičia často zľahčujú problémy svojich detí so zdôvodnením, že oni tiež „škriabu“ a vôbec im to nevadí. Po krátkej diskusii s nimi však často zistíme, že v niektorých prípadoch im problémy pri písaní vadia aj v dospelosti.

Ak nie je táto porucha riešená včas a dieťa i napriek vynaloženému úsiliu nedosahuje očakávané študijné výsledky, môže byť považované za lenivé alebo dokonca hlúpe a často je aj vystavené posmechu spolužiakov.

Nie je pravda ani to, že z dieťaťa s poruchou učenia nikdy nič nevyrastie a nič nedokáže. Dôležité je, aby dieťa cítilo, že stále stojíme pri ňom, vždy sa má na koho obrátiť, keď potrebuje pomoc, dobré slovo, že nie je samo, aj keď sa mu všetko zdá beznádejné.

tags: #neurologicke #poruchy #pisanie