Externá mozgová drenáž: indikácie, princíp, typy, riziká a súvis s hydrocefalom

Externá mozgová drenáž je dočasný neurochirurgický výkon, pri ktorom sa mozgovomiechový mok odvádza z mozgových komôr mimo tela pacienta do sterilného zberného systému. Najčastejšie ide o externú komorovú drenáž, ktorá sa používa pri akútnom hydrocefale, zvýšenom vnútrolebečnom tlaku, krvácaní do komôr alebo infekcii centrálneho nervového systému.

Úlohou drenáže je znížiť intrakraniálny tlak, obnoviť alebo kontrolovať odtok mozgovomiechového moku a podľa potreby umožniť jeho odber na vyšetrenie. Keďže ide o systém spojený s vonkajším prostredím, drenáž je vždy dočasná a vyžaduje prísne aseptické podmienky, dôsledné monitorovanie a pravidelné hodnotenie, či ju možno odstrániť alebo nahradiť trvalým drenážnym systémom.

Čo je mozgovomiechový mok a prečo sa odvádza

Hydrocefalus je označením pre abnormálne hromadenie likvoru (CSF) v komorách mozgu. Následkom toho môže dôjsť k útlaku okolitej mozgového tkaniva.

Mozgovomiechový mok je dôležitou súčasťou centrálneho nervového systému. Zabezpečuje odbúravanie škodlivých látok a tým, že sa vyskytuje aj okolo mozgu, poskytuje mu ochranu pri nárazoch a otrasoch.

Za normálnych okolností je však množstvo mozgovomiechového moku prísne regulované. Lebka je pevná štruktúra, nevie sa natiahnuť, a tlak v hlave musí byť stabilný. To znamená, že koľko mozgovomiechového moku sa vytvorí, toľko sa musí aj vstrebať.

Mozgovomiechový mok sa vytvára vnútri mozgu v mozgových komorách. Je to vlastne systém dutín vnútri v mozgu (2 bočné komory, tretia a štvrtá komora), ktorými mozgovomiechový mok preteká z miesta jeho tvorby až do poslednej komory, a tam cez malé otvory opúšťa komorový systém.

Ďalej prúdi okolo mozgu z vonkajšej strany a na špeciálnych miestach sa vstrebáva. Pokiaľ sa však mozgovomiechového moku vytvára veľa, prípadne je narušené jeho vstrebávanie alebo sa vytvorila prekážka v komorovom systéme, dochádza k jeho hromadeniu a tento stav voláme hydrocefalus.

Čo znamená externá mozgová drenáž

Liečba hydrocefalu je výhradne chirurgická a spočíva vo vytvorení náhradného alebo umelého odtoku či zvodu likvoru tak, aby sa mozgovomiechový mok už ďalej nehromadil a aby sa zabezpečil normálny vnútrolebečný tlak.

Podľa toho, kam sa mozgovomiechový mok odvádza, rozdeľujeme aj typy zvodov alebo drenáží. Pokiaľ sa odvádza do vonkajšieho prostredia, nazýva sa externá (alebo vonkajšia) drenáž.

To znamená, že mozgovomiechový mok odvádzame mimo tela pacienta. Pokiaľ mozgovomiechový mok odvádzame do vnútorného prostredia, a teda do inej časti tela, hovoríme o internej (vnútornej drenáži).

Rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou drenážou spočíva v tom, že vonkajšia drenáž je vždy dočasná. Ak u dieťatka pretrváva potreba drenáže dlhší čas, musíme vonkajšiu drenáž zmeniť na vnútornú.

Externá komorová drenáž

Externá komorová drenáž (EVD - external ventricular drain) je využívaná predovšetkým v prípade akútnych obštrukčných hydrocefalov, pri ktorých je zreteľné obmedzenie toku CSF v likvorových cestách.

Z laterálnej komory nedominantnej hemisféry sa mozgovomiechový mok odvádza do rezervoára. Drenáž môže zároveň slúžiť na kontrolované znižovanie intrakraniálneho tlaku a na získanie vzorky likvoru na laboratórne vyšetrenie.

Najrozšírenejším typom vonkajšej drenáže je takzvaná kontinuálna externá drenáž. Tá spočíva v odvádzaní prebytočného mozgovomiechového moku cez hadičku do zberného vaku.

Hadička je vyvedená z hlavy a zberný vak je upevnený o niečo vyššie v porovnaní s hlavou pacienta, čím sa zabezpečí stály tlak, ktorý musí mozgovomiechový mok prekonať, aby bol oddrénovaný do zberného vaku.

Nevýhodou takejto drenáže je, že pacient musí ležať na lôžku, aby sa zachovali uvedené tlakové pomery. Zmena polohy, nesprávne nastavenie výšky zberného systému alebo manipulácia s hadičkou môžu ovplyvniť množstvo odvádzaného likvoru.

Indikácie externej komorovej drenáže

Externá komorová drenáž sa nepoužíva iba pri akútnom hydrocefale. Jej hlavnou úlohou je dočasne odviesť mozgovomiechový mok, znížiť tlak v lebke alebo kontrolovať jeho cirkuláciu v situácii, keď prirodzený odtok nepostačuje.

• zníženie intrakraniálneho tlaku, napríklad pri akútnom hydrocefale alebo kraniotraume;
• odvod z zápalového mozgovomiechového moku pri infekcii centrálneho nervového systému;
• odvod krvavého mozgovomiechového moku po krvácaní alebo operácii;
• prevencia vzniku pozápalového alebo posthemoragického obštrukčného hydrocefalu;
• prevencia akútnej obštrukcie vývodných ciest mozgovomiechového moku;
• odklonenie prirodzeného toku CSF pri hojení rán v oblasti zadnej jamy;
• perioperačná dekompresia pri operáciách mozgu, najmä pri chirurgických resekciách lézií v oblasti zadnej jamy;
• kontrola množstva a vlastností odvádzaného likvoru.

EVD je možné využiť aj perioperatívne. Indikuje sa tak v prípade nutnosti docielenia dekompresie pri operáciách mozgu, najmä pri chirurgických resekciách lézií v oblasti fossa posterior.

Externá drenáž pri akútnom hydrocefale

Chirurgická liečba hydrocefalu drenážou priamo závisí od daného typu hydrocefalu: v prípade akútneho hydrocefalu je indikovaná dočasná drenáž, v prípade chronického hydrocefalu je cieľom liečby dlhodobá drenáž.

V prípade akútneho hydrocefalu sa podľa individuálnych predispozícií pacienta môže indikovať dočasná drenáž. Najčastejšie sa jedná o komorovú alebo lumbálnu drenáž, prípadne ventrikulosubgaleálnu drenáž.

Akútne zvýšenie množstva likvoru môže vzniknúť pri poruche priechodnosti komorového systému, po krvácaní, po infekcii, pri úraze alebo v súvislosti s nádorovým procesom. V týchto situáciách môže byť potrebné rýchle odľahčenie komôr a kontrola intrakraniálneho tlaku.

Hydrocefalus u detí

Hydrocefalus, alebo po slovensky vodnatieľka mozgu, je ochorenie, pri ktorom sa v hlave dieťatka hromadí mozgovomiechový mok a spôsobuje tak útlak mozgu a zvýšený vnútrolebečný tlak.

Najmä u detí je príčin hydrocefalu niekoľko. Vo všeobecnosti rozdeľujeme hydrocefalus na vrodený a získaný, podľa toho, ako prišlo k jeho vzniku.

Vrodený hydrocefalus znamená, že dieťa sa už s hydrocefalom narodilo. Vznikol na podklade určitej vrodenej chyby - najčastejšie to býva vrodená odchýlka v komorovom systéme, ktorá spôsobí poruchu cirkulácie mozgovomiechového moku.

K rozvoju hydrocefalu dochádza aj pri niektorých iných vrodených ochoreniach - napríklad pri rázštepoch chrbtice (meningomyelokéla, myelokéla).

Na druhej strane, získaný hydrocefalus dieťa získa ako dôsledok nejakého iného ochorenia. Takýmto ochorením môže byť napríklad infekcia alebo zakrvácanie do mozgu, prípadne nádorové ochorenia mozgu.

Príznaky hydrocefalu u detí

Hydrocefalus je ochorenie, ktoré sa prejavuje výraznými príznakmi a tie sa bez liečby zhoršujú. Príznaky vznikajú v dôsledku hromadenia mozgovomiechového moku v mozgových komorách, tie sa zväčšujú, utláčajú mozog a zvyšujú vnútrolebečný tlak.

U najmenších detí, teda novorodencov a dojčiat, sú príznaky hydrocefalu odlišné od starších detí. Vzhľadom na to, že malé deti majú ešte otvorenú fontanelu a otvorené majú aj lebečné švy, prvým príznakom býva zvýšený rast hlavičky.

To je možné zaznamenať buď pohľadom, alebo pri preventívnych prehliadkach u pediatra, kedy obvod hlavičky presahuje normu. Jednotlivé kosti lebky sa môžu od seba vzďaľovať a vznikajú medzi nimi mäkké časti.

Fontanela môže byť vyklenutá a napnutá. Ďalšie príznaky zvýšeného vnútrolebečného tlaku sú podobné aj u starších detí.

• spavosť;
• nutkanie na zvracanie alebo zvracanie;
• bolesti hlavy;
• kŕče alebo tras končatín;
• zhoršenie videnia;
• zabiehanie očí;
• postupné zhoršovanie celkového stavu.

Postupne sa bez liečby stav dieťaťa zhoršuje, dieťa môže stratiť vedomie a pridružiť sa môžu aj poruchy dýchania alebo srdcovej činnosti. To sú už ale neskoré príznaky, našťastie dnes prichádzajú deti na vyšetrenie už v skorých štádiách.

Diagnostika hydrocefalu a príčin zvýšeného tlaku

• CT je prvá voľba; podľa typu hydrocefalu sú zobraziteľné patologické zmeny, napríklad dilatácia komôr alebo pôvod obštrukcie;
• MR má v porovnaní s CT výhodu najmä pri T2 MR, na ktorej je zobraziteľný mozgovomiechový mok;
• ultrazvuk sa využíva najmä u kojencov a mladších pediatrických pacientov;
• lumbálny infúzny test slúži na zistenie porúch resorpcie mozgovomiechového moku a vykonáva sa najmä u pacientov s normotenzným hydrocefalom;
• lumbálna drenáž slúži na zistenie reakcie pacienta na drenáž a na zhodnotenie ďalších postupov v liečbe, najmä pred definitívnou aplikáciou ventrikuloperitoneálneho shuntu pri normotenznom hydrocefale.

Pri intrakraniálnej hypertenzii je nutné vyvarovať sa vzniku okcipitálneho konu. Lumbálna punkcia je napichnutie subarachnoidálneho priestoru v oblasti cisterna terminalis a ide o častý diagnostický výkon pri vyšetrení mozgovomiechového moku.

Ďalšie typy externej drenáže

Externá lumbálna drenáž

Okrem diagnostického využitia má externá lumbálna drenáž (LD - lumbal drain) využitie aj v liečbe akútneho komunikujúceho hydrocefalu.

Likvor sa drénuje z lumbálnej sekcie chrbtice a rovnako ako v prípade EVD sa odvádza do rezervoára. Aplikuje sa medzi L3-L5.

Indikácie sú v porovnaní s EVD veľmi podobné. Rozhodnutie o výbere typu drenáže je priamo úmerné individuálnym prejavom a komorbiditám jednotlivých pacientov.

• zníženie intrakraniálneho tlaku;
• odvod zápalového mozgovomiechového moku;
• odvod krvavého mozgovomiechového moku;
• odklonenie prirodzeného toku mozgovomiechového moku.

LD rovnako ako EVD je možné využiť aj perioperačne na docielenie dekompresie pri operáciách mozgu, najčastejšie pri resekciách lézií v oblasti zadnej jamy alebo mozgového kmeňa.

V určitých prípadoch sa aplikuje pri likvoree, ktorá môže vzniknúť ako pooperačná komplikácia pri nedokonalom uzavretí dury, ak nie je nutná celková revízia rany.

Ventrikulosubgaleálna drenáž

Tento typ drenáže sa podobá externej komorovej drenáži, pretože aj v tomto prípade sa mozgovomiechový mok drénuje z laterálnej komory nedominantnej hemisféry.

Tentokrát však likvor nie je odvádzaný do rezervoára, ale do kapsy vytvorenej v subgaleálnom priestore hlavy. Tam dochádza k resorpcii likvoru, prípadne môže byť punktovaný.

Komorový rezervoár u novorodencov a dojčiat

Druhým typom externej drenáže je komorový rezervoár, nazývaný aj komôrka. Je to vlastne drobné duté teliesko, teda rezervoár, ktorý je hadičkou spojený s komorovým systémom mozgu.

Rezervoár je umiestnený na hlave pod kožou dieťatka a nie je tak viditeľný. Pri potrebe odobratia mozgovomiechového moku sa doň cez kožu pichne ihla a mok sa oddrénuje v požadovanom množstve.

Takýto rezervoár má výhodu, že dieťatko nemusí celý čas ležať v postieľke, ale môže byť nosené a kŕmené aj v iných polohách. Dokonca môže byť i v domácom prostredí, ak to stav dovoľuje, a do nemocnice chodí iba na odbery mozgovomiechového moku.

Rezervoár však vieme využiť iba u novorodencov a dojčiat, nakoľko pri odbere moku je nutné kontrolovať tlak v hlavičke cez fontanelu, ktorá sa u starších detí zatvára.

Prečo sa externá drenáž používa, keď je iba dočasná

Oba typy externých drenáží sú zaťažené vyššou mierou možného zanesenia infekcie oproti vnútornej drenáži.

Najčastejším dôvodom zavedenia externej drenáže je však potreba rýchlo a kontrolovane odviesť mozgovomiechový mok v situácii, keď nie je vhodné okamžite zaviesť trvalý shunt alebo vykonať inú definitívnu liečbu.

Dôvod je ten, že pri zavedení shuntu musí byť mozgovomiechový mok číry a bez známok infekcie. Ak má teda dieťatko infekciu či zakrvácanie do mozgovomiechového moku, prípadne čaká na inú závažnú operáciu, bude mu v úvode zavedená vonkajšia drenáž, a po úprave hodnôt mozgovomiechového moku bude vymenená za vnútornú.

Externá drenáž tak môže preklenúť kritické obdobie, počas ktorého sa lieči infekcia, odstraňuje krv z likvorových priestorov, stabilizuje intrakraniálny tlak alebo pripravuje pacient na ďalší operačný postup.

Kontrola a fungovanie drenážneho systému

Pri kontinuálnej externej drenáži je zberný vak nastavený vo vzťahu k polohe hlavy pacienta. Výška systému určuje tlak, ktorý musí mozgovomiechový mok prekonať, aby mohol odtekať.

Pacient preto musí zostať na lôžku, aby sa zachovali tlakové pomery. Pri každej zmene polohy je potrebné skontrolovať nastavenie drenáže a bezpečnosť všetkých spojov.

Hadička musí byť správne uložená, priechodná a upevnená. Zberný systém má zostať uzavretý a manipulácia s ním sa vykonáva iba podľa nemocničného protokolu.

Únik tekutiny, prerušenie systému, zmena vzhľadu likvoru, náhle zastavenie odtoku alebo neobvykle veľký odtok môžu signalizovať komplikáciu a vyžadujú okamžité posúdenie zdravotníckym personálom.

Komplikácie externej komorovej drenáže

Medzi najčastejšie komplikácie drenážnej liečby patria krvácanie, infekcie, mechanické komplikácie drenáže, predrenovanie systému a chirurgické komplikácie, napríklad malpozícia drenáže alebo epidurálny hematóm.

• krvácanie pri zavádzaní katétra;
• infekcia centrálneho nervového systému;
• ventrikulitída;
• meningitída;
• upchatie alebo zalomenie katétra;
• nesprávna poloha drenáže;
• odpojenie alebo poškodenie drenážneho systému;
• predrenovanie;
• nedostatočný odtok mozgovomiechového moku;
• epidurálny hematóm;
• poškodenie okolitého tkaniva.

Predrénovanie systému môže viesť k príliš rýchlemu alebo nadmernému odvádzaniu likvoru. Nedostatočná drenáž môže naopak spôsobiť opätovné hromadenie mozgovomiechového moku a zvýšenie intrakraniálneho tlaku.

Infekcia externej komorovej drenáže

Externá komorová drenáž býva asociovaná s rizikom pooperačnej infekcie centrálneho nervového systému, teda s komplikáciou obzvlášť náročnou na liečbu.

V retrospektívnej analýze bolo sledovaných 54 pacientov podstupujúcich externú komorovú drenáž v období rokov 2017-2021. Celková incidencia novozískanej pooperačnej infekcie centrálneho nervového systému bola 14,81 %.

Pooperačné neuroinfekcie sa vyskytli s priemerným odstupom 14,63 dňa po zavedení drenáže, pričom najčastejším zachyteným infekčným agens boli stafylokoky.

V modeli logistickej regresie sa ako jediný faktor signifikantne asociovaný s vyšším rizikom pooperačnej infekcie centrálneho nervového systému prejavilo trvanie drenáže.

Externá komorová drenáž by preto mala byť, pokiaľ možno, včas ukončená alebo čím skôr konvertovaná na permanentný drenážny systém, aby sa zabránilo zvýšenému riziku infekčných komplikácií.

Prejavy možnej infekcie

Infekcia sa môže prejaviť horúčkou, zhoršením neurologického stavu, zmenou charakteru likvoru, bolesťou hlavy, stuhnutím šije alebo poruchou vedomia. U pacientov s drenážou však nemusia byť príznaky vždy typické, preto je dôležité pravidelné klinické a laboratórne sledovanie.

Pri podozrení na infekciu sa posudzuje stav pacienta, miesto vstupu katétra, priechodnosť systému a vlastnosti odvádzaného likvoru. Ďalší postup určuje neurochirurgický a infektologický tím.

Trvalé riešenia hydrocefalu

Liečba chronického hydrocefalu je dlhodobá. Ani pri chronickom hydrocefale však neplatí pravidlo, že každý pacient musí byť liečený chirurgicky.

Ak potreba odvádzania mozgovomiechového moku pretrváva, externá drenáž sa môže nahradiť vnútorným drenážnym systémom alebo endoskopickým výkonom.

Ventrikuloperitoneálny shunt

Najvyužívanejším typom vnútornej drenáže je ventrikuloperitoneálny shunt, teda zvod mozgovomiechového moku z hlavy do brušnej dutiny. V brušnej dutine sa následne mozgovomiechový mok prirodzene vstrebáva.

Zvod je zabezpečený špeciálnym implantátom - shuntom. Je to vlastne tenká hadička, ktorá je vedená z komorového systému mozgu do brušnej dutiny pod kožou pacienta, takže hadička je síce hmatná, ale nie je viditeľná.

Súčasťou hadičky je ventil, ktorý je väčšinou umiestnený za uchom a je nastavený na určitý tlak. Týmto tlakom tak vieme regulovať výsledný požadovaný tlak v hlave.

Požiadavkou na ventil je, aby reagoval na otvárací tlak a bol jednocestný. Priebeh mozgovomiechového moku sa reguluje podľa nastavenia otváracieho tlaku ventilu.

Ventily podľa hodnôt otváracieho tlaku delíme na vysokotlakové, strednotlakové a nízkotlakové. Pri niektorých ventiloch je možné tlak meniť priložením špeciálneho nástroja.

Ventrikuloatriálny shunt

Pri ventrikuloatriálnom shunte sa mozgovomiechový mok odvádza z laterálnych komôr žilovým systémom do pravého predsiene srdca.

Nie je tak častý ako ventrikuloperitoneálny shunt. Záleží na individuálnych dispozíciách pacienta a jeho komorbiditách; často sa k ventrikuloatriálnemu shuntu indikuje pre kontraindikácie alebo predchádzajúcu neúspešnú aplikáciu ventrikuloperitoneálneho shuntu.

Lumboperitoneálny shunt

Pri lumboperitoneálnom shunte sa mozgovomiechový mok odvádza z durálneho vaku, teda zo subarachnoidálneho priestoru v oblasti lumbálnej sekcie chrbtice, do peritoneálnej dutiny.

Zavedenie katétra sa vykonáva pod úrovňou stavca L2. Okrem týchto typov shuntov existujú aj ventrikulopleurálne shunty a ďalšie drenážne systémy.

Ventrikulocisternálny shunt

Pri ventrikulocisternálnom shunte, známom aj ako Torkildsenov shunt, sa pomocou implantovaného katétra odvádza mozgovomiechový mok z laterálnej komory do cerebellomedulárnej cisterny.

Endoskopická ventrikulostómia tretej komory

Ventrikulostómia tretej komory je neuroendoskopické vytvorenie otvoru v spodine tretej komory a predstavuje riešenie obštrukčného hydrocefalu.

Ide o vytvorenie ďalšej komunikácie v rámci cirkulácie mozgovomiechového moku. Endoskop sa zavedie cez laterálnu komoru do tretej komory a na jej spodine sa vytvorí otvor, ktorým môže mozgovomiechový mok obísť prekážku.

Principom je opätovné umožnenie cirkulácie CSF, ktorá bola následkom obštrukcie obmedzená. Mozgovomiechový mok môže cez otvor prúdiť do interpedunkulárnych cisterien na báze mozgu.

Primárne sa ventrikulostómia tretej komory aplikuje pri špecifickom obštrukčnom hydrocefale, ktorý vznikol sekundárne napríklad následkom stenózy aquaeductus Sylvii, Dandyho-Walkerovej malformácie, intraventrikulárneho hematómu, nádoru v zadnej jame alebo kraniosynostózy.

Výhodou je efektívna kauzálna liečba a skutočnosť, že na rozdiel od shuntu pacient nie je vystavený riziku dysfunkcie ventilu. Nevýhodou je invazívny výkon a riziko komplikácií.

Endoskopia je vhodná iba pri niektorých typoch hydrocefalu, pri ktorých je predpoklad, že po vytvorení otvoru bude mozgovomiechový mok cirkulovať bez prekážok.

Veľkou výhodou endoskopickej liečby je, že pacient nemá zavedený cudzí materiál, ako je to pri shunte, a nedochádza tak k jeho infekcii alebo upchatiu. Na druhej strane sa aj endoskopicky vytvorený otvor môže niekedy uzavrieť.

Komplikácie shuntov

Aj drenážna liečba pomocou shuntov je sprevádzaná spektrom možných komplikácií. Patria medzi ne infekcie, ventrikulitída, meningitída, zlyhanie shuntu a distálne komplikácie.

• infekcia, najčastejšie spôsobená Staphylococcus epidermidis;
• ventrikulitída;
• meningitída;
• obštrukcia shuntu;
• zalomenie katétra, najčastejšie v oblasti krku;
• peritoneálna pseudocysta;
• pleurálny výpotok pri ventrikulopleurálnom shunte.

Vo všeobecnosti spočíva porucha funkcie shuntu v jeho obštrukcii. To sa môže stať tým, že sa hadička povytiahne z mozgovej komory, hadička alebo ventil sa upchá bunkami alebo krvou, alebo sa upchá koniec hadičky, ktorý je v bruchu.

To vedie k pozastaveniu drenáže mozgovomiechového moku, a tým k zvýšeniu vnútrolebečného tlaku. Príznaky sú preto podobné ako pri vzniku hydrocefalu - dieťa má bolesti hlavy, je spavé, zvracia, môže mať kŕče, až postupne dochádza k celkovému zhoršeniu stavu.

Pri podozrení na poruchu funkcie shuntu je nutné nevyhnutne navštíviť pohotovosť a pokazený shunt chirurgicky vymeniť. Druhou možnou komplikáciou je infekcia shuntu, ktorá sa prejavuje zhoršenou funkciou spojenou s teplotami.

Okolie shuntu alebo ventilu môže byť zdurené alebo začervenané. Po zahojení operačných rán môže dieťa so shuntom viesť život bez obmedzení, ak to jeho celkový stav dovoľuje.

Prognóza pri hydrocefale

Napriek tomu, že príznaky a priebeh hydrocefalu môžu pôsobiť hrozivo, prognóza detí nie je vždy zlá. V súčasnej dobe sa zlepšuje a spresňuje diagnostika vrodených chýb už počas tehotenstva, a vieme tak zachytiť a lepšie liečiť mnohé závažné ochorenia.

Detičky s vrodeným hydrocefalom tak často prichádzajú do ambulancie hneď po narodení, aj keď ešte nemajú žiadne ťažkosti. Sledujeme ich, až kým sa prejavia prvé príznaky, a tie je možné potom včas riešiť.

Vo všeobecnosti je možné povedať, že najlepšiu prognózu majú deti s hydrocefalom pri iných vrodených ochoreniach, napríklad pri meningomyelokéle, alebo deti s vrodeným hydrocefalom.

Pokiaľ je hydrocefalus správne riešený, je možné u veľkej časti detí zachovať normálny intelekt a psychomotorický vývoj. Ak však hydrocefalus vznikol po zakrvácaní do mozgu alebo po infekcii, prognóza môže byť horšia, nakoľko samotné krvácanie a infekcia môžu mozog závažne poškodiť.

Aj tu však platí, že pokiaľ je liečba včasná, môže dieťatko ostať bez následkov. Výsledný stav je ale vo veľkej miere ovplyvnený samotným poškodením mozgu infekciou či krvácaním.

V súčasnej dobe tak pri hydrocefale už nie je liečba iba o záchrane života, ale aj o zvýšení jeho kvality. Vďaka dostupnejším zobrazovacím vyšetreniam, ako sú ultrasonografia, počítačová tomografia a magnetická rezonancia, prichádzajú deti k detskému chirurgovi alebo neurochirurgovi vo včasných štádiách.

Tým sa prognóza malých pacientov zlepšuje a veľa detí s hydrocefalom dnes vedie úplne normálny život alebo je vo veľkej miere integrovaných medzi zdravé deti.

Externá drenáž v klasifikácii operačných výkonov

Externá komorová drenáž je zaradená medzi terapeutické operačné výkony na nervovom systéme, konkrétne medzi incízie, trepanácie, excízie na lebke a mozgu alebo mozgovej blane a medzi exstirpácie, trepanopunkcie, rekonštrukcie a drenáže na lebke a mozgu alebo mozgovej blane.

Externá komorová drenáž má označenie terapeutického operačného výkonu a v zdravotníckej dokumentácii sa uvádza ako externá drenáž.

tags: #externa #mozgova #drenaz