Mediálny prefrontálny kortex: funkcie a význam

Mediálny prefrontálny kortex je časť prefrontálnej kôry, ktorá sa podieľa na regulácii emócií, rozhodovaní, kontrole impulzov, sociálnom správaní, sebakontrole a vyhodnocovaní významu udalostí. Jeho význam spočíva najmä v koordinácii medzi emocionálnymi reakciami limbického systému a racionálnym myslením.

Mediálny prefrontálny kortex nefunguje ako izolované centrum jednej schopnosti. Spolupracuje predovšetkým s amygdalou, hipokampom, cingulárnou kôrou, hypotalamom, talamom a ďalšími mozgovými sieťami, vďaka čomu pomáha človeku odhadnúť situáciu, prispôsobiť správanie okolnostiam, potlačiť nevhodnú reakciu a vytvoriť primeranú sociálnu odpoveď.

Čo je prefrontálny kortex

Ľudský mozog má mnoho častí a jednou z nich je mozgová hemisféra. Riadi väčšinu funkcií mozgu. V skutočnosti si väčšina ľudí, keď si predstavujú mozog, predstavuje iba mozgové hemisféry. Tieto mozgové hemisféry sa ďalej delia na 4 oblasti alebo laloky. Frontálny, parietálny, temporálny a okcipitálny lalok.

Začiatok frontálneho kortexu je známy ako prefrontálny kortex. Táto oblasť mozgu vykonáva rôzne aktivity, o ktorých je známe, že sa podieľajú na rozhodovaní, osobnosti človeka, kognícii. Tiež kognitívnom správaní a dokonca aj na riadení nášho sociálneho správania.

Prefrontálny systém je jedna z najväčších korových oblastí mozgu. Tvorí (spoločne s centrálnou krajinou) jednu zo dvoch častí frontálneho laloku.

V prednej časti čelového laloku sa nachádza systém, ktorý integruje informácie z rôznych zdrojov a pomáha vytvárať nové myšlienky, plánovať, rozhodovať sa a riadiť správanie. Táto oblasť zároveň prepája zmyslové vnemy, učenie, pamäť, emócie a sociálne skúsenosti.

Čo znamená „mediálny“ prefrontálny kortex

Prefrontálny kortex pozostáva z viacerých funkčne odlišných oblastí. Mediálny prefrontálny kortex sa nachádza bližšie k stredovej rovine mozgu a je dôležitý najmä pre prepojenie emocionálneho prežívania s vedomým hodnotením situácie, sebauvedomovaním a sociálnym správaním.

Prefrontálny kortex je zodpovedný za riešenie komplexných problémov, kognitívnu kontrolu a flexibilitu, ako aj kontrolu impulzov. Štúdie ukazujú, že traumatické zážitky môžu viesť k zníženému objemu šedej mozgovej kôry v prefrontálnom kortexe.

Odborníci ako jedni z prvých rozlíšili mozgovú aktivitu súvisiacu s vytváraním emócií od ich regulácie. Vedci z Dartmouthu ako jedni z prvých vo svojej štúdii rozlíšili mozgovú aktivitu súvisiacu s vytváraním emócií od regulácie emócií.

Hlavné funkcie mediálneho prefrontálneho kortexu

Regulácia emócií

Za spracovaním emócií nestojí jediné centrum v mozgu, ale sústava navzájom prepojených oblastí, ktoré spoločne vyhodnocujú význam udalostí, vytvárajú emocionálne reakcie, ukladajú spomienky a pomáhajú ich regulovať.

Amygdala funguje ako emocionálny poplašný systém, zatiaľ čo prefrontálna kôra pomáha reakcie vyhodnotiť, tlmiť a preorientovať. Limbický systém preto nemožno chápať ako izolované centrum emócií, ale ako komplexnú sieť, ktorá prepája emócie, pamäť, telesné reakcie, motiváciu, rozhodovanie a sociálne správanie.

Vedci z Dartmouthu zistili, že časti v prednej prefrontálnej kôre, oblasti mozgu, ktorá sa podieľa na komplexnom uvažovaní a plánovaní, sú kľúčové pre reguláciu našich emócií. Čím viac dokázali účastníci aktivovať tieto oblasti, tým boli odolnejší voči prežívaniu niečoho negatívneho bez toho, aby sa ich to dotklo.

Hoci vnímame nepriaznivé udalosti okolo nás, jednotlivé časti mozgu nám pomáhajú prehodnotiť situáciu a namiesto utápania sa môžeme získať novú perspektívu. Niekomu to ide viac, niekomu menej. Ide však o zásadný rozdiel v tom, ako sa cítime, správame a ako sa rozhodujeme.

Prehodnocovanie významu udalostí

Prefrontálna kôra nepôsobí iba tak, že by emóciu úplne vypla. Dôležitú úlohu môže mať skôr zmena interpretácie udalosti a spôsobu, akým jej pripisujeme význam.

Štúdia skúmala dobrovoľníkov, ktorým sa zobrazovali nepríjemné obrázky, napríklad krvavé scény a strašidelné zvieratá, zatiaľ čo sa pomocou funkčnej magnetickej rezonancie zaznamenávala ich mozgová aktivita. Potom ich požiadali, aby zmenili (preorientovali) svoje pocity z obrázkov a snažili sa nevnímať ich negatívne.

Výsledky prekvapili vedcov pri pozorovaní časti stredného mozgu, zvanej amygdala. Tá sa považuje za centrum emócií a má dôležitú úlohu pri formovaní a ukladaní pamäťových stôp spojených s emocionálnymi udalosťami.

Fascinujúcim zistením bolo, že oblasť bola rovnako aktívna bez ohľadu na to, či účastníci aktívne regulovali svoje emócie alebo nie. „Je to skutočne kôra, ktorá je zodpovedná za generovanie emocionálnych reakcií ľudí tým, že mení spôsob, akým vnímame a pripisujeme význam udalostiam okolo nás,“ vysvetľuje Ke Bo, hlavný autor štúdie.

Kontrola impulzov a sebakontrola

Termín, ktorý psychológovia používajú pre funkcie prefrontálneho kortexu, je výkonné funkcie. Tieto funkcie pomáhajú rozlišovať medzi výsledkami a protichodnými myšlienkami a smerujú k dosiahnutiu konkrétneho cieľa.

Prostredníctvom procesu rôznych akcií, očakávaní od týchto akcií a sociálnej kontroly. Sociálna kontrola znamená sebakontrolu v sociálnom prostredí a konanie, ktoré je spoločensky prijateľné.

Prefrontálna kôra a cingulárna kôra pritom pomáhajú tieto reakcie zaradiť do kontextu a prispôsobiť správanie situácii. Niektoré problémy spojené s duševným zdravím súvisia podľa odborníkov s neschopnosťou človeka byť flexibilným a preorientovať myšlienky.

Plánovanie, rozhodovanie a riešenie problémov

Prefrontálny kortex riadi rozhodovanie, ovláda emócie a plánuje budúcnosť. Jeho funkcie zahŕňajú integráciu informácií z rôznych zdrojov, plánovanie, rozhodovanie, nové myšlienky, integráciu smyslových vnemov, integráciu učenia a pamäti, abstraktné myslenie, kreativitu, sociálne vzťahy, zodpovednosť, pozornosť, percepciu, pohyb, časovú integráciu a emócie.

Prefrontálny kortex preto umožňuje porovnávať možné dôsledky rôznych rozhodnutí, odkladať okamžité uspokojenie, sledovať dlhodobý cieľ a meniť stratégiu vtedy, keď pôvodný spôsob riešenia nefunguje.

Sociálne správanie a vyhodnocovanie interakcií

Prefrontálny kortex sa podieľa na riadení nášho sociálneho správania. Pomáha vyhodnotiť zámer druhého človeka, zohľadniť spoločenské pravidlá, kontrolovať nevhodné impulzy a prispôsobiť prejav konkrétnej situácii.

Cingulárna kôra je akýmsi mostom medzi naším limbickým systémom a prefrontálnou kôrou, ktorá zodpovedá za vyššie kognitívne funkcie. Vďaka tejto štruktúre dokážeme integrovať emocionálne informácie s racionálnym myslením, čo je kľúčové pre primerané sociálne správanie a rozhodovanie.

V štúdii skúmajúcej reakcie zdravých jednotlivcov na pohľad druhého človeka do očí v porovnaní s ľuďmi s diagnostikovanou posttraumatickou stresovou poruchou v dôsledku dlhodobého násilia prežívaného v detstve sa ukázalo, že u zdravých jednotlivcov sa pri pohľade do očí aktivujú oblasti mozgu zodpovedné za reflexívne spracovanie a hodnotenie sociálnej interakcie, ako napríklad dorsomediálny prefrontálny kortex.

Sebauvedomenie a vnútorné hodnotenie

Mediálny prefrontálny kortex súvisí aj so schopnosťou človeka vnímať vlastné prežívanie, hodnotiť vlastné rozhodnutia a prepájať osobné skúsenosti so sociálnym kontextom.

Pri odpočinku a introspekcii je aktívna default mode network. Jej hyperaktivita korelovala s ruminatívnym myslením a depresívnymi príznakmi. Naopak, vyvážená aktivita tejto siete pôsobila ochranne proti pandemickému stresu.

Vzťah mediálneho prefrontálneho kortexu k limbickému systému

Limbický systém predstavuje súbor vzájomne prepojených mozgových štruktúr, ktoré sa nachádzajú hlboko v mozgu. Evolučne patrí medzi staršie časti nášho mozgu a zohráva kľúčovú úlohu v spracovaní emócií, vytváraní spomienok a regulácii základných životodarných funkcií.

Slovo „limbický“ pochádza z latinského slova „limbus“, čo znamená „okraj“ alebo „hranica“, keďže tieto štruktúry tvoria akýsi okraj okolo mozgového kmeňa. Limbický systém sa skladá z niekoľkých dôležitých oblastí, pričom každá z nich má špecifické funkcie.

Amygdala a mediálny prefrontálny kortex

Amygdala je mandľovito tvarovaná štruktúra, ktorá hrá zásadnú úlohu v spracovaní a regulácii emócií. Predstavuje akýsi emocionálny poplašný systém nášho mozgu.

Jej hlavnými funkciami sú detekcia a reakcia na potenciálne nebezpečenstvo, spracovanie primárnych emócií, najmä strachu a úzkosti, vyvolávanie reakcie typu „bojuj alebo uteč“, rozpoznávanie emocionálnych signálov v prostredí vrátane výrazov tváre, ako aj podieľanie sa na emocionálnom učení a formovaní spomienok spojených s emóciami.

Keď vnímame niečo, čo vyhodnotíme ako ohrozenie, amygdala okamžite reaguje a aktivuje celý rad fyziologických procesov - zrýchli sa nám tep, zvýši sa krvný tlak, začneme rýchlejšie dýchať a telo sa pripraví na okamžitú akciu.

Amygdala tak môže spustiť obrannú reakciu skôr, než si situáciu vedome a podrobne premyslíme. Mediálny prefrontálny kortex následne pomáha posúdiť, či je reakcia primeraná, či nebezpečenstvo naozaj trvá a aký spôsob správania je v danej situácii vhodný.

Hipokampus a rozlišovanie minulosti od prítomnosti

Hipokampus je časť mozgu, ktorá je zodpovedná za ukladanie a získavanie spomienok, ako aj rozlišovanie medzi minulými a súčasnými skúsenosťami. Hipokampus zohráva kľúčovú rolu v učení a pamätaní si.

Vďaka hipokampu si pamätáme dôležité životné udalosti, tváre blízkych ľudí či cestu domov. Emocionálne nabité zážitky - či už pozitívne alebo negatívne - sa ukladajú do pamäti intenzívnejšie vďaka spolupráci amygdaly a hipokampu.

Mediálny prefrontálny kortex pomáha tieto spomienky zaradiť do širšieho významového a sociálneho kontextu. Spolu s hipokampom tak prispieva k tomu, aby človek dokázal odlíšiť spomienku na nebezpečenstvo od aktuálneho ohrozenia.

Hypotalamus a telesná stresová reakcia

Hypotalamus je relatívne malá, ale mimoriadne dôležitá štruktúra, ktorá funguje ako spojka medzi nervovým a endokrinným systémom. Hypotalamus tak priamo ovplyvňuje naše každodenné fungovanie a základné biologické potreby.

• regulácia telesnej teploty
• kontrola pocitov hladu a smädu
• riadenie cyklu spánku a bdenia
• udržiavanie hormonálnej rovnováhy prostredníctvom hypofýzy
• regulácia sexuálneho správania a reprodukčných funkcií
• kontrola autonómnych telesných funkcií

V stresových situáciách sa prostredníctvom prepojenia nervového a hormonálneho systému podieľa aj na uvoľňovaní stresových hormónov. Mediálny prefrontálny kortex pritom pomáha vyhodnotiť situáciu a podľa okolností podporiť alebo utlmiť stresovú odpoveď.

Mediálny prefrontálny kortex a psychická trauma

Pod pojmom psychická trauma si zvyčajne predstavíme tie najhoršie udalosti, ktoré sa nám môžu stať - nečakanú smrť blízkeho, sexuálne zneužívanie, zážitok vojny či prírodnej katastrofy. Vedecké poznanie nám však ukazuje, že človek nemusí zažiť tie najväčšie hrôzy na to, aby zažil traumu.

To znamená, že trauma nie je ani tak o objektívnej závažnosti udalosti, ale o tom, čo sa stane v našom vnútri ako dôsledok danej udalosti. Pokiaľ dieťa, ktoré zažije niečo ťažké, nemá pri sebe osobu, ktorá by ho podporila, bola voči nemu empatická, pomohla mu situáciu zvládnuť a spracovať, môže u neho vzniknúť trauma.

Trauma je teda zážitok, ktorý človek nedokázal spracovať - je to udalosť nepredvídateľná a nekontrolovateľná. Traumatický zážitok sa môže týkať niečoho, čo sa udiať nemalo a stalo sa, napríklad prežitie násilia, ale aj niečoho, čo sa udiať malo a nestalo sa, napríklad dieťa dlhodobo nezažívalo naplnenie základných potrieb bezpečia, istoty a lásky.

Súčasné vedecké poznanie nám ukazuje, že traumatické skúsenosti vedú k štrukturálnym a funkčným zmenám v mozgu. Porozumenie týmto neurobiologickým súvislostiam nám môže pomôcť porozumieť mysleniu, cíteniu a správaniu traumatizovaného človeka.

Ukazuje sa, že dlhodobé pôsobenie traumatického stresu môže viesť k poškodeniu mozgu, a to predovšetkým v oblastiach, ktoré sú citlivé na pôsobenie stresu. Medzi mozgové oblasti, ktoré trauma najviac ovplyvňuje, patrí amygdala, hipokampus a prefrontálny kortex.

Trauma a oslabenie regulačných funkcií

Štúdie ukazujú, že traumatické zážitky môžu viesť k zníženému objemu šedej mozgovej kôry v prefrontálnom kortexe. Zmeny v prefrontálnom kortexe tak môžu súvisieť s ťažkosťami s koncentráciou, riešením problémov, logickým myslením či kontrolou impulzov.

V tejto súvislosti nie je teda prekvapením, prečo majú traumatizovaní ľudia väčšiu tendenciu reagovať vo vypätých situáciách akoby boli „bez seba“, teda bez racionálnej kontroly.

Ukazuje sa, že u ľudí trpiacich symptómami posttraumatického stresu je narušená rovnováha medzi amygdalou a mediálnou prefrontálnou kôrou, je pre nich teda náročné kontrolovať emócie a impulzy.

V stresujúcich a vypätých situáciách tak dochádza k zvýšenej aktivácii podkôrových oblastí mozgu, podieľajúcich sa na emóciách a naopak, zníženej aktivite čelových lalokov, čím je obmedzená racionálna kontrola a človek môže reagovať výbušne na minimálny podnet či vystrašene na akýkoľvek hlasnejší zvuk.

Trauma, sociálny kontakt a dôvera

U traumatizovaných ľudí sa oblasti čelového laloku pri priamom pohľade do očí neaktivovali, teda neboli aktivované žiadne oblasti zodpovedné za sociálnu angažovanosť.

Naopak, traumatizovaní ľudia reagovali intenzívnou aktiváciou hlboko vo vnútri emočného mozgu, vrodeného poplašného systému nazývaného periakveduktálna šedá hmota („periaqueductal gray“; PAG).

PAG je zodpovedný za reakcie obranného správania, ako je útek, zľaknutie sa, nadmerná ostražitosť. Výsledky tejto štúdie teda ukazujú, že traumatizované osoby v reakcii na priamy kontakt do očí prepli do modu prežitia, druhé osoby v nich nevzbudili záujem o sociálny kontakt.

Pre ľudí zasiahnutých závažnou traumou tak môže byť veľmi náročné vzťahovať sa k druhým ľuďom a vytvárať s nimi blízke vzťahy. Takáto tendencia je prirodzená, nakoľko častokrát práve tí najbližší, ktorí ich mali milovať a chrániť, ich sklamali.

Amygdala vytvára reakciu, prefrontálna kôra jej dáva význam

Pri stretnutí s podnetom, ktorý je vyhodnotený ako nebezpečný, amygdala vyvolá vyplavenie stresových hormónov a silnú reakciu nervového systému, čo môže spôsobiť búšenie srdca, zvýšený krvný tlak, potenie či tras.

Regulácia emócií nemusí spočívať v úplnom vypnutí amygdaly. Dôležitú úlohu môže mať skôr zmena interpretácie udalosti a spôsobu, akým jej pripisujeme význam.

Prefrontálny kortex teda pomáha odpovedať na otázky, či je podnet skutočne nebezpečný, či hrozba trvá, či ide o spomienku alebo prítomnú udalosť a aké správanie môže byť najprimeranejšie.

Táto spolupráca vysvetľuje, prečo človek nemusí prestať cítiť strach, aby dokázal konať rozvážne. Cieľom regulácie nie je vždy odstrániť emóciu, ale umožniť jej lepšie pochopenie, zaradenie do kontextu a kontrolovanú reakciu.

Mediálny prefrontálny kortex pri chronickom strese

Naša schopnosť zvládať stresové situácie je úzko spojená s limbickým systémom. V stresových situáciách amygdala aktivuje stresovú reakciu, ktorá vedie k uvoľňovaniu stresových hormónov, ako je kortizol.

Chronická aktivácia tejto stresovej reakcie môže viesť k rôznym zdravotným problémom, vrátane úzkostných porúch, depresie či kardiovaskulárnych ochorení. Chronický stres môže poškodiť štruktúry limbického systému, najmä hipokampus.

Medzinárodný tím výskumníkov analyzoval 46 štúdií z celého sveta. Použili najmodernejšie technológie na snímkovanie mozgu. Zamerali sa na ľudí bez predchádzajúcich psychických problémov.

Výsledky ukazujú jasný vzorec zmien v kľúčových oblastiach mozgu. Mozog sa systematicky prispôsoboval novým podmienkam. Niektoré zmeny predstavovali ochranný mechanizmus, iné naopak zvyšovali zraniteľnosť.

Prefrontálny kortex počas pandemického stresu

Vedci objavili zmeny v tejto oblasti u ľudí s pandemickým stresom, úzkosťou a depresiou. Pravá strana prefrontálneho kortexu hrá kľúčovú úlohu pri potláčaní negatívnych emócií.

Počas pandémie sa u mnohých ľudí zmenila jej aktivita. Tí, ktorí mali pred pandémiou silnejšiu aktivitu v tejto oblasti, lepšie zvládali stres. Naopak, slabšia aktivita predpovedala problémy s úzkosťou a depresiou.

Mediálna časť prefrontálneho kortexu, zodpovedná za sebakontrolu a emocionálnu reguláciu, taktiež vykazovala zmeny. Zdravotnícki pracovníci s vyhorením mali v tejto oblasti menší objem mozgovej hmoty.

Rovnako študenti v zahraničí počas pandémie vykazovali zníženú aktivitu, ktorá korelovala s depresívnymi príznakmi. Tieto zistenia ukazujú, že pri emóciách nejde iba o činnosť jednej oblasti, ale aj o kvalitu komunikácie medzi viacerými sieťami.

Komunikácia medzi mozgovými sieťami

Mozog funguje ako sofistikovaná sieť prepojených oblastí. Pandémia narušila komunikáciu medzi týmito sieťami.

Afektívna kortikálna sieť, zodpovedná za spracovanie emócií, vykazovala najmarkantnejšie zmeny. Táto sieť zahŕňa amygdalu a ventrálny mediálny prefrontálny kortex.

V normálnych podmienkach udržujú rovnováhu medzi emocionálnymi reakciami a ich racionálnou kontrolou. Pandémia túto rovnováhu narušila.

Slabšie prepojenia v tejto sieti korelovali s vyšším stresom, úzkosťou a depresiou. Centrálna exekutívna sieť, zodpovedná za kognitívnu kontrolu, taktiež trpela.

Jej oslabenie viedlo k problémom so sústredením, riešením problémov a emocionálnou reguláciou. Ľudia s pôvodne silnejšou exekutívnou sieťou lepšie zvládali pandemické výzvy.

Mediálny prefrontálny kortex, depresia a úzkosť

Štúdie ukázali, že prefrontálny kortex je tiež spojený s depresiou a depresívnymi myšlienkami, ako aj s činmi. Hoci patofyziológia prefrontálneho kortexu nie je úplne objasnená a je do istej miery nejasná.

Odborníci tiež preukázali štrukturálne abnormality v prefrontálnych oblastiach mozgu, konkrétne v mediálnom a ľavom prefrontálnom kortexe u pacientov trpiacich depresiou.

Okrem toho funkčné zobrazovanie preukázalo zníženú úroveň metabolizmu v oblasti prefrontálneho kortexu mozgu pri depresii. Tieto nové štúdie a objavy naznačujú, že dysfunkcia tejto oblasti mozgu a jej reakcia na limbický systém spôsobuje mnoho symptómov depresie.

Dospelý človek zvyčajne nepríde za psychológom s tým, že má traumu, ale s tým, že sa cíti dlhodobo smutný, depresívny, nevie, čo sa s ním deje. Necíti sa dobre, má úzkostné myšlienky, nie je schopný sústrediť sa, nedokáže vytvoriť či udržať uspokojivý vzťah, prežíva zvýšené nabudenie, zle sa mu spí.

Vývoj mediálneho prefrontálneho kortexu v dospievaní

Popri nesporných vplyvoch okolia - rodiny, školy, kamarátov - formuje tínedžera tiež rozsiahla prestavba mozgu štartujúca s pubertou.

Nápadné je stenčenie šedej kôry mozgovej, ktorú považujeme za sídlo ľudskej inteligencie. U tínedžerov však úbytok sivej mozgovej hmoty zaistí, že nakoniec z omylov búrlivej mladosti vyrastú a „dostanú rozum“.

Po narodení sa nám sivá hmota mozgu dramaticky zväčšuje. Rastie ale tak trochu ako drevo v lese, a v puberte preto mozog prikročí k dôkladnej „prebierke“. Zbavuje sa nadbytočných spojov medzi neurónmi, takzvaných synapsií.

„Prerieďovanie“ nadbytočných synapsií postupuje mozgom od jeho zadných častí dopredu smerom k čelu. Ako posledná sa reorganizuje časť zvaná prefrontálny kortex, kde sídlia centrá dôležité pre rozhodovanie a kontrolu správania.

Zároveň sa v mozgu začnú navzájom prepájať aj vzdialenejšie centrá a celý mozog tým opäť získa na výkonnosti. Rad centier prestáva pracovať na vlastnú päsť a prepojením sa mení v dobre vyladený celok.

Prečo dospievajúci viac riskujú

Tínedžeri sú impulzívni, hľadajú vzrušenie a majú sklon k riskantnému správaniu. Ukazuje sa, že je to dôsledok neschopnosti predvídať, aké bude mať ich konanie následky.

Neodhadnú, či príde odmena, či naopak trest. Dospelý človek si celkom ľahko spočíta, čo je pre neho výhodné, a čo nie, a zariadi sa podľa toho.

Dospelí majú dobre vyvinuté spojenie medzi centrami na kontrolu správania, ktorá sídli v prefrontálnom kortexe, s centrami, kde vzniká pocit uspokojenia. Tieto centrá sú uložené hlbšie vo vývojovo starších častiach mozgu, ako je napríklad striatum.

Mladší dobrovoľníci ešte nemali dokončenú prestavbu mozgu v oblasti prefrontálneho kortexu a ich rozhodovacie centrá zostávali „studené“. Naopak centrá pre vznik pocitu uspokojenia mali „nažhavené“.

V dôsledku tejto nerovnováhy si mladý človek nedokáže dať vždy dohromady, čo by mal alebo nemal urobiť a či ho čaká odmena či trest.

Význam vysvetľovania a skúseností

Tínedžeri nie sú také „beznádejné prípady“ ako vyznávači adrenalínových športov. Pretože majú nedovinuté rozhodovacie centrá, môže im k správnemu rozhodnutiu pomôcť intenzívnejší prísun informácií.

Rodičia by sa preto nemali spoliehať na motiváciu dospievajúcu ratolesť sľubmi alebo vyhrážkami. Väčšiu šancu na úspech majú, keď budú deťom všetko viac vysvetľovať.

Prefrontálny kortex a neurotransmitery

Výskumníci sa tiež zaujímali o neurotransmitery, ktoré fungujú medzi neurónmi ako neuroprenášače informácií, čím spolu komunikujú.

Patrí k nim napríklad dopamín, známy svojou úlohou v systéme odmeňovania a motivácie, alebo serotonín, ktorý je spojený s reguláciou nálady.

Oblasti mozgu zapojené v regulácii emócií majú zrejme vysokú koncentráciu receptorov pre špecifické neurotransmitery. „Naše výsledky ukázali, že receptory pre kanabinoidy, opioidy a serotonín boli obzvlášť zastúpené v oblastiach, ktoré sa podieľajú na regulácii emócií,“ uviedol Tor Wager, jeden z autorov štúdie.

Ak chcete vyvinúť účinnejšiu liečbu, je nevyhnutné pochopiť, ako interagujú neurotransmitery s mozgovými systémami zodpovednými za reguláciu emócií.

Účinky liekov na depresiu a iné ochorenia môžu čiastočne fungovať tak, že zmenia spôsob, akým premýšľame o životných udalostiach, a našu schopnosť sebaregulácie. Antidepresíva sa napríklad často zameriavajú na zvýšenie dostupnosti serotonínu v mozgu.

Možnosti podpory regulácie emócií

V tejto súvislosti sa pre traumatizované osoby ukazuje veľká dôležitosť podporného systému tvoreného ľuďmi, ktorí sú empatickí, nesúdia, ale naopak bez hodnotenia vypočujú a prejavia súcit.

Takouto osobou môže byť aj psychoterapeut, ktorý pomáha človeku zasiahnutému traumou zážitok spracovať, ale aj zlepšiť kvalitu každodenného života.

Zásadnou úlohou pri riešení traumatického stresu je obnovenie dôležitej rovnováhy medzi racionálnym a emočným mozgom. K tomu sa ukazuje ako veľmi dôležitá práca s telom, a to napr. prostredníctvom pomenovania toho, čo v tele človeka aktuálne prebieha, s vedomím, že tieto procesy sa neustále menia, ale aj učením sa pokojne dýchať.

Niekoľko pomalých, hlbokých nádychov a výdychov môže pomôcť zmierniť nadmerné nabudenie organizmu, zlepšiť kontakt so sebou i okolitým svetom.

Podobne tak praktizovanie všímavosti, teda plného uvedomovania si prítomného okamihu za súčasného uznania a prijatia svojich pocitov, myšlienok a telesného prežívania, sa ukazuje ako efektívne v liečbe symptómov posttraumatického stresu.

V neposlednom rade, v súčasnosti veľkú nádej do terapie traumy prináša liečba pomocou desenzitizácie a spracovania pomocou očných pohybov (Eye Movement Desensitization and Reprocessing, EMDR), ktorá je výskumami podložená ako efektívna na zmiernenie symptómov depresie, úzkosti a posttraumatického stresu u obetí komplexnej traumatizácie v detstve.

Transkraniálna magnetická stimulácia a prefrontálna oblasť

Táto nová informácia, kde depresia môže byť spojená so štrukturálnou oblasťou mozgu a jej prepojeniami, má obrovské uplatnenie v liečbe depresie, najmä novšie techniky, ako je transkraniálna magnetická stimulácia.

Transkraniálna magnetická stimulácia alebo TMS je použitie magnetických lúčov na cielené pôsobenie na časti mozgu, najmä pri depresii a úzkosti. Ide o neinvazívny zákrok, ktorý vyžaduje malú alebo žiadnu anestéziu.

TMS sa zvyčajne odporúča pri duševných poruchách odolných voči liečbe, najmä v posledných rokoch pri depresii. rTMS sa zameriava na špecifické oblasti mozgu a používa sa na cielené pôsobenie na oblasti mozgu zapojené do problémov s duševným zdravím.

TMS funguje tak, že stimuluje cieľové oblasti mozgu a pomáha vytvárať v týchto oblastiach viac spojení s lepšou vodivosťou, čo je proces známy ako neuroplasticita.

Tento princíp sa používa na cielené pôsobenie na prefrontálnu oblasť mozgu u ľudí s klinickou depresiou a výsledky vyzerajú sľubne.

Čo môže narušenie prefrontálneho systému spôsobiť

Prefrontálny systém integruje informácie z celého mozgu, hlavne s rostrálnym talamom. Prepojenie s veľkobunkovou časťou mediodorzálneho talamu smeruje do orbitálnych a mediálnych častí prefrontálnej kôry.

Pri poškodení týchto oblastí sa môžu objaviť eufória, hyperkinéza a nevhodné sociálne správanie. Malobunková časť smeruje do dorzolaterálnych častí prefrontálnej kôry.

Pri poškodení týchto spojení sa môžu objaviť apaticko-abulický syndróm, hypokinéza a kognitívne poruchy. Príčinami môžu byť degeneratívne, vaskulárne, metabolické, toxické a traumatické poškodenia alebo tumor.

Prefrontálny syndróm

Prefrontální syndrom, dříve označovaný jako organický psychosyndrom, je soubor příznaků postižení gyrus praecentralis.

Medzi klinické príznaky prefrontálneho syndrómu patrí takzvaný apaticko-abulický syndróm, niekedy tiež označovaný ako amotivačný syndróm, apatia, teda otupelosť a odevzdanosť, a abúlia, teda strata vôle k akejkoľvek činnosti.

Ďalej sa môže objaviť výrazné zhoršenie pamäti vo zložke vštípivosti, bradypsychizmus, teda spomalené psychomotorické tempo, anosognózia, pri ktorej nemocný nemá náhľad na svoje ochorenie, neprimeraná eufória, moria, teda nejapné žarty a vulgarizmy, gatizmus, puerilizmus a emočná labilita.

Emočná labilita môže znamenať, že apatiu striedajú záchvaty zúrivosti. Najzávažnejším prejavom postihnutia frontálneho laloku je komatózny stav.

Obojstranná lézia prefrontálnej oblasti vedie k poruche stoja a chôdze, takzvanej frontálnej chôdzi. Pri postihnutí frontálnej bázy sa môže objaviť hyposmia či anosmia z postihnutia čuchovej dráhy.

Prečo je mediálny prefrontálny kortex dôležitý

Mediálny prefrontálny kortex pomáha prepájať emócie s myslením, minulé skúsenosti s aktuálnou situáciou a osobné prežívanie so sociálnym kontextom.

Jeho činnosť ovplyvňuje schopnosť regulovať strach, hnev a úzkosť, kontrolovať impulzívne reakcie, vyhodnocovať sociálne signály, rozhodovať sa podľa dlhodobých dôsledkov a vytvárať primerané vzťahy.

Zážitky psychickej traumatizácie teda môžu významným spôsobom zmeniť to, ako funguje náš mozog, ako reagujeme na prichádzajúce podnety, ako sa dokážeme koncentrovať, rozlíšiť minulosť od prítomnosti, regulovať impulzy či dôverovať druhým ľuďom.

Terapia však prináša nádej k spracovaniu traumatických zážitkov prostredníctvom obnovenia rovnováhy medzi racionálnymi a emocionálnymi časťami mozgu.

tags: #medialny #prefrontalny #kortex