Hlboká mentálna retardácia: IQ, prejavy, podpora a možnosti vzdelávania

Hlboká mentálna retardácia, v súčasnejšej terminológii hlboké intelektové postihnutie, je najťažší stupeň poruchy intelektového vývinu. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb sa tradične vymedzuje hodnotou IQ nižšou ako 20, pričom táto hodnota je iba orientačným odhadom a sama osebe nevyjadruje všetky schopnosti ani potreby človeka.

Človek s hlbokou mentálnou retardáciou spravidla nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky, má výrazne obmedzenú komunikáciu, samostatný pohyb a schopnosť sebaobsluhy a potrebuje rozsiahlu až nepretržitú pomoc inej osoby. Pri správnej komplexnej rehabilitácii, vhodnom dohľade a systematickom vedení však možno rozvíjať jeho zachované schopnosti, orientáciu, neverbálnu komunikáciu a zapojenie do jednoduchých praktických činností.

Čo znamená IQ pri hlbokej mentálnej retardácii

Mentálna retardácia predstavuje postihnutie intelektu, resp. rozumových schopností. Tie musia byť pre stanovenie diagnózy znížené pod hodnotu IQ 70. Priemerný intelekt v bežnej populácii je pritom od 90 do 110.

Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb.

Hlboká mentálna retardácia je podľa medzinárodnej klasifikácie stav, keď je IQ pod 20. V niektorých prehľadoch sa uvádza rozsah 0-19, pričom obe označenia vyjadrujú rovnakú klasifikačnú hranicu.

Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.

Prečo samotné IQ nestačí

Mentálna retardácia nie je choroba, je to skôr stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je obvykle sprevádzaný poruchami adaptácie, t.j. nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí.

Najnovšia definícia mentálnej retardácie je takáto: „Mentálna retardácia je dizabilita, ktorú charakterizuje: signifikantne obmedzená intelektová funkcia, spolu s narušeným adaptívnym správaním, a to v koncepčných, sociálnych a adaptívnych zručnostiach. táto dizabilita sa musí prejaviť pred 18 rokom života.“

Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Medzi koncepčné zručnosti patrí schopnosť prijímania, porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam. Praktické zručnosti charakterizuje sebaobslužnosť, možnosť uplatnenia teoretických vedomostí v praxi a úroveň jemnej alebo hrubej motoriky.

Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Keby sme vedľa seba postavili ľudí s rovnakým výsledkom IQ, zistili by sme, že každý jeden bude mať inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, či iných odborných pracovníkov, a zároveň každý bude mať inú štruktúru osobnosti.

Typické prejavy hlbokej mentálnej retardácie

Hlboká mentálna retardácia znamená hlboké zaostávanie vo všetkých vývinových etapách a oblastiach s výrazným defektom motoriky. Často sú prítomné stereotypné formy správania a pohybu. Reč je výrazne narušená, pozornosť slabo udržateľná, myslenie obmedzené.

Úplne chýba abstrakcia, dedukcia a úsudok. Hlboká mentálna retardácia býva často sprevádzaná i pohybovým defektom. Človek s hlbokou mentálnou retardáciou nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky.

• väčšina ľudí je imobilná alebo výrazne obmedzená v pohybe,
• často sa vyskytuje výrazné postihnutie motoriky,
• reč sa spravidla nevyvinie alebo jej človek nerozumie,
• komunikácia býva prevažne neverbálna,
• častá je inkontinencia,
• schopnosť samostatnej sebaobsluhy je výrazne obmedzená,
• človek potrebuje pomoc pri väčšine úkonov a činností,
• pozornosť sa udržiava iba krátko a vyžaduje trpezlivé podnety,
• môžu sa objavovať stereotypné pohyby, zvuky a formy správania.

Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city.

Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Nezvykne sa u nich prejaviť mimika.

Časté sú u nich príznaky detskej mozgovej obrny a epileptické prejavy. Pri hlbokej mentálnej retardácii je vo väčšine prípadov možné určiť organickú etiológiu.

Komunikácia a porozumenie

Ľudia s hlbokou mentálnou retardáciou sú ťažko schopní porozumieť požiadavkám či inštrukciám okolia a tým pádom im nie sú schopní ani vyhovieť. Prinajlepšom sú schopní jedine neverbálnej komunikácie.

Dieťa si spravidla nedokáže osvojiť reč ani jej porozumieť. Komunikácia môže pozostávať z pohľadu, mimiky, pohybu, gest, dotyku, vokalizácie alebo opakovaných zvukov.

Aj keď artikulovanú reč nezvládajú, môžu diferencovať známe a neznáme podnety a reagovať na ne ako na príjemné alebo nepríjemné.

Pri podpore komunikácie je dôležité všímať si individuálne signály človeka, jeho reakcie na osoby, predmety, činnosti a prostredie. Trpezlivým podnecovaním a stimuláciou dokáže asistent rozvíjať ich schopnosti a zvyšovať ich kvalitu života vo všetkých smeroch.

Pohyb, motorika a sebaobsluha

Väčšina z nich je imobilná alebo výrazne obmedzená v pohybe. Často bývajú inkontinentní a vyžadujú pomoc pri polohovaní, presunoch, obliekaní, hygienických úkonoch, prijímaní potravy a ďalších každodenných činnostiach.

Pri správnej komplexnej rehabilitácii je možné dosiahnuť napríklad základné zrakovo priestorové a orientačné schopnosti, pri vhodnom dohľade a vedení sa môžu podieľať na praktických sebaobslužných úkonoch.

Možnosti sa líšia podľa pridružených neurologických, telesných, zmyslových a zdravotných ťažkostí. Úspech preto nemusí znamenať úplnú samostatnosť, ale aj schopnosť signalizovať potrebu, spolupracovať pri úkone, udržať predmet, obrátiť pozornosť na osobu alebo tolerovať určitú činnosť.

Príčiny hlbokej mentálnej retardácie

Príčinou mentálnej retardácie je organické poškodenie mozgu. Mentálne postihnutie sa spája s určitým poškodením, odchylnou štruktúrou alebo odchylným vývinom centrálneho nervového systému.

Príčiny môžu byť rôzne a komplexné a často pôsobia vo vzájomnej kombinácii. Vo väčšine prípadov hlbokej mentálnej retardácie je možné určiť organickú etiológiu, nie vždy však možno presne identifikovať jedinú príčinu.

Genetické a vrodené faktory

Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi. Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím a dedíme ich od svojich predkov.

Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu, napríklad pri Downovom syndróme.

Genetické faktory zahŕňajú rôzne chromozómové poruchy, metabolické poruchy, napríklad fenylketonúriu, a iné genetické abnormality.

Prenatálne faktory

Mentálne postihnutie je podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom období. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva.

Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy, infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva, napríklad rubeola či toxoplazmóza, užívanie alkoholu alebo drog a vystavenie žiareniu.

Perinatálne faktory

Poškodenie mozgu môže vzniknúť počas pôrodu, napríklad v dôsledku nedostatku kyslíka alebo ťažkého pôrodu. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa môžu podieľať rôzne komplikácie pôrodu.

Postnatálne faktory

Mentálne postihnutie môže vzniknúť na základe postnatálneho poškodenia mozgu, ktoré vedie k narušeniu rozvoja rozumových schopností, napríklad po poškodení centrálneho nervového systému alebo po prekonaní meningitídy v ranom detstve.

Medzi ďalšie možné príčiny patria úrazy mozgu, zápal mozgových blán, zápal mozgu, poruchy metabolizmu, intoxikácie, poruchy žliaz s vnútornou sekréciou a kôrnatenie mozgových ciev.

Sociálne faktory

Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Sociálne faktory sú prípady, keď zaostávanie v mentálnom vývine bolo spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. V súčasnosti takéto prípady nie sú časté.

Oligofrénia a demencia

Podľa vývinového obdobia, v ktorom mentálne poškodenie nastalo, rozlišujeme dva druhy retardácie, a to oligofréniu a demenciu.

Oligofrénia je stav zapríčinený štrukturálnou difúznou poruchou mozgu v prenatálnom, perinatálnom alebo v postnatálnom vývinovom období, zhruba do druhého roku života, ktorú spôsobujú rozličné etiologické faktory.

Demencia je zastavenie alebo narušenie normálneho mentálneho vývinu zapríčinené získaným poškodením mozgu zhruba po druhom roku života. Môže ísť o organickú deštrukciu mozgu alebo funkčnú poruchu spôsobenú rozličnými etiologickými faktormi.

Diagnostika hlbokej mentálnej retardácie

Stanovenie diagnózy mentálna retardácia vychádza z psychologického vyšetrenia kognitívnych funkcií. Dieťa sa vyšetruje pomocou štandardizovaných testov.

Pri hodnotení sa neposudzuje iba výsledok inteligenčného testu, ale aj celkový vývin, motorika, komunikácia, schopnosť učiť sa, sebaobsluha, sociálne reakcie a adaptívne správanie.

K diagnóze teda nestačí len zlyhávanie v testoch inteligencie, ale jednotlivec musí súčasne zlyhávať i v plnení veku primeraných očakávaní vo svojom sociálnom prostredí.

Kvalitatívne hodnotenie inteligencie sa týka štruktúry inteligencie a znamená posúdenie miery využiteľnosti zachovanej inteligencie mentálne postihnutých. Pri tomto posudzovaní je potrebné brať do úvahy prevažujúci prístup k problémom, preferovaný spôsob ich riešenia, osobné tempo, úroveň pozornosti a pamäti a unaviteľnosť.

Psychické procesy pri hlbokej mentálnej retardácii

Vnímanie

Pri zrakovom vnímaní sa môže objavovať spomalené tempo, znížený rozsah zrakového vnímania, nedostatočná diferenciácia podobných predmetov, porucha diferenciácie figúry a pozadia a rigidita vnímania.

Najmenej je postihnuté hmatové vnímanie. Známe a neznáme podnety môžu vyvolávať odlišné reakcie, ktoré súvisia s príjemnosťou, nepríjemnosťou, bezpečím alebo nepokojom.

Pozornosť

Typické sú ťažkosti v sústredení pozornosti, porušená stálosť pozornosti, porušené rozdeľovanie pozornosti, porušené prenášanie pozornosti a znížený rozsah pozornosti.

Pri hlbokej mentálnej retardácii je pozornosť slabo udržateľná. Činnosť preto musí byť krátka, zrozumiteľná, opakovaná a prispôsobená aktuálnemu stavu človeka.

Pamäť a učenie

Výraznejšie je zaostávanie v oblasti logickej pamäti, pričom mechanická pamäť môže mať úroveň ako u normálnych jednotlivcov. Schopnosť učenia je u mentálne postihnutých obmedzená a výkon v učení je podstatne nižší ako u normálnych.

Pri hlbokej mentálnej retardácii sa učia najmä opakovaním, napodobňovaním, pravidelnosťou a postupným spájaním podnetu s činnosťou. Aj malé zlepšenie v spolupráci alebo sebaobsluhe môže mať význam pre každodenný život.

Myslenie

Typická je konkrétnosť myslenia, prevaha konkrétno-názorného myslenia, slabá schopnosť zovšeobecňovania a abstrakcie a nedostatky v analýze a syntéze.

Pri hlbokej mentálnej retardácii úplne chýba abstrakcia, dedukcia a úsudok. Reakcie sú preto viazané na bezprostredný podnet, známu situáciu a konkrétnu skúsenosť.

Reč a komunikácia

Typické je oneskorovanie vo vývine reči, nižšia slovná zásoba, jednoduchosť prejavu, zvýšený výskyt rečových porúch a ťažkosti pri porozumení reči iných.

Pri hlbokej mentálnej retardácii sa artikulovaná reč spravidla nevyvinie. Komunikácia môže zostať na úrovni pohybov, zvukov, mimiky, dotyku a iných neverbálnych prejavov.

Emócie, vôľa a motivácia

Pri mentálnej retardácii sa môžu objavovať oneskorené a ťažké vytváranie citov, nedostatočný rozvoj vyšších citov, slabá diferencovanosť citových prejavov a neadekvátnosť citových reakcií vo vzťahu k podnetu, ktorý ich vyvoláva.

Potreba citovej istoty a bezpečia je obvykle veľmi silná. Ľudia s mentálnym postihnutím často uprednostňujú známe osoby, pravidelný režim, zrozumiteľné situácie a podnetový stereotyp.

Hoci niektoré schopnosti, napríklad intelekt, môže mať nedostatočne vyvinuté, jeho emočné prežívanie a vyššie city môžu byť nadpriemerne rozvinuté.

Komplexná rehabilitácia a odborná podpora

Mentálna retardácia nie je liečiteľná cielenou terapiou. Možný je istý rozvoj schopností pri veľmi dobrej starostlivosti, podnetnosti prostredia a pravidelnom tréningu.

Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Čím neskôr liečebná starostlivosť začne, tým je menšia pravdepodobnosť kompenzácie porúch.

Pri liečbe mentálnej retardácie ako komplexnej poruchy spolupracujú lekári, psychológovia, pedagógovia, rehabilitační a technickí pracovníci.

• lekár sleduje celkový zdravotný stav a pridružené ochorenia,
• psychológ hodnotí kognitívne funkcie, vývin a adaptačné schopnosti,
• špeciálny pedagóg nastavuje primeraný spôsob učenia,
• rehabilitačný pracovník podporuje motoriku a pohybové schopnosti,
• asistent pomáha pri každodenných činnostiach a komunikácii,
• rodina vytvára stabilné prostredie a zabezpečuje kontinuitu podpory.

Psychoterapia a farmakoterapia bývajú indikované skôr pri riešení problémového správania, ktoré je veľmi častým sprievodným znakom mentálneho postihnutia. V terapii sa často využívajú behaviorálne techniky, rôzne druhy nácvikov, systematické posilňovanie želateľného správania odmenami a oslabovanie neželaných prejavov v správaní.

Vzdelávanie pri hlbokej mentálnej retardácii

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu, teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia.

Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. Vzdelávací program pre žiakov s mentálnym postihnutím sa člení na tri varianty v závislosti od stupňa mentálneho postihnutia:

• Variant A: vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie,
• Variant B: vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie,
• Variant C: vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Deti s takýmto stupňom mentálneho postihnutia sa obvykle vzdelávajú v školách pre žiakov s mentálnym postihnutím podľa vzdelávacieho programu pre žiakov s ťažkým a hlbokým stupňom mentálneho postihnutia podľa Variantu C.

V prípade, že je vzdelávanie kontraindikáciou k ich zdravotnému stavu, môžu byť oslobodení od povinnosti dochádzať do školy, nie však oslobodení od povinnej školskej dochádzky.

Vzdelávanie má pri hlbokom stupni často najmä funkčný a rozvojový charakter. Zameriava sa na komunikáciu, reakcie na podnety, orientáciu v priestore, motoriku, sebaobsluhu, bezpečné správanie, sociálny kontakt a maximálne možné zapojenie do každodenného života.

Úloha pracovného vyučovania

Vyučovací predmet pracovné vyučovanie patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu.

Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Pri hlbokom mentálnom postihnutí sa jednotlivé činnosti prispôsobujú zdravotnému stavu, motorickým možnostiam a schopnosti spolupracovať.

Starostlivosť v dospelosti

Pri hlbokej mentálnej retardácii život v dospelosti prináša závažné obmedzenie samostatnosti, komunikácie aj pohyblivosti. Človek potrebuje plnú podporu spoločnosti.

Mentálne postihnutie je oblasťou s veľmi vysokými nárokmi na sociálnu prácu. Jedinci s diagnózou mentálna retardácia si vyžadujú v mnohých prípadoch celoživotnú pomoc zo strany zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, pedagógov a iných odborníkov.

Základom porozumenia mentálnej retardácie je adekvátna sociálna práca. Podpora sa môže týkať bývania, zdravotnej starostlivosti, rehabilitácie, hygieny, stravovania, dopravy, komunikácie, voľného času aj ochrany práv.

Rodina a každodenná podpora

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc.

Psychológ pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery.

Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Pri hlbokej mentálnej retardácii nejde o dosiahnutie bežnej úrovne intelektu, ale o podporu funkčných schopností a kvality života.

Pri výchove týchto detí v rodine sú možné dva nevhodné výchovné postupy: prehnaná starostlivosť a predčasná rezignácia. Oba spôsoby nedostatočne stimulujú aktivitu dieťaťa a nerozvíjajú jeho samostatnosť.

Najvhodnejšia je primeraná pomoc, ktorá človeka chráni pred rizikom, ale zároveň mu umožňuje podieľať sa na činnostiach podľa jeho možností.

Hlboká mentálna retardácia a dôstojnosť človeka

Človek s mentálnou retardáciou je roveň ostatným ľuďom a má také isté práva ako oni. Pri hodnotení poruchy psychického vývinu sa nezdôrazňuje zaostávanie rozumových schopností mentálne retardovaného, ale dôraz sa kladie na charakteristiku rozvoja celej jeho osobnosti.

Mentálna retardácia nedefinuje hodnotu človeka. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide, aké sú jeho potreby alebo túžby.

Aj keď rozumové schopnosti zostávajú obmedzené, nepokladá sa dnes mentálna retardácia za stav nemenný. Do určitej miery možno rozvíjať sociabilitu a usmerniť socializáciu mentálne retardovaného jednotlivca.

Žiť, pracovať, alebo sa priateliť s človekom s mentálnym postihnutím nie je len záťažou, ale často aj prínosom pre rodinu, priateľov, učiteľov a sympatizantov.

tags: #hlboka #mentalna #retardacia #iq