Mentálne postihnutie: liečba, podpora, vzdelávanie a rehabilitácia

Mentálne postihnutie nie je choroba, preto ho nie je možné „vyliečiť“ cielenou liečbou. Vhodnou výchovou, vzdelávaním, rehabilitáciou, odbornou starostlivosťou a podporou okolia je však možné rozvíjať schopnosti človeka, zvyšovať jeho samostatnosť a uľahčiť sociálne začlenenie.

Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekári, psychológovia, pedagógovia a rehabilitační pracovníci.

Čo je mentálne postihnutie

Mentálne postihnutie je stav, pri ktorom sú intelektové a adaptívne schopnosti výrazne znížené oproti priemeru. Oslabená koncentrácia, krátkodobá pamäť, problémy s učením a chápaním abstraktných myšlienok patria medzi prejavy oslabeného intelektu.

Definícia mentálneho postihnutia podľa medicínskeho modelu vychádza z dvoch hlavných charakteristík: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom a existuje znížená schopnosť adaptácie. Znížená schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti je druhou kľúčovou charakteristikou.

Mentálne postihnutie nie je choroba; môže byť spôsobené genetickými príčinami, napríklad Downovým syndrómom, poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami. Môže byť spôsobené fyzickým poškodením mozgu v tehotenstve, v priebehu pôrodu alebo v priebehu života. Môže mať komplexné alebo psychologické príčiny.

Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len tie prípady, ak k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Iné definície zahŕňajú aj osoby, u ktorých ku zníženiu schopnosti došlo do 18 roku veku alebo v ktoromkoľvek veku.

Podľa Thorovej mentálne postihnutie je vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy.

Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené. Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy s adaptáciou a flexibilitou myslenia. Postihnutie prináša tiež behaviorálne, sociálne a emocionálne problémy.

Ako sa mentálne postihnutie prejavuje

Mentálne postihnutie sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok.

Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené. K týmto schopnostiam patrí schopnosť komunikácie, sebestačnosti, sociálneho kontaktu, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle.

Na jednej strane sa dá hovoriť o oslabenosti niektorých schopností, na druhej strane, títo ľudia môžu mať nadpriemerne vyvinuté iné kvality. Inakosť mentálne postihnutého človeka nespočíva v horšom životnom prežívaní. Hoci niektoré schopnosti, napríklad intelekt, môže mať nedostatočne vyvinuté, jeho emočné prežívanie a vyššie city môžu byť nadpriemerne rozvinuté.

Pri mentálnej retardácií sú narušené aj iné zručnosti - kognitívne, rečové, pohybové a sociálne, ktorých úroveň možno merať štandardizovanými psychometrickými testmi. Následky mentálneho postihnutia, ktoré závisia od stupňa retardácie, často zahŕňajú spomalené myslenie, oneskorenú reč, poruchy výslovnosti, ťažkú vzdelávateľnosť, výchovné problémy, hyperaktivitu a neochotu k zmene.

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. poruchy centrálnej nervovej sústavy môžu byť rôzne. V mnohých prípadoch príčiny nie sú známe.

Genetické a vrodené príčiny

Dedične podmienené postihnutie je také, ktoré vzniká na základe poruchy v štruktúre alebo funkcii genetického aparátu. Mentálne postihnutie môže byť spôsobené aj vrodenými faktormi. Dedičné faktory pochádzajú od predkov a prejavujú sa už pred počatím.

Chromozómové aberácie vznikajú náhodne v čase počatia a môžu spôsobiť mentálne postihnutie, napríklad v prípade porúch v štruktúre alebo funkcii genetického aparátu, ako je Downov syndróm. Existuje mnoho foriem mentálnej retardácie, ktoré môžu byť spôsobené napríklad Downovým syndrómom, hydrocefalom, fenylketonúriou či kreténizmom.

Príčiny v tehotenstve a pri pôrode

Postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období.

Vývoj mentálneho postihnutia ovplyvňujú teratogénne vplyvy v prenatálnom období. Ide o faktory, ktoré narúšajú normálny vývin plodu počas tehotenstva. Konkrétne ide o fyzikálne, chemické a biologické faktory, ako napríklad poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, nedostatok kyslíka, alebo infekčné ochorenia u matky v skorom štádiu tehotenstva.

Poškodenie mozgu po narodení

Postnatálne poškodenie mozgu má za následok narušenie rozvoja rozumových schopností. Mentálne postihnutie taktiež vzniká v dôsledku poškodenia mozgu po narodení, napríklad po poškodení centrálneho nervového systému alebo po prekonaní meningitídy v ranom detstve.

Sociálne podmienené príčiny

Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok. Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa.

V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.

Stupne mentálneho postihnutia

Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.

Ľahké mentálne postihnutie

Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50) - najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa rodičia ťažšie rozpoznávajú jeho postihnutie, pretože sa u neho môžu objaviť iba mierne problémy, ako je zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči alebo problémy so sebaobslužnými činnosťami.

V školskom veku sú však tieto rozdiely zreteľnejšie, pretože dieťa nedokáže plniť nároky, ktoré sa od neho očakávajú. Väčšina detí s týmto typom postihnutia však neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba a v praktických zručnostiach, aj keď ich vývin je pomalší v porovnaní s normou.

Stredné mentálne postihnutie

Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35) - postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku.

Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.

Ťažké mentálne postihnutie

Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20) - tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo sa dá rozpoznať už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia.

Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň najzákladnejšie schopnosti.

Hlboké mentálne postihnutie

Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20) - typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa sa nedokáže samo pohybovať, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť.

Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.

Prečo IQ neurčuje potrebu liečby ani hodnotu človeka

Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Keby sme vedľa seba postavili ľudí s rovnakým výsledkom IQ, zistili by sme, že každý jeden bude mať inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, či iných odborných pracovníkov, a zároveň každý bude mať inú štruktúru osobnosti.

V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby.

Mentálne postihnutie sa vzťahuje na osobitný stav funkcionovania, ktorý začína v detstve, je multidimenzionálny a je pozitívne ovplyvniteľný individualizovaným prístupom a podporou. AAMR identifikuje tri typy inteligencie: pojmovú, praktickú a sociálnu.

Pojmová inteligencia sa určuje cez IQ testy. Praktická inteligencia je definovaná ako schopnosť udržovať a podporovať seba ako nezávislú osobu riadiacu bežné aktivity každodenného života. Sociálna inteligencia sa vzťahuje na schopnosť rozumieť určitému očakávaniu správania jednotlivca zo strany iných osôb a vhodne posudzovať, ako sa primerane správať v spoločenských situáciách a spoločenských interakciách.

Typy potrebnej podpory

Môžeme mať vedľa seba akýkoľvek počet ľudí s rovnakým výsledkom IQ a každý z týchto ľudí bude iný a bude mať aj inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, sociálnych pracovníkov, asistentov a iných odborníkov či podporných osôb.

• Občasná podpora je typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu.
• Obmedzená podpora je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru.
• Rozsiahla podpora je priebežná, potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje, a je časovo neobmedzená.
• Úplná podpora je charakterizovaná vysokou intenzitou, človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru.

Obmedzená podpora vyžaduje menej zamestnancov a finančných nákladov ako intenzívnejšie stupne podpory, napríklad pri príprave na zamestnanie či prechodnej starostlivosti. Úplná podpora vyžaduje viac zamestnancov a materiálnej podpory.

Čo znamená „liečba“ mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie nie je možné „liečiť“, avšak vhodnou výchovou a vzdelávaním ako i s pomocou okolia je možné naučiť takéhoto človeka veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil.

Keďže mentálna retardácia nie je choroba, nedá sa vyliečiť cielenou terapiou. Terapia sa preto zameriava na rozvoj dostupných schopností, podporu komunikácie a samostatnosti, zvládanie každodenných činností, sociálnu integráciu a prevenciu alebo liečbu pridružených zdravotných a psychických problémov.

Terapia je zameraná na sociálnu integráciu, stabilné sebahodnotenie a uľahčenie rozvoja základných schopností, poskytnutie primeraného vzdelania a pracovnej rehabilitácie v závislosti od schopností.

Duševné zdravie a jeho adekvátna starostlivosť predstavujú základný pilier pre kvalitný život každého jedinca. V prípade osôb s mentálnym postihnutím nadobúda táto starostlivosť ešte väčší význam, nakoľko ovplyvňuje ich sociálnu integráciu, sebahodnotenie a rozvoj základných schopností.

Odborná diagnostika a plán podpory

Každý rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odborníka - psychológa - ktorý pomocou testov zmeria IQ dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať aktuálne schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery.

Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Odborníci - špeciálni pedagógovia - zasa poradia, ako čo najlepšie postupovať vo vzdelávaní dieťaťa podľa stupňa jeho mentálneho postihnutia, nastavia jeho vzdelávací program a rodičovi vysvetlia, aké sú možné postupy.

V terapii spolupracuje odborný tím - lekári, psychológovia, pedagógovia a rehabilitační pracovníci. Je potrebné, aby lekár - zväčša pediater - v spolupráci s pedopsychiatrami, psychoterapeutmi a opatrovateľmi v zariadeniach vytvoril plán multimodálnej terapie.

Špeciálna pedagogika, rehabilitácia a intervencie

Špeciálna pedagogika sa v najširšom význame radí do sústavy vied o človeku a v užšom význame do systému pedagogických vied. Tvorí samostatný vedný odbor, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou výchovy a vzdelávania jednotlivcov so špecifickými potrebami.

Pedagogika mentálne postihnutých (psychopédia) sa zameriava na teóriu a prax edukácie a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach, s cieľom zabezpečiť optimálny rozvoj osobnosti človeka s mentálnym postihnutím, s prihliadnutím na jeho individuálne potreby a možnosti.

Sociálna rehabilitácia je zameraná na podporu sociálneho začlenenia osôb s mentálnym postihnutím, rozvoj sociálnych zručností, podporu sebestačnosti a nezávislosti a umožnenie aktívneho zapojenia do života spoločnosti.

Pracovná rehabilitácia sa zameriava na prípravu na pracovný život, rozvoj pracovných zručností a podporu získania zamestnania. Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím dokáže spokojne žiť, učiť sa, zúčastňovať sa spoločenských aktivít, či pracovať podľa svojich schopností.

Intervenčný program sa koncentruje na optimalizáciu jednej oblasti prostredníctvom intervencie, tzn. zameriava sa vždy na jeden proces, ktorý sa prostredníctvom techniky upevňuje alebo rozvíja.

Postupuje sa od nižších kognitívnych procesov k vyšším: pozornosť, koncentrácia, pamäť, percepcia (vnímanie), kognitívna štrukturácia, inferenčné myslenie, predstavivosť, fantázia, divergentné myslenie, tolerancia nejednoznačnosti, kritické myslenie a sebareflexia.

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím

Deti s týmito diagnózami sa môžu vzdelávať v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím, v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím zriadenej v bežnej škole alebo v bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky.

Pri vzdelávaní dieťaťa s touto diagnózou je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia.

Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia:

• Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Ak sa žiak s MP vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa týchto vyššie uvedených vzdelávacích programov - vždy podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP).

Pri ťažších stupňoch mentálneho postihnutia je vzdelávanie formou integrácie náročné - najmä na organizáciu vzdelávania zo strany školy aj na personálne zabezpečenie. Nie vždy musí byť práve takáto forma pre dieťa tou najlepšou možnosťou.

Niekedy práve prvotné vzdelávanie v špeciálnej škole môže byť veľmi dobrým východiskom pre ďalšiu integráciu dieťaťa do bežného života, medzi bežnú, intaktnú populáciu.

Pracovné vyučovanie a pracovná príprava

Vyučovací predmet pracovné vyučovanie patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu.

Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie.

Ďalšie vzdelávanie

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie.

Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

Špeciálne odborné učilište poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.

Praktická škola poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Každodenná podpora a rozvoj samostatnosti

Podpora by mala vychádzať z konkrétnych potrieb človeka a mala by smerovať k tomu, aby robil čo najviac činností sám alebo s primeranou pomocou. Cieľom nie je nahradiť všetky jeho aktivity, ale vytvoriť podmienky na učenie, rozhodovanie a postupné získavanie samostatnosti.

Vhodná výchova a vzdelávanie môžu rozvíjať komunikáciu, sebestačnosť, sociálny kontakt, praktické zručnosti, čítanie, počítanie, pracovné návyky a schopnosť využívať možnosti okolitého prostredia.

Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný subjekt s charakteristickými osobnými črtami. Ľudia s mentálnym postihnutím sú veľmi rôznorodou skupinou, spravidla v určitých veciach potrebujú viac podpory než ľudia bez postihnutia, avšak aj miera podpory sa líši od človeka k človeku.

Ku každému je potrebné pristupovať individuálne. Vo všeobecnosti však môžeme povedať, že ľudia s mentálnym postihnutím túžia rovnako ako ostatní členovia spoločnosti po rešpekte, uznaní, po sebarealizácii, chcú mať zaujímavú prácu, ktorá ich baví, chcú sa vzdelávať, mať partnera a mnoho priateľov, bývať so svojimi blízkymi, tráviť voľný čas podľa svojich predstáv, jednoducho „žiť taký celkom normálny život“.

Akceptovať ich takých, akí sú a poskytnúť im takú mieru podpory, ktorá im umožní začlenenie a sebarealizáciu.

Kombinácia mentálneho postihnutia a ADHD

ADHD a mentálne postihnutie môžu byť diagnostikované v kombinácii ako hyperaktívna porucha združená s mentálnou retardáciou a stereotypnými pohybmi (MKCH10 - F84.4).

U detí s mentálnou retardáciou sa objavujú najmä prejavy porúch pozornosti, ale tiež zvýšená agitácia a impulzívnosť. Technicky vzaté môže byť u týchto detí diagnostikované ADHD, ak sú ich prejavy výraznejšie než by zodpovedalo mentálnej retardácii.

Prejavy ADHD

Prvými indikátormi u malých detí sú nepokoj, rýchle a často nepredvídateľné zmeny aktivít a správania. Tieto prejavy zahŕňajú problémy s udržaním pozornosti pri individuálnych alebo skupinových aktivitách a prejavy odporu a behaviorálnych problémov.

V škole tieto deti počas hodiny vyrušujú, majú problémy sledovať inštrukcie alebo dokončiť úlohu, sú ľahko rozptýliteľné a frustrované. Sústavne sa dostávajú do problémov kvôli výbuchom zlosti, agresívnym prejavom, nekonečným monológom a neschopnosti ticho sa hrať.

Nie všetky deti s ADHD sa stále vrtia a sú hyperaktívne. Deti so subtypom ADHD sú označované ako „denní snílkovia“, teda prevažne nepozorný typ. Niektorými symptómami je kolísanie nálad, smútok, nedostatok organizačných schopností a zabúdanie.

Spojenie mentálneho postihnutia s ADHD môže zvyšovať nároky na učenie, komunikáciu, reguláciu správania a sociálne fungovanie. Diagnóza a následná terapia vyžadujú intenzívnu spoluprácu všetkých, ktorí sa starajú o osobu s ADHD.

Diagnostika ADHD pri mentálnom postihnutí

Pred rokmi prevládal názor, že ADHD a mentálne postihnutie sa vzájomne vylučujú. Dnes je možné uskutočniť diagnózu, na základe MKCH10 možno ADHD a mentálnu retardáciu diagnostikovať ako F84.4.

ADHD môže byť diagnostikované, ak sa u dieťaťa prejavuje nedostatok pozornosti a impulzívne správanie s alebo bez zjavnej hyperaktivity, ak nie je vývin dieťaťa primeraný veku a tým pádom vedie k problémom v rôznych sociálnych oblastiach.

Symptómy musia byť prítomné minimálne po dobu šiestich mesiacov a musia sa objaviť pred dovŕšením siedmeho roku veku. Tieto symptómy nemožno pripísať vývinovej poruche, napríklad poruche autistického spektra, alebo psychóze a nemôžu byť vysvetlené inou somatickou alebo psychiatrickou poruchou.

Presná anamnéza je najdôležitejším diagnostickým nástrojom. Je nevyhnutné podrobne preskúmať rodinnú anamnézu, choroby v rodine, tehotenstvo, pôrod, vývin dieťaťa, existujúce poruchy a ďalšie aktuálne problémy.

Zisťovanie informácií od rodičov a detí alebo dospievajúcich je rovnako dôležité ako zhodnotenie od opatrovateľov alebo učiteľov, aby bolo možné posúdiť sociálne a školské prístupy a vzorce správania.

Je nevyhnutné uskutočniť dôkladné fyzické, neurologické a motoskopické vyšetrenie, aby bolo možné vylúčiť prítomnosť akejkoľvek ďalšej poruchy. V závislosti od situácie a konkrétneho klienta môže byť potrebné uskutočniť ďalšie vyšetrenia, napríklad testy IQ alebo pozornosti, krvné testy, vyšetrenia zraku, audiometriu či ECG.

Na základe anamnézy, klinických zistení a špecifických vyšetrení je možné odlíšiť ADHD od iných porúch s podobnými prejavmi, ale inými príčinami. Je dôležité postrehnúť existujúce komorbídne poruchy, pretože môžu mať neprimeraný vplyv na prognózu a môžu vyžadovať špecifické terapeutické postupy.

Terapia pri mentálnom postihnutí a ADHD

Terapeutické prístupy pre mentálne postihnutých s ADHD sú rôznorodé a zahŕňajú psychoedukáciu, behaviorálnu terapiu, farmakoterapiu a alternatívne metódy.

Hoci farmakoterapia je pre deti s ADHD a mentálnym postihnutím jednou z foriem terapie, existuje mnoho ďalších psychoedukačných intervencií, vrátane trvalého vedenia, behaviorálnej terapie, psychomotorickej terapie, muzikoterapie, svojpomocných skupín, vzdelávania pre rodičov a učiteľov.

Psychoedukácia rodiny

Je kľúčové vzdelávať rodičov, informovať ich o možných príčinách a prejavoch, ktoré z nich vyplývajú. Vysvetlenie priebehu poruchy a možností terapie môže rodičom pomôcť, keďže nie je zriedkavé, že cítia vinu alebo sa obviňujú z rodičovského zlyhania, prípadne vinia dieťa z neposlušnosti.

Je kľúčové prediskutovať možnosti spoľahlivých rutín, pravidiel, hraníc a možných odmien a trestov. Rodičia sú vedení k tomu, aby zdôrazňovali pozitívne prejavy a venovali menej pozornosti negatívnym prejavom a spontánne vyjadrovali svoju náklonnosť.

Je tiež dôležité kontrolovať voľnočasové aktivity, napríklad obmedziť množstvo času stráveného pred TV, viesť dieťa k zapojeniu sa do športových aktivít alebo mládežníckych klubov a tráviť čas zábavnými aktivitami v kruhu rodiny, najmä pre deti a adolescentov s ADHD.

Behaviorálna a psychomotorická terapia

Behaviorálna terapia sa zameriava na modifikáciu správania prostredníctvom posilňovania žiaduceho správania a redukcie nežiaduceho správania.

Mnoho bežne využívaných terapií, napríklad ergoterapia, psychomotorická terapia či logopedická intervencia dobre fungujú v spojitosti s liekmi.

V rámci sociálnej rehabilitácie je kľúčová podpora samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálna komunikácia.

Farmakoterapia ADHD

Farmakoterapia môže byť pre mentálne postihnuté deti s ADHD tiež prínosná. Najčastejšie predpisované psychostimulanciá sú metylfenidát a diamfetamíny, nasledované atomoxetínom.

Medzi pozitívne efekty patrí predĺženie rozsahu pozornosti, zlepšenie sebamonitorovania a skvalitnenie pozornosti. Percepcia, mimika a reč tela lepšie zodpovedajú situácii, deti prestanú byť sústavne v pohybe a namiesto neartikulovaných zvukov sa u nich objavuje viac motivácie a potešenia z práce.

Stimulanciá majú málo vedľajších efektov, ktoré možno ovplyvňovať znižovaním dávky, zmenou času užívania alebo zmenou lieku. Deti s mentálnym postihnutím majú nižšiu toleranciu na lieky a vedľajšie efekty sa u nich môžu objaviť skôr a môžu byť zintenzívnené.

Táto klientela teda vyžaduje postupné navykanie na liek a starostlivé pozorovanie jeho účinkov. Rodičia ani učitelia nesmú meniť dávkovanie bez vedomia lekára.

Vedľajšie účinky atomoxetínu sú podobné ako pri stimulanciách; únave po použití lieku možno predísť večerným užívaním. Branie lieku je potrebné prerušiť, ak sa u detí objavia agresívne fázy alebo samovražedné myšlienky.

Pri užívaní lieku je potrebné kontrolovať pečeňové funkcie, pretože v zriedkavých prípadoch došlo k zvýšeniu hladiny transaminázy. Pred predpísaním akéhokoľvek liečiva je potrebné zistiť, či pacient netrpí nejakou srdcovou chorobou alebo či sa srdcové choroby nevyskytujú v rodine.

Užívanie liekov sa začína pomaly, s malými dávkami, ktoré sa postupne upravujú podľa účinku a znášanlivosti. Pravidelná konzultácia s rodičmi a učiteľmi a vedenie denníka zlepšuje dodržiavanie liečby a zaisťuje optimálne dávkovanie.

Ak po 8 až 10 týždňoch nedošlo k žiadnym viditeľným účinkom, je potrebné okamžite skontrolovať dávkovanie. Pri opätovnom predpisovaní lieku by si mal lekár vyžiadať opis nedávneho pokroku doma a v škole.

Hodnotenie pokroku u týchto detí je zjavne náročnejšie, pretože je niekedy nemožné kontrolovať efektivitu pomocou pracovných zošitov alebo správ. Často je indikátorom pozitívnych účinkov lepšia integrácia do skupiny.

Diétne opatrenia

Mnoho štúdií preukázalo, že dietárne opatrenia majú veľmi malý efekt, porovnateľný s placebom. Špecifická diéta, navrhnutá lekárom, môže pomôcť pri sprievodných alergiách.

Snoezelen ako doplnková metóda

Jednou z možností je aj Snoezelen. Zatiaľ nie je možné overiť efektivitu týchto terapií. Sú pozorované pozitívne efekty u detí s ADHD, je však len málo informácií o dlhodobých účinkoch a prenose efektov do bežného života.

Terapia v Snoezelen miestnosti začína menším počtom podnetov, napríklad tlmeným osvetlením a vodnou posteľou, jemnou hudbou a bublinkovým valcom. Deti musia dostať príležitosť miestnosť preskúmať a vždy pri uvedení nového podnetu, napríklad pri zmene farby bublinkového valca, by mali presmerovať pozornosť.

Záťažové deky alebo vaky naplnené penovými guľôčkami sa často používajú na prikrytie celého tela. Veľa detí považuje pocit tlaku na tele za veľmi príjemný. Umožňuje im cítiť sa pokojne a zotrvať na jednom mieste.

Počas prvého pobytu skupiny v miestnosti možno vidieť, že deti sú veľmi motivované a entuziastické z nových dojmov a sú schopné zapájať sa vplyvom zmyslových stimulov. Dokonca aj veľmi hyperaktívne deti sa upokoja, dokážu zotrvať na jednom mieste dlhšie časové obdobie, vyhľadávajú fyzický kontakt s inými deťmi a užívajú si zážitky v miestnosti.

Pri každom ďalšom pobyte sa pocit novosti postupne vytráca. Deti sa vracajú ku svojim starým prejavom: materiálov sa len dotknú a pokúšajú sa s nimi robiť niečo absurdné. Jašia sa a provokujú ostatné deti.

Z tohto dôvodu je dôležité pri každom pobyte ponúknuť niečo nové, čo ich na určitú chvíľu upúta. Aby sme sa vyhli tomu, že počet stimulov a frekvencia prerušení a zmien rastie donekonečna, je nevyhnutné podnety pravidelne striedať.

Najmä u hyperaktívnych detí je dôležité nepreťažovať ich nespoľahlivé vnímanie. Deti môžu byť s pomocou obrázku a príbehu prenesené do „novej krajiny“. Keď hrá nová hudba, dieťa sa dokáže usadiť a relaxovať dlhšie časové obdobie.

Prítomnosť známeho terapeuta je veľmi cenná. Priamy fyzický kontakt a ďalšie intímne aktivity vedú k predĺženiu doby sústredenia a zlepšeniu sebakontroly.

Dokázanými účinkami sú zníženie tepu, zníženie svalového napätia, zníženie fyzickej aktivity a zníženie extrémnej pohyblivosti.

Mentálne postihnutie a spoločenské začlenenie

Ľudia s mentálnym postihnutím neraz po celý svoj život čelia nálepkovaniu a negatívnym očakávaniam. Vyčleňovanie spôsobuje aj neznalosť širšej verejnosti a jej neschopnosť adekvátne sa správať k ľuďom s mentálnym postihnutím.

Prevláda ľútosť a prílišná ochrana. Nepoznajú dostatočne schopnosti a zručnosti ľudí s mentálnym postihnutím, čo ešte zväčšuje bariéru medzi oboma stranami. Toto veľmi negatívne vplýva predovšetkým na akceptovanie takýchto ľudí ako pracovnej sily.

Ich segregácia od narodenia, spôsobená nedostatočným priestorom v vzdelávacom systéme a obmedzenými možnosťami na otvorenom trhu práce, často vedie k zlyhaniu v bežnom živote, keďže im nie je umožnené získavať a osvojovať si štandardné životné zručnosti potrebné na riešenie konfliktov, sebapresadzovanie, či na vytváranie a udržiavanie vzťahov.

Tieto dôležité zručnosti bežne človek získava práve interakciou v prostredí svojich rovesníkov, kontaktom s reálnym sociálnym prostredím a riešením problémových situácií, ktoré vznikajú v otvorenom - nechránenom prostredí.

Ľudia s mentálnym postihnutím sú výnimočné bytosti plné potenciálu, citov, emócií, sú nám priateľmi, partnermi a v našej spoločnosti plnohodnotnými členmi. Každý z nich je iný, nie sú homogénnou skupinou, každý jeden je jedinečnou osobnosťou.

Pokiaľ chceme vedieť, s akým človekom pracujeme, je nevyhnutné brať ohľad na jeho individuálne charakteristiky a prostredie, v akom sa pohybuje. Ak chceme skutočne nájsť odpoveď na otázku „Kto sú ľudia s mentálnym postihnutím?“, musíme sa odbremeniť od zaužívaných mýtov a pristupovať k nim ako k seberovným partnerom.

Podporné služby a odborná pomoc

Na Slovensku pôsobí viacero organizácií, ktoré sa venujú deťom s mentálnym postihnutím a ich rodinám. Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR sa venuje ľuďom s mentálnym postihnutím všetkých vekových kategórií, pomáha rodinám, poskytuje rehabilitačné služby, sociálnu starostlivosť a bojuje za ich práva.

Centrá včasnej intervencie poskytujú podporu rodinám, ktorých deti majú mentálne alebo fyzické postihnutie. Centrá ponúkajú poradenstvo, terapie a programy, ktoré pomáhajú deťom s mentálnym postihnutím začleniť sa do bežného života.

Domovy sociálnych služieb pre deti a dospelých poskytujú starostlivosť a podporu deťom a dospelým s mentálnym a kombinovaným postihnutím. Tieto zariadenia ponúkajú rôzne terapeutické služby, špeciálne vzdelávacie programy a pomáhajú deťom rozvíjať ich zručnosti.

tags: #mentalna #retardacia #liecba