Digitálna demencia je jedna z najdiskutovanejších populárno-náučných kníh posledných rokov. Manfred Spitzer, nemecký neurovedec a psychiater, v nej predkladá znepokojujúcu tézu: čím viac prenášame duševnú prácu na digitálne zariadenia, tým viac mozog stráca schopnosť fungovať naplno.
Na jednej strane digitálny svet nás odbremeňuje od duševnej práce. Smartfóny, počítače rozmýšľajú namiesto nás a preto náš mozog postupne prestáva naplno fungovať. Na druhej strane ale digitálne médiá patria k našej novodobej kultúre, uľahčujú život a sú prostriedkom zábavy a výchovy, takže digitálny svet nemôžeme úplne vylúčiť z našich životov.
Čo znamená digitálna demencia
V posledných rokoch dramaticky narástla závislosť od počítačov a internetu. U mladých ľudí sa čoraz častejšie vyskytujú problémy s pamäťou, koncentráciou a pozornosťou, prejavuje sa u nich emocionálna plytkosť a otupenie.
Súhrn týchto patologických príznakov nazývame digitálnou demenciou. Digitálna demencia nemalou mierou prispieva k šíreniu funkcionálneho analfabetizmu.
Na digitálnu demenciu si človek urobí vlastný názor, keď si prečíta knihu Digitálna demencia (2012) od nemeckého psychiatra, neurológa, popularizátora vedy Manfreda Spitzera. Kniha vyvolala rozsiahlu celoeurópsku diskusiu vrátane českej a slovenskej odbornej verejnosti a médií.
Manfred Spitzer tvrdí, že digitálne médiá nás zbavujú nutnosti vykonávať duševnú prácu. To, čo sme ešte nedávno robili využitím rozumu, dnes za nás robia počítače, navigácie, organizéry.
Z toho vyplýva, že digitálne médiá postupne nahrádzajú ľudský rozum. Stále viac sa spoliehame na pomoc digitálnych médií, čo vedie k oslabeniu rozumových a intelektuálnych schopností.
Manfred Spitzer a jeho vedecké východiská
Manfred Spitzer (nar. 1958) je nemecký neuropsychiatrista, ktorý dlhé roky viedol Psychiatrickú univerzitnú kliniku v Ulme a Centrum transferu pre neurovedy a učenie. Hosťoval na Harvarde aj na Oregonskej univerzite.
Neurovedec Manfred Spitzer vyštudoval medicínu a filozofiu. Nakoniec sa zameral na psychiatriu. Je jedným z najvýznamnejších bádateľov v oblasti neurovedy.
Je to vedec, ktorý skúma ľudský mozog, jeho fungovanie a evolúciu. Ako rešpektovaný znalec neurovedy sa v Nemecku často zapája do verejnej debaty o vzdelávaní a učení.
Je autorom viacerých populárno-náučných bestsellerov a prezentoval vyše 200 epizód vedeckej relácie Geist und Gehirn v nemeckej televízii. Digitálna demencia zostáva jeho najčítanejším a najcitovanejším dielom.
Vedecký základ knihy tvorí súbor výskumov, štúdií a dát z oblasti kognitívnych neurovied. Spitzer nepíše iba esej, ale opiera sa o konkrétne výskumy a pozorovania.
Tohto roku Spitzerova kniha vyšla aj v českom preklade (Host, Brno, 2014) a asi stojí za to do nej nazrieť. Jej autor nie je žiadny ezoterický šarlatán ani sprisahanecký konšpirátor či vyprázdnená konferenčná hviezda.
Prečo mozog potrebuje duševnú záťaž
Spitzer, ktorý sa zaoberá systémom učenia, nám pripomína, že duševný tréning, teda učenie, prebieha podobne ako pri svaloch, pri námahe. Naša duševná výkonnosť teda závisí od toho, ako sa duševne namáhame, aké množstvo duševných výkonov vykonávame.
Mozog je ako sval, musí byť trénovaný, inak nervové spoje odumierajú. Ak prestaneme vyvíjať duševné úsilie, ochabuje nám pamäť a schopnosť učenia.
Spitzer argumentuje, že mozog funguje ako sval: keď ho nevyužívame, atrofuje. Nervové bunky odumierajú, nové nedokážu prežiť, a schopnosť sústrediť sa, učiť sa a pamätať si sa dlhodobo zhoršuje.
Ak si vyberieme ľahšiu cestu a použijeme na nej digitálne médiá, naše duševné schopnosti sa nerozvíjajú, dokonca upadajú. Pretože platí: čím povrchnejšie sa nejakým vecným obsahom zaoberám, tým menej synapsií sa mi v mozgu aktivuje, a tým menej sa učím.
Demencia sa prejavuje poklesom duševnej výkonnosti, a tá súvisí s hĺbkou spracovania informácie. Povrchné zaoberanie sa nejakým obsahom v mozgu neaktivuje dostatočné množstvo synapsií, čo sa vylučuje s učením.
Digitálne médiá a povrchné spracovanie informácií
Digitálne zariadenia môžu viesť k väčšej povrchnosti v učení, lebo predtým sa texty „čítali“, dnes sa „skimujú“ (povrchne preletia očami). Predtým sa do látky „prenikalo“, dnes sa namiesto toho po sieti „surfuje“ (teda kĺže po obsahovom povrchu).
Pri čítaní z monitoru mozog inak funguje, ako pri čítaní z papiera. Pri čítaní z displejov sa menej rozvíja slovná zásoba, tvorivosť, kreativita, emócie.
Pri čítaní z papierovej knihy dochádza k hlbokému čítaniu, a dieťa získava nielen trvalé poznatky, ale rozvíja sa aj jeho emocionalita a duchovný rozvoj. Čítanie z displejov spôsobuje povrchnosť pri čítaní.
Pretože, keď sa s nejakým vecným obsahom zaoberáme povrchne, v mozgu sa nám aktivuje menej synapsií, a tým menej sa teda učíme.
Multitasking a strata koncentrácie
Problém spôsobuje aj to, že mladí ľudia používajú naraz viacero digitálnych médií: napr. vedú telefonický hovor počas počítačovej hry, alebo písania e-mailu, atď.
Znamená to, že takto pripadá trebárs 8,5 hodín používania digitálnych médií na 6 hodín reálneho času. Simultánnosť potom ide na úkor koncentrácie, ako to ukazujú výskumy amerických neurobiológov.
Simultánne používanie médií vôbec nie je niečím, čo by som odporúčal budúcim generáciám, dodáva aj M. Spitzer.
Učiteľ slovenčiny Marián Kičinko si všíma, že znižuje sa miera našej sústredenosti. Aj na hodine fungujeme multitaskingovo. Dynamika hodiny musí byť omnoho vyššia ako tá, čo sme zažívali ako žiaci my.
Navigácie, organizéry a delegovanie pamäti
Jednoduchý príklad: Kto sa necháva neustále viesť satelitným navigačným systémom, stráca schopnosť priestorovej orientácie, lebo si netrénuje znalosť miesta a často nevie, kde sa vôbec nachádza.
To, čo sme ešte nedávno robili využitím rozumu, dnes za nás robia počítače, navigácie, organizéry. Digitálne médiá nás tak postupne zbavujú nutnosti zapájať vlastnú pamäť, orientáciu a rozhodovanie.
Dve pätiny ľudí konštatovalo, že bežne si nevedia spomenúť, čo chceli urobiť(spomedzi nich je viac mužov ako žien, viac duševne ako manuálne pracujúcich). Polovica ľudí využíva mobil ako svoju „externú pamäť“ - keď si chce niečo zapamätať vloží si to do svojho mobilného telefónu.
Digitálna demencia u detí a mladistvých
Obzvlášť zraniteľné sú deti a mladiství, u ktorých obrazovkové médiá podľa výskumov dramaticky znižujú schopnosť učiť sa a vedú k poruchám pozornosti, poruchám spánku, depresiám či sociálnemu úpadku.
Najviac postihnuté sú deti, tvoria vlastne najrizikovejšiu skupinu. U detí totiž veľmi rýchlo klesá schopnosť učenia.
Následkom toho vznikajú u nich poruchy pozornosti, povrchné vnímanie, poruchy správania, úzkosť, depresie, duševná otupenosť, sklony k násiliu, sociálna izolácia.
Nemecký psychiater nás navyše varuje, že používanie počítača v ranom detstve môže viesť k poruchám pozornosti aj k poruchám učenia. A ak sa počítač príliš často používa v školskom veku, môže sa vo väčšej miere objaviť sociálna izolácia či strata schopnosti empatie.
Niektoré deti sa venujú počítačovým hrám, televízii, mobilu, internetu aj 7-8 hodín denne. Prichádzajú tak o čas potrebný na učenie alebo spanie.
< 여기>
Manfred Spitzer nám pripomína, že v USA mladiství venujú digitálnym médiám viac času ako spánku - minimálne sedem a pol hodiny denne. Z prieskumu 43 500 nemeckých školákov sa ukázalo, že žiak deviatej triedy trávi s médiami priemerne 7,5 hodiny denne (v tom nebolo započítané používanie mobilu a MP prehrávačov).
Na Slovensku máme k dispozícii výskum ôsmakov z roku 2010. Hovorí sa v ňom, že 63 percent dospievajúcich sa pripája viackrát denne a pri jednom pripojení strávi 31,8 respondentov jednu až dve hodiny - a 24,8 respondentov dve až tri hodiny.
Viac ako tri hodiny za počítačom na sieti priznávalo okolo 15 percent detí. Dá sa predpokladať, že tieto čísla sa za vyše tri roky od uskutočnenia prieskumu zvýšili aj u nás.
Vývoj mozgu, ruky a senzomotorické učenie
Hodiny strávené s digitálnymi médiami nevyhnutne pôsobia aj na rozvíjajúci sa mozog detí a mladistvých. Vplyv týchto médií sa prejavuje nielen v tom, ako pracuje samotný mozog - zrejme ovplyvňujú aj iné zložky našej osobnosti.
Orgány, ktoré nepoužívame, odumierajú. Dokazuje, že ani neuroplasticita nedokáže zabrániť dostatočne vzniku vývojových deficitov u detí, ktoré venujú príliš veľa času prístrojom digitálnej techniky - mobilom, počítačom, televízii, internetu.
Manfred Spitzer sa odvoláva aj na švajčiarskeho pedagóga Johanna H. Pestalozziho, ktorý zdôrazňoval význam komplexnejšieho spôsobu učenia „srdcom, mysľou aj rukami“.
Dr. Spitzer tvrdí, že aj ruka hrá dôležitú úlohu pri osvojovaní si všeobecných vedomostí. Vtipne radí, že ak chceme mať z dieťaťa matematika, alebo špecialistu na informatiku, nesmieme mu v škôlke dávať do ruky tablet, ale musíme sa postarať o to, aby sa v škôlke hralo s vlastnými prstami.
Smartfóny namiesto hračiek
Nie je tajomstvom, že v dnešnej dobe zvládnu základne úkony na počítači dokonca aj deti v materskej škôlke. Veď povedzme si pravdu, najkrajší darček je pre nich tablet alebo mobil, ktorý im nahradil bežné detské hračky.
Podľa riaditeľa Spojenej školy Tarasa Ševčenka s vyučovacím jazykom ukrajinským Igora Andrejčáka sa počítače začali na školách presadzovať v polovici 90. rokov.
„Niekedy sa hrali s legom, dnes to lego majú v počítači. Sú aplikácie, ktoré nahrádzajú hračky, ktoré podporovali zručnosť, jemnú mechaniku a podobne. Dnes to všetko robia prštekmi na obrazovke. Dotykové displeje a tak ďalej,“ upozornil Andrejčák a dodal, že deti majú následne problémy s písaním diktátov, s vyjadrovaním sa alebo dokonca s prácou v skupine.
„Také dieťa, keď má potom urobiť samostatne nejaký projekt, čo dnešné deti majú veľa samostatných projektov, tam si s tým absolútne nevedia rady. Pretože majú nejakú tému a majú využiť vlastnú myseľ, vlastné vnútorné obsahy, vlastnú schopnosť nejakým spôsobom poňať projekt, vlastnými možnosťami sa dopátrať k nejakým informáciám. Musia narábať so sebou, ale nie s hotovými štruktúrami mediálnych objektov. A v tom sú totálne bezmocní,“ ozrejmila psychologička Eva Reichelová.
Južná Kórea a pomenovanie syndrómu
Spitzer často upriamuje našu pozornosť na vývoj v Južnej Kórei, vysoko industrializovanom štáte, ktorý je v oblasti informačnej techniky na svetovej špičke. Tam sa skôr ako inde ukázali nielen plusy, ale aj mínusy digitálnej éry.
Práve Juhokórejci nazvali poruchy pamäti, pozornosti a sústredenia, ako i emocionálne sploštenie a celkovú otupenosť syndrómom digitálnej demencie.
V roku 2009 lekári v Južnej Kórei zaznamenali u mladistvých kórejčanov vyšší výskyt porúch pamäte, pozornosti a sústredenia; príznakov závislosti, emocionálneho sploštenia a celkovej otupelosti, ktoré pripísali diagnóze s názvom „digitálna demencia“.
Kapitoly v klinických alebo psychiatrických učebniciach o tom, čo je digitálna demencia, zatiaľ nie sú. Mnohí špecialisti sa však s neurovedcom zhodujú, že závislosť na digitálnych médiách spôsobuje rôzne poruchy.
Závislosť od obrazoviek
Digitálne médiá majú potenciál vyvolávať závislosť. Závislosť na digitálnych médiách poškodzuje telo, ale predovšetkým myseľ.
„Ja sa už stretávam aj tu v ambulancii s deťmi, mladými ľuďmi a tínedžermi, ktorí sú závislí na mediálnej obrazovke. A ja si potom tak tajne píšem takú diagnózu, že to už je mediálne dieťa alebo mediálny tínedžer. Ale je to veľmi vážna vec,“ uviedla psychologička Eva Reichelová.
„To už je jedno, či sú mladí ľudia hodiny na sociálnych sieťach, niekedy aj dvadsať hodín, alebo hrajú nejaké hry onlajn. Skupina hrá hry, ktoré majú never ending príbeh. To znamená, nikdy sa nevedia skončiť. A keď vzniká závislosť na takejto mediálnej prítomnosti, je tam veľmi veľké riziko, že sa zmení v mnohých dôležitých oblastiach aj psychické fungovanie,“ hovorí psychologička.
Štvrtina ľudí už zažila stav, keď boli „zavŕtaní“ na internete natoľko, že zabudli jesť a spať. Takmer polovica ľudí pripustila, že blízki ľudia im občas hovoria, že trávia príliš veľa času na internete, a medzi mladými je ich rádovo ešte viac.
Slovenská skúsenosť s digitálnymi technológiami
Dospelí ľudia na Slovensku používajú denne v priemere 2-3 digitálne zariadenia ako sú mobilný telefón, prenosný či stolový počítač, tablet, GPS alebo herná konzola.
Pravdepodobne neprekvapí, že muži používajú tieto zariadenia dlhší čas ako ženy tiež v práci aj doma, a že sú to najmä muži, ktorí používajú denne viac ako tri takéto zariadenia.
Každodenné využívanie osobného počítača doma, v práci alebo na inom mieste podľa prieskumu Štatistického úradu SR dosiahlo v roku 2014 u populácie vo veku 16-74 rokov úroveň 80%.
Podľa spomínaného prieskumu agentúry 2muse, jedna štvrtina ľudí z bežnej populácie trávi v práci aspoň 5 hodín denne využívaním digitálnych technológií. Doma vo využívaní pokračujú.
Denne cez pracovné dni využíva digitálne médiá tretina ľudí v rozsahu 1-2 hodín a polovica ľudí dokonca viac ako 2 hodiny, cez víkend ešte vo väčšom rozsahu.
Obavy o pamäť a duševné schopnosti
Podľa niektorých medzinárodných štúdií, informačné technológie zhoršujú ľuďom pamäť. Pamäť by si želala v rámci základnej psychickej a fyzickej výbavy rozhodne zlepšiť aj tretina ľudí na Slovensku.
Dve tretiny ľudí pociťujú obavu, či digitálne technológie nemajú negatívny vplyv na mentálne schopnosti ľudí, napr. pamäť, pozornosť, sústredenie, citové prežívanie.
Dve tretiny ľudí sa tiež domnievajú, že využívanie mobilných telefónov, internetu deťmi má viac negatív ako pozitív.
Pocity spojené s výrokom, že ľuďom, ktorí podľahnú nekontrolovanému užívaniu digitálnych technológií, hrozí takzvaná digitálna demencia, súvisia s obavami o pamäť, pozornosť, sústredenie a spánok.
Digitálne technológie a spánok
Nepočuli o, alebo nedbajú na vplyv umelého modrého svetla, ktoré používajú digitálne zariadenia a ktoré aktivuje neuróny v mozgu; tie narúšajú uvoľňovanie hormónu melatonín (zabezpečuje zdravý spánok), a zabraňujú tak kvalitnému spánku.
Preto odborníci upozorňujú, že mobil v alebo pri posteli alias potreba byť neustále „ON“ sa vo svetle nepriaznivých dopadov na zdravie človeka javí nielen ako neprimeraná, ale doslova nežiadúca.
Je pre niekoho kniha uspávadlom, ktoré nesmie v posteli chýbať? Patrí k pätine populácie Slovenska. A čoho je v posteliach viac ako partnerov? Mobilov.
Dospelí aj mladí ľudia tak často používajú zariadenia v čase, ktorý by mal byť určený na spánok. Nedostatok spánku pritom ďalej zhoršuje schopnosť sústrediť sa, učiť sa a regulovať vlastné emócie.
Škola a digitálne zariadenia
Spitzer je skeptický k digitálnemu vybaveniu, ktoré sa zavádza do škôl. Kritický je k interaktívnej dotykovej tabuli, ktorá sa často používa v kombinácii s laptopmi pre žiakov.
Rovnaký obsah sa zobrazuje na obidvoch prístrojoch, takže odpadá pre žiakov nutnosť odpísať si obsah z tabule do zošita. Vďaka tomu sa vraj získava množstvo času na spontánnosť a kreativitu.
O prudkom náraste kreatívnych schopností sa však príliš hovoriť nedá. Prístroj teda šetrí žiakom duševnú prácu, ale to má na učenie negatívny vplyv.
Manfred Spitzer tvrdí, že na základe rôznych analýz a výskumov je dobrý dôvod domnievať sa, že laptopy a interaktívne tabule v školách narušujú úspešnosť učenia, a deťom skôr škodia.
Duševná práca sa nedá nahradiť počítačom, ani systémom Ctrl + C a Ctrl + V. Dá sa síce deti naučiť, kde sú informácie uložené, ale nevedie ich to k ukladaniu si informácií do vlastnej pamäti.
Menej teda vyťažujú svoj mozog a majú aj menšiu motiváciu vštepovať si nové vecné obsahy. Mozog tak chradne, lenže aj v informačnej húštine je nutné podať duševný výkon.
„Ako neurobiológ musím na základe zhromaždených poznatkov zobrať do úvahy fakt, že digitálne médiá spôsobujú mladým ľuďom úpadok vzdelania, že sa pri ich používaní vytvára málo senzomotorických otlačkov,“ tvrdí Manfred Spitzer a dodáva, že „hĺbku duševnej práce, nevyhnutnej pre učenie, nahrádza digitálna povrchnosť“.
Projekt One Laptop per Child a školské výsledky
Spitzer pripomína známy projekt One Laptop per Child, ktorý spustil profesor Nicholas Negroponte z Massachusetts Institute of Technology, a jeho cieľom bolo vyvinúť pre deti v rozvojových krajinách stodolárový laptop.
No hodnotenie projektu napokon ukázalo, že školáci s laptopmi nedopadli lepšie v porovnávacích testoch ako školáci bez laptopov. Navyše sa museli dodatočne do laptopov montovať filtre proti pornografii, na prezeranie ktorej sa laptopy hojne využívali.
India sa napokon rozhodla do projektu nezapojiť, pretože zmysluplnejšie sa ukázalo investovať do školských budov a do učiteľov. Aj iné krajiny hlásili, že by namiesto laptopov privítali radšej kvalitne vzdelaných a dobre zaplatených učiteľov.
Ani vo vyspelých krajinách sa nepotvrdilo, že by používanie počítača automaticky viedlo k vyšším výkonom v škole. Dostupnosť počítačov doma vedie predovšetkým k tomu, že deti vo voľnom čase hrajú počítačové hry.
To ich odvádza od učenia, negatívne ovplyvňuje ich výkony v škole a oberá ich to o spánok. Taktiež uvádza príklad z Rumunska, kde ministerstvo kultúry rozdalo 35-tisíc poukazov sociálne slabým rodinám s deťmi na nákup laptopov.
Výsledky ukázali, že ich výkony v škole sa zhoršili. Zhoršenie sa objavilo najmä u chlapcov, ktorí preferujú počítačové hry a trávili pri nich veľa času.
Vzdelávacie omyly a technologické nadšenie
Predstava, že počítače zásadne zmenia spôsob vyučovania, pripomína podobné vlny nadšenia, ktoré svojho času vzbudilo rádio, film či jazykové laboratóriá.
V roku 1913 napríklad Thomas Edison do novín nadšene napísal: „Čoskoro budú knihy v školách zastarané. Je celkom možné, že sa bude každé odvetvie vzdelávania vyučovať pomocou filmov. Náš školský systém sa počas desiatich rokov úplne zmení.“
Geniálny Edison sa mýlil. Takisto sa mýlili tí, čo kedysi v sedemdesiatych rokoch za veľké peniaze inštalovali do škôl jazykové laboratóriá.
Učenie sa nedá zjednodušiť a všetko, čo ho zjednodušuje, ho robí povrchným. Zrejme dúfajú, že to bude ľahšie pre pedagógov i žiakov.
Nástroj alebo cieľ
Marián Kičinko, učiteľ slovenčiny, považuje digitálne zariadenie za nástroj, ktorý sa niekto snaží povýšiť na cieľ. Plošné zavádzanie tabletov je podľa neho len obyčajné gesto a bude im chýbať zmysluplný obsah.
„Je to len nástroj, ktorý sa niekto snaží povýšiť na cieľ. Plošné zavádzanie tabletov je len obyčajné gesto. Bude im chýbať zmysluplný obsah. Vieme sformulovať, čo chceme technikou dosiahnuť?“
Učiteľ Kičinko však úplne nezavrhuje používanie počítaču či tabletu na hodine, keď je to priamy zdroj informácií. „Mal som žiaka, ktorý prostredníctvom počítača spresňoval a dopĺňal môj výklad. O kvalite hodiny rozhoduje učiteľ. On si vyberá nástroje,“ myslí si Marián Kičinko.
Tvrdí, že program, kde sa to bude hýbať, vydávať zvuky a minie sa pritom elektrická energia, neznamená automaticky dobrú hodinu, hoci aj na Slovensku sú učitelia, ktorí to dokážu urobiť výborne.
Keď sa deti učia kopírovať namiesto premýšľať
V mnohých prípadoch potom nasleduje plač, agresia, výhovorky typu, ja to neviem, urob to za mňa. Alebo prichádzajú na rad starí známi pomocníci google či wikipedia.
Deti totiž zháňajú najľahšiu možnosť, ako projekt urobiť - okopírovať ho alebo odfotiť. Chvíľkami je veľká sústredenosť, príliš veľká, a potom dieťa upadá do takého nesústredeného, nenamotivovaného stavu.
„Učenie vyzerá tak, že veľmi mechanicky si urobí naoko nejaké úlohy, ale stráca hĺbavú schopnosť sadnúť si k tomu učeniu, študovať, mať ochotu vnímať učivo, ochotu si to pamätať, ochotu nadväzovať jednotlivé učebné látky na seba, a čo je najnebezpečnejšie, vôbec schopnosť tvoriť.“
Príliš veľa času strávených za počítačom sa často odzrkadľuje aj vo vyjadrovaní mladých ľudí. Vety sú jednoduché, nerozvité a často aj obsahovo neúplné.
„Deti medzi sebou nekomunikujú, takže rétorika medzi nimi je veľmi zlá. A to nielen medzi nimi, ale aj pri odpovediach to začína byť vidieť, že pomaly začínajú komunikovať ako roboti. Krátke, jednoduché vety, obsahovo možno niekedy zvláštne, gramaticky je ten prejav tiež iný, lebo čím ďalej, tým viacej, medzi sebou komunikujú na fejsbuku alebo iných sociálnych sieťach, kde sa vyjadrujú rôznymi skratkami.“
Mobily v škole a obmedzenie rozptýlenia
Vo Francúzsku už napríklad zakázali používanie mobilných telefónov na školách. Od nového školského roka tak urobili aj na ukrajinskom gymnáziu v Prešove.
„U nás je to tak, že ráno triedny učiteľ vyzbiera do krabice mobily, po vyučovaní na poslednej hodine im ich dáva späť. Môžu to mať jedine tí žiaci, ktorí pracujú popri štúdiu na nejakých medzinárodných projektoch alebo riadia nadnárodné firmy, čo je samozrejmé, že nikto neriadi,“ hovorí s úsmevom Andrejčák.
Učiteľ so žiakmi nemohol pracovať, keďže vždy sa našiel niekto, kto si počas hodiny četoval alebo sa snažil vypracovať úlohou pomocou svojho smartfónu.
„Má možnosť ešte mať cez veľkú prestávku mobilný telefón, aby komunikoval s rodičom, keď niečo súrne potrebuje. Ale zistili sme, že najlepšie je, ak tie mobilné telefóny na začiatku zoberieme, a potom im ich dáme,“ uzavrel Andrejčák.
Sociálne siete, osamelosť a reálne vzťahy
Zvyšovanie sociálnych kompetencií, ktoré majú vplyv na sociálne postavenie človeka, sa rozvíjajú reálnym životom (rozvíjaním vzťahov) vo väčšej skupine.
Opakom čoho je osamelosť, depresia, stres, strata sebaovládania či takzvaná sociálna frustrácia (nižšia angažovanosť v realite), ktoré sú sprievodným javom intenzívneho využívania digitálnych sociálnych sietí.
Človek stráca kontakt s reálnym svetom, nepociťuje radosť zo života a stráca vnútorný pokoj. Digitálny svet vytvára imaginárne a nereálne obrazy.
V závere svojej knihy povedal, že sa treba čo najviac sústrediť na prítomnosť a na reálny svet. Reálne priateľstvá a reálne zážitky prinášajú človeku oveľa väčšie uspokojenie ako cudzie fotky a zbierka kontaktov z internetu.
Koncept digitálnych domorodcov
Koncept takzvaných digital natives sprevádza mýtus o tom, že svoj skutočný domov majú v digitálnom svete modernej informačnej techniky.
Digitálni domorodci (digital natives), teda mladí ľudia, ktorí sa narodili po roku 1980 a vyrastali už s počítačmi, sa môžu pousmiať, keď im o digitálnej demencii rozprávajú digitálni imigranti, teda ľudia, ktorí sa narodili pred rokom 1980 a digitálny svet si museli osvojiť postupne.
Podľa istého výskumu medzi vysokoškolákmi v USA by sa aj táto generácia rozhodla pri výbere učebníc pre tlačené knihy (75%) a len malá časť pre e-knihy (25%) /2011/.
Digitálni domorodci teda nemusia automaticky dávať prednosť digitálnym formám učenia. Samotné vyrastanie s technológiami ešte neznamená hlboké porozumenie, schopnosť sústrediť sa alebo dobré využívanie digitálnych nástrojov.
Videohry: riziko aj možný prínos
Podľa dlhodobých štúdií nie je pravda, že videohry spôsobujú zlé výsledky v škole, ale zlé výsledky v škole vedú k videohrám. Deti sa chcú odreagovať a zabudnúť na školu a svoje neúspechy v nej.
Nadmerné sledovanie počítačových videohier (viac ako dve hodiny denne) môže viesť k poškodzovaniu mozgového centra. Zohráva to dôležitú úlohu i pri vzniku a rozvoji Parkinsonovej nemoci, teda i v neskoršom veku môžu na to mnohí doplatiť.
Všetko, čo robíme, zanecháva stopy v našom mozgu, je teda samozrejmosťou, ako škodia nášmu zdraviu videohry s násilným obsahom.
Dokonca ani počítačové hry netreba podľa mediálneho psychológa Petra Vorderera všetky hádzať do jedného vreca. Vyzdvihuje takzvané „serious games“ alebo vážne hry, ktoré napríklad deťom, chorým na rakovinu, pomáhajú lepšie pochopiť svoje ochorenie a akceptovať i liečbu.
Digitálne médiá a spoločenská diskusia
Samozrejme, všetky kontroverzné témy, ktoré sa týkajú internetu, sociálnych sietí či počítačov, majú dva tábory.
Jeden je kritický a občas vidí v digitálnych médiách samotného diabla, ten druhý zas veci zľahčuje a tvrdí, že človek sa bez problému prispôsobí novým technológiám.
Väčšina ľudí si povie, že pravda je niekde uprostred a stačí aj v digitálnej dobe používať zdravý sedliacky rozum. Lenže je tu výnimka, pri ktorej treba spozornieť.
Deti si nemôžu samy vybrať, či sa budú učiť s laptopom, alebo s ceruzkou v ruke, či sa budú učiť skutočné poznatky, alebo iba cestičku k tomu, kde je všetko uložené, a či sa im poskytne skutočné vzdelanie, alebo iba také light.
Kritika Spitzerových záverov
Kniha Manfreda Spitzera viedla v Nemecku, kde pôvodne vyšla, k zaujímavým debatám na stránkach rešpektovaných médií. Týždenník Die Zeit v dvojrozhovore konfrontoval autora Digitálnej demencie s kritickými názormi mediálneho psychológa Petra Vorderera.
Podľa neho sú Spitzerove tvrdenia príliš vyhrotené, jednostranné, paušalizujúce a založené len na štúdiách, ktoré potvrdzujú negatívne dôsledky používania počítačov zo strany mládeže.
Vorderer tvrdí, že digitálne médiá so sebou prinášajú v skutočnosti zmes pozitívnych i negatívnych dôsledkov. Obhajuje napríklad učebný softvér, ktorý sa dokáže prispôsobiť individuálnemu tempu študenta bez toho, aby ho preťažoval alebo, naopak, nudil.
„Jedným program ponúkne dodatočné vysvetlenia, kým iným náročnejšie úlohy. Existujú stovky takýchto programov, napríklad na trénovanie slovíčok či na zlepšenie chápania písaného textu pre žiakov druhého stupňa základnej školy.“
Na stránkach odborného časopisu Psychologische Rundschau skritizovali časť Spitzerových téz mediálni psychológovia Markus Appel a Constanze Schreiner.
Tvrdia, že „neexistujú žiadne dôkazy, že používanie digitálnych médií vedie k utiahnutiu sa zo spoločnosti, bráni spoločensko-politickému angažovaniu sa alebo zhoršuje subjektívne pociťovanú osamelosť.“
Autori súhlasia s tým, že negatívne dopady násilných hier na agresivitu sú dobre doložené. Na strane druhej píšu o pozitívnych vzdelávacích efektoch internetu.
„Môžem im ako učiteľ dejepisu desaťkrát hovoriť, ako sa žilo za socializmu. Oveľa viac ich zaujme, keď im napríklad pustím dobové videá.“
Prečo nemožno všetky digitálne médiá hodnotiť rovnako
Výskumy o úspešnosti štúdia s využitím PC v škole iniciujú a sponzorujú takmer výlučne počítačové a telekomunikačné firmy; skutočne spoľahlivé sú však dlhodobé, najmä nezávislé výskumy.
Treba uznať, digitálne médiá majú aj svoje pozitívne stránky. Keď ich používame premyslene a s mierou, v tom prípade sú nám nápomocné.
Používaním internetu môžeme získať veľké množstvo nových informácií a zoznámiť sa s ľuďmi, ktorých by sme za iných okolností nikdy nestretli. Pravdou je aj to, že niektoré počítačové hry môžu deťom rozvíjať ich schopnosti a myslenie.
„Určite vidieť, že nové technológie čoraz viac menia celkové vzdelávacie prostredie,“ hovorí Roman Steinhubl, učiteľ zemepisu a dejepisu na Spojenej škole v Novákoch.
Podľa Steinhubla patrí ku kladom novej doby rýchlosť šírenia informácií. „Na Facebooku som vytvoril vlastnú skupinu pre svojich študentov a keď nájdem zaujímavé materiály, hneď im ich posielam. Sociálna sieť je najrýchlejší prostriedok, keď k ním chcem dostať informácie.“
Vplyv technológií na telo a psychiku
Digitálne médiá - počítače, tablety, inteligentné telefóny, videohry, televízia - dnes ovládli celý svet, teda aj človeka.
Vymkli z nášho života vnútorný pokoj, čas strávený s rodinou, čas na čítanie obľúbených kníh, čas na telesnú aktivitu, prechádzky v prírode, dôverné rozhovory s rodičmi, priateľmi, spolužiakmi.
Od základu zmenili náš život. Nastal čas nových rizík a závislostí.
Výskumy ukazujú, že závislosť na digitálnych médiách poškodzuje telo, ale predovšetkým myseľ. Deťom, ktoré prestanú vyvíjať duševné úsilie, začne ochabovať myseľ, začnú trpieť stratou pamäti, neschopnosťou učiť sa.
Výsledkom môžu byť aj poruchy pozornosti, čítania, úzkosti, spánku, ale aj depresie či sklony k násiliu.
Praktické hranice používania technológií
Treba sa však naučiť digitálne médiá múdro využívať. Najdôležitejšie je vysvetliť dieťaťu „kedy, ako dlho a na čo“ ho môže používať.
Stanovenie prísnych pravidiel pomáha predísť zbytočným problémom a zároveň takéto rozumné využívanie počítača môže dieťaťu pri štúdiu veľmi pomôcť.
Dospelí vedia ako im môže počítač pomôcť pri práci či štúdiu. Deťom však treba pomôcť, oni si nevedia určiť hranice.
O nájdenie zmysluplného jadra Spitzerovej argumentácie sa pokúsili Andrea Seibel a Frank Schmiechen v denníku Die Welt. Svoje odporúčania zhrnuli takto: „Trocha menej digitálnej potravy, zníženie dávok, výchova v najnižšom veku bez počítača, a chápanie súvislostí. A samozrejme, aj na školách musia vedieť sprostredkovať základ vedomostí, ktoré by si človek trebárs aj mohol zapamätať bez toho, aby všetko delegoval na Google.“
Pre koho je kniha určená
Kniha osloví rodičov, pedagógov a vychovávateľov, ktorí hľadajú argumentačný základ pre obmedzovanie obrazovkového času u detí.
Zaujme aj čitateľov so záujmom o psychológiu, neurovedy alebo spoločenské dôsledky digitalizácie. Vďaka čitateľskému štýlu nie je určená výlučne odborníkom - Spitzer sa vedome obracia na širokú verejnosť.
V závere by som chcela dodať, že kniha je pre náročnejšieho čitateľa, avšak napísaná veľmi pútavo, domnievam sa, že každý čitateľ si v nej nájde niečo „pre seba“.
Odporúča sa študentom vysokých škôl, rodičom, učiteľom, psychológom, odborníkom na vzdelávanie aj ľuďom, ktorí chcú lepšie porozumieť vlastnému správaniu pri používaní digitálnych zariadení.
tags: #rozsirujuca #digitalna #demencia #bauerlein