Ľahká mentálna retardácia a abstraktné myslenie

Ľahká mentálna retardácia, v súčasnej odbornej terminológii často označovaná ako ľahká intelektuálna porucha alebo intelektové postihnutie, je vývinový stav charakterizovaný zníženou úrovňou intelektových funkcií a obmedzeniami v adaptívnom správaní. Človek s ľahkým stupňom intelektuálnej poruchy môže mať ťažkosti s učením, abstraktným myslením, komunikáciou, plánovaním a samostatným riešením zložitejších situácií.

Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Praktické učenie, názorné ukážky a opakovanie bývajú zrozumiteľnejšie než dlhé vysvetľovanie všeobecných alebo teoretických pravidiel.

Čo znamená ľahká mentálna retardácia

Ľahká mentálna retardácia je najmenej závažné postihnutie. Mentálna retardácia, známa aj ako mentálne postihnutie alebo duševná zaostalosť, je stav charakterizovaný oneskoreným, zastaveným alebo neúplným vývinom intelektu.

Táto porucha sa prejavuje počas vývinového obdobia dieťaťa a ovplyvňuje kognitívne, jazykové, pohybové a sociálne schopnosti. Mentálne postihnutie nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí.

Intelektuálna porucha je charakterizovaná obmedzenými schopnosťami jedinca v oblasti intelektuálnych funkcií, ako sú schopnosť učiť sa, riešiť problémy, prispôsobovať sa novým situáciám a komunikovať s inými ľuďmi. K diagnóze teda nestačí len zlyhávanie v testoch inteligencie, ale jednotlivec musí súčasne zlyhávať i v plnení veku primeraných očakávaní vo svojom sociálnom prostredí.

Človek s mentálnym postihnutím je v prvom rade ľudská bytosť, a to od počatia, cez intrauterinný vývin, narodenie, život, až po úmrtie. Takto lepšie pochopíme, že každý človek aj so zníženou úrovňou intelektovej schopnosti je ľudskou bytosťou.

Terminológia a rešpektujúce označovanie

Mentálne postihnutie sa v minulosti označovalo mnohými pojmami, ktoré mali dehonestujúci a stigmatizujúci charakter. Našťastie, aj pojem mentálna retardácia už uvoľňuje miesto dôstojnejším termínom, ako sú „ľudia s mentálnym postihnutím“ či „ľudia s intelektovým postihnutím“.

Terminológia mentálnej retardácie je nejednotná nielen v medzinárodnom poňatí, ale aj v rámci jednotlivých krajín, odborov, profesionálnych pracovníkov. V slovenskej verzii klasifikácie chorôb sa ako diagnóza používa mentálna retardácia, občianske združenia si však udržiavajú v názve ľudia s mentálnym postihnutím.

V poslednej deklarácii OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím z marca 2007 sa používa termín intelektová dizabilita. Všeobecne v edukačnom procese, ale aj v neurológii a vývinovej pediatrii, sa vo viacerých západoeurópskych krajinách udomácnil termín „ľudia so špeciálnymi potrebami“.

V dnešnej dobe sú absolútne neprijateľné termíny, ktoré sa používali pred viac ako 100 rokmi, ako slabomyseľnosť, oligofrénia alebo demencia. Klasifikácia mentálnej retardácie na debilitu, imbecilitu a idiociu je snáď už len úsmevnou spomienkou na nepoznané príčiny intelektovej dizability.

Inakosť mentálne postihnutého človeka nespočíva v horšom životnom prežívaní. Hoci niektoré schopnosti, napríklad intelekt, môže mať nedostatočne vyvinuté, jeho emočné prežívanie a vyššie city môžu byť nadpriemerne rozvinuté.

Každý človek - či už zdravý, chorý, alebo postihnutý - je jedinečnou osobnosťou líšiacou sa od iných ľudí iba jednotlivými charakteristikami podmienenými genotypom alebo inými zložkami a štruktúrami, ktoré tvoria jeho osobnosť. Slová Heinricha Behra to vyjadrujú jednoducho: „Je iné, ale nie horšie“.

Ľahká intelektuálna porucha a abstraktné myslenie

Osobitosti myslenia pri mentálnom postihnutí charakterizuje konkrétnosť myslenia, prevaha konkrétno-názorného myslenia, slabá schopnosť zovšeobecňovania a abstrakcie a nedostatky v analýze a syntéze.

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Konkrétno-názorné myslenie, nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní, sú jedny z hlavných špecifík procesu myslenia mentálne postihnutých.

Pri ľahkom stupni býva najvýraznejšie oslabená práca s abstraktnými pojmami. Ľahká mentálna retardácia znamená relatívne najmenšiu mieru poškodenia, obmedzenia komplexného vývinu.

Ľahká mentálna retardácia sa spája s tým, že postihnutí uvažujú na úrovni detí mladšieho školského veku, nie sú schopní uvažovať abstraktne, ani vo verbálnom prejave nepoužívajú abstraktné pojmy, ale iba konkrétne označenia, sú schopní učiť sa, sú čiastočne vzdelávateľní a sú úplne vychovávateľní.

Čo je abstraktný pojem

Abstraktné myslenie umožňuje uvažovať o vlastnostiach, vzťahoch, pravidlách, možnostiach a významoch, ktoré nemožno priamo vidieť alebo uchopiť. Pri ľahkej intelektuálnej poruche môže byť náročné pochopiť všeobecné pravidlo bez konkrétnej ukážky alebo preniesť naučenú zásadu do novej situácie.

Oslabenie abstrakcie sa môže prejaviť pri chápaní obrazných výrazov, prísloví, symbolov, času, peňazí, príčin a následkov, hypotetických situácií či zložitejších spoločenských pravidiel. Ťažkosti sa môžu objaviť aj pri rozlišovaní podstatných a nepodstatných informácií.

Človek môže napríklad zvládnuť konkrétny postup pri nakupovaní, ale nemusí automaticky pochopiť, že rovnaké pravidlo treba použiť v inom obchode alebo pri inom spôsobe platby. Pomalšie osvojovanie neznamená, že učenie nemá význam, ale že je potrebný systematický postup, opakovanie a prispôsobenie tempa.

Ako sa abstraktné myslenie prejavuje v každodennom živote

Oslabená schopnosť abstrakcie môže sťažovať plánovanie, odhad dôsledkov, riešenie nečakaných problémov a samostatné rozhodovanie. Človek môže lepšie zvládať situácie, ktoré sú známe, názorné a opakujú sa, než situácie nové, nejednoznačné alebo obsahujúce viac krokov.

Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Znížená schopnosť adaptability sa prejavuje zníženou schopnosťou myslenia, komunikácie, sociálneho kontaktu, sebestačnosti a nezávislého života, praktických zručností, čítania, počítania a práce.

Pri vysvetľovaní je preto užitočné postupovať od konkrétneho predmetu alebo činnosti k jednoduchému pravidlu. Praktické učenie, názorné ukážky a opakovanie bývajú zrozumiteľnejšie než dlhé vysvetľovanie všeobecných alebo teoretických pravidiel.

Stupne intelektuálnej poruchy

Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Moderný prístup klasifikuje intelektuálnu poruchu podľa jej závažnosti a je založený na kritériách ako je IQ, adaptívne funkcie a schopnosť samostatného fungovania v každodennom živote.

Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.

Medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou sa nachádza početná vrstva ľudí, ktorých ani v najhoršom prípade nemôžeme zaradiť do kategórie mentálne retardovaní, ale ani v najlepšom prípade nedosahujú priemernú mentálnu úroveň. Ide o „hraničné pásmo mentálnej retardácie“ s prípadným bližším určením „výrazná zaostalosť“ alebo „ľahká zaostalosť“.

Mentálna retardácia sa od normy oddeľuje kategóriou, označovanou ako mentálna subnorma (IQ 70 - 85). Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby.

Typické prejavy ľahkej intelektuálnej poruchy

Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami.

V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.

Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou.

Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.

• problémy s učením;
• znížená schopnosť komunikácie;
• oslabená krátkodobá pamäť;
• zhoršená schopnosť koncentrácie;
• problémy s komplexným chápaním, predovšetkým abstraktných myšlienok;
• znížená schopnosť adaptability;
• zhoršená schopnosť sociálneho kontaktu;
• znížená sebestačnosť a neschopnosť nezávislého života.

Každá osoba s duševnou zaostalosťou je jedinečná, a jej príznaky sa líšia v závislosti od mnohých faktorov, vrátane závažnosti poruchy a individuálnych schopností. Pri mentálnej retardácii sú narušené aj iné zručnosti - kognitívne, rečové, pohybové a sociálne, ktorých úroveň možno merať štandardizovanými psychometrickými testmi.

Učenie, pozornosť a pamäť

Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Navodená pozornosť je veľmi labilná a krátkodobá pre zníženú schopnosť koncentrácie.

Ťažkosti sa týkajú stálosti pozornosti, rozdeľovania pozornosti, prenášania pozornosti a jej rozsahu. Dieťa môže mať problém udržať pozornosť počas dlhšieho vysvetľovania alebo presunúť ju z jednej úlohy na inú.

Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi.

Zaostávanie je výraznejšie v oblasti logickej pamäti, kým pri mechanickej pamäti sa ich úroveň viac približuje normálnym. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov.

Schopnosť učenia je u mentálne postihnutých obmedzená, výkon v učení je podstatne nižší ako u normálnych. Pomalšie osvojovanie neznamená, že učenie nemá význam, ale že je potrebný systematický postup, opakovanie a prispôsobenie tempa.

Reč a komunikácia

Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových.

Aj bez pridružených postihnutí zraku, sluchu, či rečových orgánov, väčšina ľudí s mentálnym postihnutím má v komunikácii problémy. Vzhľadom na ich obmedzené rozumové schopnosti sa tieto problémy môžu prejaviť tak v počúvaní, ako aj v porozumení, vo formulovaní myšlienok a predstáv, v rozprávaní, čítaní a písaní.

Problémom u ľudí s mentálnym postihnutím je nedostatočné spracovávanie veľkého množstva informácií podávaných v krátkom čase a udržanie pozornosti počas komunikačného aktu. Keďže na komunikáciu sú potrební minimálne dvaja, úspech stojí a padá na komunikačnom partnerovi bez postihnutia.

Pri ľahkom stupni sa môžu objavovať neúplné alebo gramaticky nesprávne vety, obmedzenejšia slovná zásoba, ťažšie porozumenie zložitejším pokynom a problémy s formulovaním myšlienok. Rečové schopnosti sú však veľmi individuálne a nemožno ich určovať iba podľa výsledku IQ testu.

Pre komunikáciu je vhodné používať jednoduché a jednoznačné vety, zadávať pokyny postupne a ponechať dostatok času na spracovanie otázky alebo požiadavky. Dlhé vysvetľovanie všeobecných alebo teoretických pravidiel môže byť menej účinné než konkrétna ukážka postupu.

Vnímanie, predstavivosť a abstrakcia

Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia.

Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.

Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou. To znamená, že predmet môžu spoznať alebo správne vybrať, ale ťažšie vysvetlia jeho názov, vlastnosti alebo použitie.

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť a stávajú sa podobnými.

Má zníženú schopnosť produkcie predstáv. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“. Majú narušený proces fantázie.

Analýza, porovnávanie a riešenie problémov

Ťažkosti v analýze znamenajú, že človek môže mať problém rozložiť zložitú úlohu na menšie kroky. Ťažkosti v syntéze môžu sťažovať spojenie jednotlivých informácií do celkového riešenia.

Pri porovnávaní môže byť náročné určiť, v čom sa dve situácie podobajú a v čom líšia, najmä ak nejde o priamo viditeľné vlastnosti. Pri zovšeobecňovaní môže byť ťažké pochopiť, že pravidlo naučené v jednej situácii platí aj v inej situácii.

Človek s ľahkou intelektuálnou poruchou môže úspešne vykonať známu činnosť podľa naučeného postupu, ale pri zmene podmienok potrebuje dodatočné vysvetlenie alebo vedenie. Pomáha členenie úlohy na jednotlivé kroky, názorné znázornenie a opakovanie v rôznych praktických situáciách.

Emócie, vôľa a sociálne vzťahy

Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Charakteristická môže byť slabšia diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav.

U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením.

Znížená intelektová úroveň nie je prekážkou pre vytvorenie normálnych ľudských vzťahov. Ľudia s mentálnym postihnutím dokážu lásku, cit, spolupatričnosť a priateľstvo nielen prežívať, ale aj prejavovať.

Vôľa je ovplyvňovaná skôr citmi než rozumom, mentálne postihnutí si volia nereálne ciele, ktoré nie sú v zhode s ich možnosťami, časté je tiež vzdanie sa cieľa. Potreba citovej istoty a bezpečia je obvykle veľmi silná.

Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím dokáže spokojne žiť, učiť sa, zúčastňovať sa spoločenských aktivít, či pracovať podľa svojich schopností.

Ovplyvniteľnosť, bezpečnosť a ochrana pred manipuláciou

U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi.

Táto vlastnosť môže zvyšovať riziko zneužitia, manipulácie alebo zapojenia do nebezpečných situácií. Preto je dôležité primerane rozvíjať schopnosť rozpoznať riziko, odmietnuť nevhodnú požiadavku a vyhľadať pomoc dôveryhodnej osoby.

Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.

Bezpečnostné pravidlá je vhodné učiť prostredníctvom konkrétnych situácií a opakovaných nácvikov. Užitočné je precvičovať, ako reagovať na neznámeho človeka, nátlak, požiadavku na utajenie, ponuku nevhodnej činnosti alebo situáciu, v ktorej človek nevie, čo má urobiť.

Príčiny ľahkej intelektuálnej poruchy

Príčiny intelektuálnej poruchy sú rôznorodé a zahŕňajú kombináciu prenatálne, perinatálne a postnatálne pôsobiacich faktorov. V niektorých prípadoch sa konkrétnu príčinu nepodarí jednoznačne určiť.

Genetické a vrodené faktory

Niektoré prípady intelektuálnej poruchy môžu byť spôsobené genetickými poruchami alebo abnormálnymi genetickými podmienkami. Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím a chromozómové aberácie vznikajú náhodne v čase počatia.

Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu, napríklad pri chromozómovej poruche, akou je Downov syndróm. Aj medzi jedincami s presne definovanou diagnózou Downov syndróm môžu byť veľké rozdiely v intelektovom fungovaní, a preto ich treba posudzovať individuálne na základe ich schopností a adaptívneho správania.

Faktory počas tehotenstva a pôrodu

Rôzne faktory vplývajú počas tehotenstva na vývoj mozgu plodu. Tieto faktory zahŕňajú infekcie, nedostatok živín, expozíciu toxickým látkam alebo užívanie niektorých liekov počas tehotenstva.

Mentálne postihnutie je podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom období. Ide o rôzne fyzikálne, chemické a biologické vplyvy, napríklad poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka alebo infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva, ako je rubeola či toxoplazmóza.

Poškodenie mozgu po narodení

Mentálne postihnutie môže vzniknúť na základe postnatálneho poškodenia mozgu, ktoré narúša rozvoj rozumových schopností, napríklad po poškodení centrálneho nervového systému alebo po prekonaní meningitídy v ranom detstve.

Počiatočné obdobie života novorodenca je kritické pre vývoj mozgu. Infekcie, traumatické udalosti, otravy alebo zanedbanie v ranom detstve majú negatívny vplyv na mentálny vývoj dieťaťa.

Sociálne podmienené zaostávanie

Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok. Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny.

Diagnostika ľahkej intelektuálnej poruchy

Stanovenie diagnózy intelektuálnej poruchy je komplexný proces, ktorý zahŕňa rôzne aspekty hodnotenia. Odborníci z oblasti psychológie, psychiatrie, špeciálnej pedagogiky, neurológie a iných odborov sú zapojení do tohto procesu.

V diagnostickom procese sa zhromažďujú informácie o vývoji pacienta, jeho rodinnej histórii, pôrode a ranom detstve. Pozoruje sa správanie a interakcie pacienta v rôznych kontextoch.

Stanovenie diagnózy “mentálna retardácia” vychádza z psychologického vyšetrenia kognitívnych funkcií. Dieťa sa vyšetruje pomocou štandardizovaných testov.

IQ je len orientačným ukazovateľom a nepostihuje všetky aspekty osobnosti človeka. Pri hodnotení je potrebné brať do úvahy prevažujúci prístup k problémom, preferovaný spôsob ich riešenia, osobné tempo, úroveň pozornosti a pamäti, unaviteľnosť a schopnosť využívať zachované schopnosti v každodennom živote.

Vzdelávanie a rozvoj abstraktného myslenia

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím vyžaduje individuálny prístup a prispôsobenie vzdelávacieho programu ich špecifickým potrebám. Pri vzdelávaní dieťaťa s touto diagnózou je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia.

Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. Žiak s mentálnym postihnutím, ktorý je integrovaný v bežnej triede ZŠ sa vzdeláva podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP).

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím;
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole;
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky.

Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia. Variant A je vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Dieťa s ľahkým stupňom mentálneho zaostávania sa vzdeláva podľa Varianu A vzdelávacieho programu pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie. Dieťa s touto diagnózou sa môže vzdelávať v špeciálnej škole, v špeciálnej triede alebo formou školskej integrácie podľa podmienok školy a potrieb žiaka.

Praktické princípy učenia

Pri rozvíjaní abstraktného myslenia je vhodné začínať konkrétnym predmetom, obrázkom alebo činnosťou. Následne možno pomenovať spoločnú vlastnosť, porovnať viac príkladov a až potom vytvárať jednoduché všeobecné pravidlo.

1. najskôr ukázať konkrétny predmet alebo situáciu;
2. pomenovať, čo človek vidí alebo robí;
3. porovnať dva alebo viac podobných príkladov;
4. zdôrazniť spoločnú vlastnosť alebo pravidlo;
5. precvičiť pravidlo v ďalšej praktickej situácii;
6. opakovať postup dovtedy, kým ho človek dokáže použiť s menšou pomocou.

Vyučovací predmet pracovné vyučovanie u žiakov s mentálnym postihnutím patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Vo vzdelávaní žiakov s mentálnym postihnutím má takú váhu, ako napríklad matematika a slovenský jazyk v bežnej základnej škole.

Pracovné vyučovanie plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu. Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti.

Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie. Praktické úlohy zároveň vytvárajú prirodzený priestor na rozvoj plánovania, postupnosti krokov, porovnávania, odhadu a riešenia jednoduchých problémov.

Úloha rodiny, hry a výchovy

Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia.

Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.

Postihnuté dieťa potrebuje pre svoj zdravý vývin pevný citový kontakt s rodičmi, lásku, pochopenie oporu, istotu, citlivé porozumenie pre svoje potreby a pre ich uspokojovanie.

Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom.

Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch.

Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný.

Samostatnosť, práca a sociálne začlenenie

Výchova sa zameriava na vyučenie jednoduchému povolaniu. V dospelosti sú ľudia s ľahkým stupňom intelektuálnej poruchy často schopní pracovať v jednoduchých pracovných pozíciách podľa svojho vzdelania a individuálnych schopností.

Mnohí ľudia však dokážu dosiahnuť značnú mieru samostatnosti v sebaobsluhe, praktických zručnostiach, sociálnych vzťahoch a pracovnom živote, ak majú primerané vzdelávanie, podporu a dostatok času na učenie.

Mentálne postihnutí ľudia sa môžu začleniť do pracovného procesu, pokiaľ vykonávaný práca zodpovedá ich možnostiam. Význam pracovnej činnosti pre mentálne postihnutých spočíva v tom, že uchováva a rozvíja ich kompetencie a dáva ich životu náplň.

Väčšina sa zaraďuje do pracovného procesu ako kvalifikovaní, alebo nekvalifikovaní pracovníci, dosiahnu úroveň sociálnej adaptácie a integrácie. Pri vhodnej edukácii, školskej i rodinnej výchove, adekvátnom vedení, akceptácii zo strany komunity a vytvorení vhodných podmienok majú ľudia s ľahkým mentálnym postihnutím predpoklady plne sa zaradiť do spoločnosti.

Špeciálne odborné učilište poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl.

Praktická škola poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Včasná podpora a odborná pomoc

Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam.

V terapii spolupracuje odborný tím - lekári, psychológovia, pedagógovia a rehabilitační pracovníci. Pri liečbe mentálnej retardácie ako komplexnej poruchy spolupracujú lekári, psychológovia, pedagógovia, ale aj rehabilitační a technickí pracovníci.

Každý rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odborníka - psychológa - ktorý pomocou testov zmeria IQ dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať aktuálne schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery.

Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Odborníci - špeciálni pedagógovia - zasa poradia, ako čo najlepšie postupovať vo vzdelávaní dieťaťa podľa stupňa jeho mentálneho postihnutia.

Čo ľahká intelektuálna porucha neznamená

Ľahká intelektuálna porucha neznamená, že človek nedokáže myslieť, učiť sa, vytvárať vzťahy alebo pracovať. Znamená najmä to, že potrebuje viac času, konkrétnejšie vysvetlenia, opakovanie a primeranú podporu pri úlohách, ktoré vyžadujú abstrakciu, plánovanie alebo samostatné riešenie nových situácií.

Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Keby sme vedľa seba postavili ľudí s rovnakým výsledkom IQ, zistili by sme, že každý jeden bude mať inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, či iných odborných pracovníkov, a zároveň každý bude mať inú štruktúru osobnosti.

Aj keď rozumové schopnosti zostávajú obmedzené, nepokladá sa dnes mentálna retardácia za stav nemenný. V priebehu vývoja sa môže intelektové fungovanie a schopnosť adaptívneho správania meniť, a to v závislosti od výchovy, vzdelávania, prostredia, osobnostných predpokladov a iných faktorov.

Dôležitú úlohu tu zohráva dospelý človek, ktorý je sprostredkovateľom medzi dieťaťom alebo dospelým s postihnutím a vonkajším svetom. Žiť, pracovať, alebo sa priateliť s človekom s mentálnym postihnutím nie je len záťažou, ale často aj prínosom pre rodinu, priateľov, učiteľov a sympatizantov.

tags: #lahka #mentalna #retardacia #abstraktnr #myslenie