Ľahká mentálna retardácia: prejavy, diagnostika, podpora a vzdelávanie

Ľahká mentálna retardácia, v súčasnej odbornej terminológii často označovaná ako ľahká intelektuálna porucha alebo intelektové postihnutie, je vývinový stav charakterizovaný zníženou úrovňou intelektových funkcií a obmedzeniami v adaptívnom správaní. Tradične sa spája s pásmom IQ približne 50 až 69, pričom u dospelých zodpovedá približnému mentálnemu veku 9 až 12 rokov.

Človek s ľahkým stupňom intelektuálnej poruchy môže mať ťažkosti s učením, abstraktným myslením, komunikáciou, plánovaním a samostatným riešením zložitejších situácií. Mnohí ľudia však dokážu dosiahnuť značnú mieru samostatnosti v sebaobsluhe, praktických zručnostiach, sociálnych vzťahoch a pracovnom živote, ak majú primerané vzdelávanie, podporu a dostatok času na učenie.

Čo znamená ľahká mentálna retardácia

Mentálna retardácia, známa aj ako mentálne postihnutie alebo duševná zaostalosť, je stav charakterizovaný oneskoreným, zastaveným alebo neúplným vývinom intelektu. Táto porucha sa prejavuje počas vývinového obdobia dieťaťa a ovplyvňuje kognitívne, jazykové, pohybové a sociálne schopnosti.

Mentálne postihnutie nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Mentálny postih dieťaťa určuje jeho ďalšie možnosti vývinu v závislosti od stupňa a príčiny postihu.

Termín duševná zaostalosť alebo mentálna retardácia sa v súčasnosti nahrádza v odborných kruhoch menej stigmatizujúcimi označeniami, ako sú intelektuálna porucha alebo intelektuálny deficit. Intelektuálna porucha je charakterizovaná obmedzenými schopnosťami jedinca v oblasti intelektuálnych funkcií, ako sú schopnosť učiť sa, riešiť problémy, prispôsobovať sa novým situáciám a komunikovať s inými ľuďmi.

Človek s mentálnym postihnutím je v prvom rade ľudská bytosť, a to od počatia, cez intrauterinný vývin, narodenie, život, až po úmrtie. Takto lepšie pochopíme, že každý človek aj so zníženou úrovňou intelektovej schopnosti je ľudskou bytosťou.

Terminológia a rešpektujúci spôsob označovania

Mentálne postihnutie sa v minulosti označovalo mnohými pojmami, ktoré mali dehonestujúci a stigmatizujúci charakter. Našťastie, aj pojem mentálna retardácia už uvoľňuje miesto dôstojnejším termínom, ako sú „ľudia s mentálnym postihnutím“ či „ľudia s intelektovým postihnutím“.

Terminológia mentálnej retardácie je nejednotná nielen v medzinárodnom poňatí, ale aj v rámci jednotlivých krajín, odborov, profesionálnych pracovníkov. V slovenskej verzii klasifikácie chorôb sa ako diagnóza používa mentálna retardácia, občianske združenia si však udržiavajú v názve ľudia s mentálnym postihnutím.

Podľa Americkej asociácie pre mentálne postihnutie zostáva termín mentálna retardácia, v poslednej deklarácii OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím z marca 2007 sa používa termín intelektová dizabilita. Všeobecne v edukačnom procese, ale aj v neurológii a vývinovej pediatrii, sa vo viacerých západoeurópskych krajinách udomácnil termín „ľudia so špeciálnymi potrebami“.

V dnešnej dobe sú absolútne neprijateľné termíny, ktoré sa používali pred viac ako 100 rokmi, ako slabomyseľnosť, oligofrénia alebo demencia. Klasifikácia mentálnej retardácie na debilitu, imbecilitu a idiociu je snáď už len úsmevnou spomienkou na nepoznané príčiny intelektovej dizability.

Inakosť mentálne postihnutého človeka nespočíva v horšom životnom prežívaní. Hoci niektoré schopnosti, napríklad intelekt, môže mať nedostatočne vyvinuté, jeho emočné prežívanie a vyššie city môžu byť nadpriemerne rozvinuté.

Každý človek - či už zdravý, chorý, alebo postihnutý - je jedinečnou osobnosťou líšiacou sa od iných ľudí iba jednotlivými charakteristikami podmienenými genotypom alebo inými zložkami a štruktúrami, ktoré tvoria jeho osobnosť. Slová Heinricha Behra to vyjadrujú jednoducho: „Je iné, ale nie horšie“.

Stupne intelektuálnej poruchy

Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb.

Moderný prístup klasifikuje intelektuálnu poruchu podľa jej závažnosti a je založený na kritériách ako je IQ, adaptívne funkcie a schopnosť samostatného fungovania v každodennom živote. Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ.

Medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou sa nachádza početná vrstva ľudí, ktorých ani v najhoršom prípade nemôžeme zaradiť do kategórie mentálne retardovaní, ale ani v najlepšom prípade nedosahujú priemernú mentálnu úroveň. Ide o „hraničné pásmo mentálnej retardácie“ s prípadným bližším určením „výrazná zaostalosť“ alebo „ľahká zaostalosť“.

Ľahká intelektuálna porucha: typické prejavy

Ľahká mentálna retardácia je najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami.

V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.

Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou.

Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.

Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie.

Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Výchova sa zameriava na vyučenie jednoduchému povolaniu.

Oblasti, ktoré môžu byť oslabené

Intelektová porucha sa prejavuje rôznymi spôsobmi a stupňami závažnosti. Každá osoba s duševnou zaostalosťou je jedinečná, a jej príznaky sa líšia v závislosti od mnohých faktorov, vrátane závažnosti poruchy a individuálnych schopností.

• problémy s učením;
• znížená schopnosť komunikácie;
• oslabená krátkodobá pamäť;
• zhoršená schopnosť koncentrácie;
• problémy s komplexným chápaním, predovšetkým abstraktných myšlienok;
• znížená schopnosť adaptability;
• zhoršená schopnosť sociálneho kontaktu;
• znížená sebestačnosť a neschopnosť nezávislého života.

Pri mentálnej retardácii sú narušené aj iné zručnosti - kognitívne, rečové, pohybové a sociálne, ktorých úroveň možno merať štandardizovanými psychometrickými testmi. Druhou hlavnou charakteristikou mentálnej retardácie je znížená schopnosť adaptability.

Adaptabilitu chápeme ako schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Prejavuje sa to zníženou schopnosťou myslenia, komunikácie, sociálneho kontaktu, sebestačnosti a nezávislého života, praktických zručností, čítania, počítania a práce.

Učenie, pozornosť a pamäť

Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Navodená pozornosť je veľmi labilná a krátkodobá pre zníženú schopnosť koncentrácie.

Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi.

Zaostávanie je výraznejšie v oblasti logickej pamäti, kým pri mechanickej pamäti sa ich úroveň viac približuje normálnym. Pomalšie osvojovanie neznamená, že učenie nemá význam, ale že je potrebný systematický postup, opakovanie a prispôsobenie tempa.

Myslenie a abstraktné pojmy

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Konkrétno-názorné myslenie, nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní, sú jedny z hlavných špecifík procesu myslenia mentálne postihnutých.

Pri ľahkom stupni býva najvýraznejšie oslabená práca s abstraktnými pojmami. Praktické učenie, názorné ukážky a opakovanie bývajú zrozumiteľnejšie než dlhé vysvetľovanie všeobecných alebo teoretických pravidiel.

Reč a komunikácia

Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových.

Aj bez pridružených postihnutí zraku, sluchu, či rečových orgánov, väčšina ľudí s mentálnym postihnutím má v komunikácii problémy. Vzhľadom na ich obmedzené rozumové schopnosti sa tieto problémy môžu prejaviť tak v počúvaní, ako aj v porozumení, vo formulovaní myšlienok a predstáv, v rozprávaní, čítaní a písaní.

Problémom u ľudí s mentálnym postihnutím je nedostatočné spracovávanie veľkého množstva informácií podávaných v krátkom čase a udržanie pozornosti počas komunikačného aktu. Keďže na komunikáciu sú potrební minimálne dvaja, úspech stojí a padá na komunikačnom partnerovi bez postihnutia.

Pri ľahkom stupni sa môžu objavovať neúplné alebo gramaticky nesprávne vety, obmedzenejšia slovná zásoba, ťažšie porozumenie zložitejším pokynom a problémy s formulovaním myšlienok. Rečové schopnosti sú však veľmi individuálne a nemožno ich určovať iba podľa výsledku IQ testu.

Vnímanie a predstavivosť

Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia.

Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť a stávajú sa podobnými.

City, emócie a sociálne vzťahy

Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Charakteristická môže byť slabšia diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav.

U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením.

Znížená intelektová úroveň nie je prekážkou pre vytvorenie normálnych ľudských vzťahov. Ľudia s mentálnym postihnutím dokážu lásku, cit, spolupatričnosť a priateľstvo nielen prežívať, ale aj prejavovať.

Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím dokáže spokojne žiť, učiť sa, zúčastňovať sa spoločenských aktivít, či pracovať podľa svojich schopností. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby.

Ovplyvniteľnosť a bezpečnosť

U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi.

Táto vlastnosť môže zvyšovať riziko zneužitia, manipulácie alebo zapojenia do nebezpečných situácií. Preto je dôležité primerane rozvíjať schopnosť rozpoznať riziko, odmietnuť nevhodnú požiadavku a vyhľadať pomoc dôveryhodnej osoby.

Možné príčiny

Príčiny intelektuálnej poruchy sú rôznorodé a zahŕňajú kombináciu prenatálne, perinatálne a postnatálne pôsobiacich faktorov. V niektorých prípadoch sa konkrétnu príčinu nepodarí jednoznačne určiť.

Genetické a vrodené faktory

Niektoré prípady intelektuálnej poruchy môžu byť spôsobené genetickými poruchami alebo abnormálnymi genetickými podmienkami. Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím a chromozómové aberácie vznikajú náhodne v čase počatia.

Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu, napríklad pri chromozómovej poruche, akou je Downov syndróm. Aj medzi jedincami s presne definovanou diagnózou Downov syndróm môžu byť veľké rozdiely v intelektovom fungovaní, a preto ich treba posudzovať individuálne na základe ich schopností a adaptívneho správania.

Faktory počas tehotenstva a pôrodu

Rôzne faktory vplývajú počas tehotenstva na vývoj mozgu plodu. Tieto faktory zahŕňajú infekcie, nedostatok živín, expozíciu toxickým látkam alebo užívanie niektorých liekov počas tehotenstva.

Mentálne postihnutie je podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom období. Ide o rôzne fyzikálne, chemické a biologické vplyvy, napríklad poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka alebo infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva, ako je rubeola či toxoplazmóza.

Poškodenie mozgu po narodení

Mentálne postihnutie môže vzniknúť na základe postnatálneho poškodenia mozgu, ktoré narúša rozvoj rozumových schopností, napríklad po poškodení centrálneho nervového systému alebo po prekonaní meningitídy v ranom detstve.

Počiatočné obdobie života novorodenca je kritické pre vývoj mozgu. Infekcie, traumatické udalosti, otravy alebo zanedbanie v ranom detstve majú negatívny vplyv na mentálny vývoj dieťaťa.

Sociálne podmienené zaostávanie

Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok. Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny.

Diagnostika ľahkej intelektuálnej poruchy

Stanovenie diagnózy intelektuálnej poruchy je komplexný proces, ktorý zahŕňa rôzne aspekty hodnotenia. Odborníci z oblasti psychológie, psychiatrie, špeciálnej pedagogiky, neurológie a iných odborov sú zapojení do tohto procesu.

V diagnostickom procese sa zhromažďujú informácie o vývoji pacienta, jeho rodinnej histórii, pôrode a ranom detstve. Pozoruje sa správanie a interakcie pacienta v rôznych kontextoch.

Psychologické vyšetrenie

Realizuje sa hodnotenie intelektuálnych schopností prostredníctvom psychologických testov inteligencie, napríklad IQ testov, a posúdenie adaptívnych funkcií, ako sú každodenné schopnosti v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie, sebakontroly a nezávislosti.

Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Výsledok testu sa posudzuje v súvislosti s vývinovou anamnézou, školským fungovaním a praktickým životom.

Adaptívne fungovanie

Hodnotenie funkčnej úrovne predstavuje posúdenie schopnosti jednotlivca vykonávať bežné každodenné úlohy a prispôsobovať sa svojmu prostrediu. Môže zahŕňať komunikáciu, sebaobsluhu, sociálne správanie, orientáciu v čase a priestore, používanie peňazí, bezpečnosť a pracovné návyky.

Diagnostika intelektuálnej poruchy by sa mala zakladať na komplexnom pohľade a nemôže byť založená iba na jednom aspekte, ako napríklad len na IQ teste. Okrem toho by sa malo hodnotenie vykonávať citlivo a malo by rešpektovať individuálne potreby jedinca s intelektuálnou poruchou.

Stanovenie diagnózy tiež umožňuje lepšie plánovanie a poskytovanie potrebnej podpory postihnutému jedincovi. Diagnóza by nemala slúžiť na zníženie očakávaní voči človeku, ale na nastavenie vhodného spôsobu podpory, vzdelávania a ochrany.

Čo robiť pri podozrení na oneskorený vývin

Každý rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odborníka - psychológa - ktorý pomocou testov zmeria IQ dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať aktuálne schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery.

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností.

V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa. Špeciálny pedagóg po odbornej diagnostike poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program.

Ak sa objavujú výrazné vývinové odchýlky, vhodné je riešiť situáciu systematicky a nečakať, že všetky ťažkosti samy zmiznú. Odborné posúdenie môže objasniť, ktoré schopnosti sú oslabené a v ktorých oblastiach má dieťa zachované alebo silnejšie stránky.

Možnosti podpory a intervencie

Mentálna retardácia je vývojový stav, ktorý ovplyvňuje intelektuálne schopnosti, a nie je možné ju úplne vyliečiť. Intelektuálna porucha nie je choroba, ale stav ovplyvňujúci spôsob, ako jednotlivec spracováva informácie a učí sa nové veci.

Napriek tomu existujú rôzne formy intervencií a podpory, ktoré môžu pomôcť jedincom s intelektuálnou poruchou dosiahnuť svoj maximálny potenciál a lepšie sa integrovať do spoločnosti. Cieľom týchto intervencií nie je vyliečiť intelektuálnu poruchu, ale skôr maximalizovať individuálne schopnosti a podporiť jedinca v dosahovaní jeho potenciálu.

• špeciálna vzdelávacia podpora prispôsobená potrebám a schopnostiam;
• rečová rehabilitácia a podpora komunikácie;
• fyzická rehabilitácia;
• ergoterapia;
• rozvoj sebaobsluhy a praktických zručností;
• podpora rodiny a komunity;
• pracovná príprava a podporované zamestnávanie;
• sociálna integrácia a rozvoj bezpečného samostatného fungovania.

Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Odborníci - špeciálni pedagógovia - zasa poradia, ako čo najlepšie postupovať vo vzdelávaní dieťaťa podľa stupňa jeho mentálneho postihnutia, nastavia jeho vzdelávací program tak, aby ho dieťa bolo schopné zvládnuť a zároveň aby bol zabezpečený aj ich zdravý osobnostný rozvoj.

Podpora, vzdelávania a inklúzie sú dôležité aspekty vytvárajúce prostredie, v ktorom sú ľudia s intelektuálnou poruchou schopní žiť kvalitný a plnohodnotný život.

Rodina

Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Citové väzby, ich kvalita, medzi rodičmi a deťmi dávajú základ pre ich budúci život.

Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.

Postihnuté dieťa potrebuje pre svoj zdravý vývin pevný citový kontakt s rodičmi, lásku, pochopenie, oporu, istotu, citlivé porozumenie pre svoje potreby a pre ich uspokojovanie.

Hra a učenie v každodennom živote

Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové či rečové návyky ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom.

Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, prípadne sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch.

Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra je pre dieťa doslova stredom vesmíru, odpočinkom i prácou.

Vzdelávanie dieťaťa s ľahkým stupňom intelektového postihnutia

Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia.

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.

Kde sa môže dieťa vzdelávať

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím, v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím zriadenej v bežnej škole alebo v bežnej škole formou školskej integrácie.

• V špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia.
• Špeciálna trieda pre žiakov s mentálnym postihnutím môže byť zriadená v bežnej škole, ak ju škola má zriadenú.
• V bežnej základnej škole sa dieťa môže vzdelávať formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky.

Podmienkou školskej integrácie je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga. Konkrétna forma vzdelávania má vychádzať z potrieb dieťaťa, jeho aktuálnych schopností a možností školy zabezpečiť primeranú odbornú podporu.

Vzdelávací program Variant A

Dieťa s ľahkým stupňom mentálneho zaostávania sa vzdeláva podľa Variantu A vzdelávacieho programu pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Žiak s mentálnym postihnutím, ktorý je integrovaný v bežnej triede základnej školy, sa vzdeláva taktiež podľa tohto vzdelávacieho programu, na základe ktorého je vypracovaný jeho individuálny vzdelávací program.

Vzdelávací program pre žiakov s mentálnym postihnutím sa člení na tri varianty v závislosti od stupňa mentálneho postihnutia:

• Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie;
• Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie;
• Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Pracovné vyučovanie

Vyučovací predmet pracovné vyučovanie u žiakov s mentálnym postihnutím patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Vo vzdelávaní žiakov s mentálnym postihnutím má takú váhu, ako napríklad matematika a slovenský jazyk v bežnej základnej škole.

Pracovné vyučovanie plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu.

Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie.

Pokračovanie po základnej škole

Je dôležité si uvedomiť, že ukončením posledného ročníka základnej školy žiaci s mentálnym postihnutím nadobúdajú primárne vzdelanie, nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci bežných základných škôl.

Preto nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - na bežných stredných školách, pretože na týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie.

Môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti alebo v praktickej škole.

Špeciálne odborné učilište

Špeciálne odborné učilište poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl.

Špeciálne odborné učilište môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.

Praktická škola

Praktická škola poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe a zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Dospelosť, práca a samostatnosť

V dospelosti sú ľudia s ľahkým stupňom intelektového postihnutia schopní pracovať obvykle v jednoduchých pracovných pozíciách podľa zamerania svojho vzdelania. Mnoho dospelých je schopných pracovať a úspešne udržiava sociálne vzťahy.

Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba a v praktických zručnostiach, aj keď ich vývin je v porovnaní s normou pomalší. Miera samostatnosti však závisí od individuálnych schopností, pridružených ťažkostí, rodinného prostredia, vzdelávania a dostupnej podpory.

Keby sme vedľa seba postavili ľudí s rovnakým výsledkom IQ, zistili by sme, že každý jeden bude mať inú mieru potreby podpory zo strany rodiny či iných odborných pracovníkov, a zároveň každý bude mať inú štruktúru osobnosti.

V priebehu vývoja sa môže intelektové fungovanie a schopnosť adaptívneho správania meniť, a to v závislosti od výchovy, vzdelávania, prostredia, osobnostných predpokladov a iných faktorov. Ľudia žijúci v celoročných ústavoch so stereotypnou činnosťou budú mať iné schopnosti ako tí, ktorí žijú v obohacujúcom prostredí.

Rozdiel medzi intelektovou poruchou a autizmom

Niekedy sa stáva, že autizmus si zamieňame s mentálnou retardáciou. Autizmus môže, ale aj nemusí byť sprevádzaný mentálnou retardáciou.

Na druhej strane, niektorí autisti môžu mať veľmi dobrú, ba niekedy aj nadpriemernú úroveň intelektu, ako napríklad pri Aspergerovom syndróme. Dieťa s autizmom môže v niektorých oblastiach vynikať, čo sa u detí s mentálnou retardáciou nestáva.

Dieťa s poruchou autistického spektra máva často problémy pri napodobňovaní, predovšetkým v sociálnej oblasti. Toto napodobňovanie zvládajú deti s mentálnou retardáciou obvykle bez problémov.

Sociálna a odborná podpora

Mentálna retardácia je oblasťou s veľmi vysokými nárokmi na sociálnu prácu. Jedinci s diagnózou mentálna retardácia si vyžadujú v mnohých prípadoch celoživotnú pomoc zo strany zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, pedagógov a iných odborníkov.

Základom porozumenia mentálnej retardácie je adekvátna sociálna práca. Úspešné ponímanie sociálnej práce na poli mentálnej retardácie musí obsahovať širšie znalosti týkajúce sa príčin postihnutia, správnej diagnostiky, analýzy nutnej pomoci, plánovania pomoci, adekvátnej podpory a spolupráce s ostatnými odborníkmi.

Ľudia s diagnózou mentálna retardácia predstavujú veľmi rôznorodú skupinu ľudí s rôznym stupňom intelektového fungovania, od subnormy, t. j. minimálneho zaostávania, až po ľudí, ktorí sú odkázaní na celoživotnú intenzívnu pomoc a starostlivosť.

• špeciálne pedagogické poradenstvo;
• psychologické a psychiatrické vyšetrenie;
• rehabilitácia a ergoterapia;
• denné centrá a denné stacionáre;
• chránené bývanie;
• chránené pracoviská a podporované zamestnávanie;
• domovy sociálnych služieb;
• podpora rodiny a komunity.

Na Slovensku pôsobí viacero organizácií, ktoré sa venujú deťom s mentálnym postihnutím a ich rodinám. Centrá včasnej intervencie poskytujú podporu rodinám, ktorých deti majú mentálne alebo fyzické postihnutie.

Centrá včasnej intervencie ponúkajú poradenstvo, terapie a programy, ktoré pomáhajú deťom s mentálnym postihnutím začleniť sa do bežného života. Združenia a ďalšie organizácie poskytujú rodinám informácie, sociálne poradenstvo, rehabilitačné služby a podporu pri presadzovaní práv ľudí s mentálnym postihnutím.

Význam včasnej intervencie

Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať či učiť novým zručnostiam.

Tieto stavy si vyžadujú včasnú diagnostiku a zapojenie celej rodiny do rôznych foriem stimulácie a fyzioterapie. Pri poruchách hybnosti môže byť potrebná pravidelná rehabilitácia.

U nás sa najčastejšie využívajú dve metódy - Bobathova a Vojtova. Bobathov koncept sa zameriava na neurovývojové poruchy, Vojtova aktivačná metóda podporuje nácvik správnych pohybov prostredníctvom reflexného cvičenia.

Primeraným cvičením a starostlivosťou možno ovplyvniť telesné a mentálne obmedzenie. Intelekt, ktorý sa zväčša meria prostredníctvom tradičných testov, nie je nemeniteľnou veličinou, ale ju možno zvýšiť správnou stimuláciou, učením a starostlivosťou.

Každý človek má individuálne schopnosti

Každý jedinec s intelektuálnou poruchou je jedinečný a rozsah jeho schopností a potrieb je veľmi rôznorodý. Aj medzi ľuďmi s rovnakou diagnózou môžu existovať veľké rozdiely v intelektovom fungovaní, reči, pohybe, sociálnych zručnostiach a samostatnosti.

Stupeň mentálneho postihnutia nedefinuje hodnotu človeka. Nehovorí, aké má človek záujmy, aké vzťahy dokáže vytvoriť, čo ho teší ani akú podporu potrebuje v konkrétnych situáciách.

Žiť, pracovať alebo sa priateliť s človekom s mentálnym postihnutím nie je len záťažou, ale často aj prínosom pre rodinu, priateľov, učiteľov a ďalších ľudí v jeho okolí.

Každý človek - dnes úplne zdravý - môže zajtra ochorieť a môže postupne alebo náhle stratiť svoju intelektovú kapacitu. Preto je dôležité, aby boli ľudia s intelektovým postihnutím vnímaní predovšetkým ako osoby s rovnakou ľudskou dôstojnosťou a právami.

tags: #lahka #mentalna #retardacia