Príbehy ľudí s nádormi na mozgu ukazujú, že rovnaká diagnóza môže mať úplne odlišný priebeh: niekedy nádor rastie pomaly a nedá sa operovať, inokedy si vyžaduje urgentný zákrok, chemoterapiu či rádioterapiu. Spoločným menovateľom bývajú strach, neistota, náročné rozhodnutia, dlhá rehabilitácia a potreba opory rodiny.
Nasledujúce osobné svedectvá hovoria o živote s nádorom mozgu, o liečbe, následkoch, viere, nádeji aj o strate. Každý príbeh je individuálny a osobná skúsenosť jedného človeka nemôže nahradiť odporúčania neurológa, neurochirurga alebo onkológa.
Veronika: zhubný nádor mozgového kmeňa pred svadbou
Ahojte, moje meno je Veronika. Mám 32 rokov a pred dvomi rokmi mi diagnostikovali zhubný nádor mozgového kmeňa, low grade glióm II. Mala som chvíľu pred svadbou, keď som sa to dozvedela. Nebudem vám klamať, bola som veľmi vystrašená. Nechápala som, čo sa to deje a prečo.
Na otázku: „Prečo?“ som si ale odpovedala hneď. Viete, moja prvá spomienka, ktorú mám na svojich rodičov, je ako otec škrtí mamu pri kuchynskej linke. Podotýkam, že som mala dva roky. Bohužiaľ, to takto pokračovalo až do mojich dvanástich rokov.
Bitky a hádky boli na dennom poriadku. Toto obdobie skončilo, keď môjho otca odviedli do väzby za týranie blízkej osoby. Mám o rok mladšieho brata, ktorý je autista. Milujem ho, je pre mňa všetkým, ale nebolo to ľahké, a už vôbec nie potom, ako sme ostali bez otca, keďže mama mala príjem iba za opatrovanie brata.
Neraz sme jedli suchý chlieb. V tom najlepšom veku, kedy som chcela tráviť čas s mojimi kamarátmi, som trávila čas staraním sa o môjho brata. Bola som ešte dieťa a mala som naložené na pleciach veľmi veľa.
Nepíše sa mi to ľahko, ale nikdy som v nich nemala oporný múr, to ja som bola oporným múrom. Vždy som sa o seba musela postarať sama. Som však vďačná za všetko zlé aj dobré. Veľa ma to naučilo, posilnilo a ukázalo, ako nemám žiť.
No zdá sa, že si to všetko však u mňa vypýtalo svoju daň. Daň menom RAKOVINA. Rakovina ma naučila pozerať sa na veci a určité situácie inak. Zmenila ma, ale pre mňa v dobrom.
Od bolesti hlavy k vyšetreniu magnetickou rezonanciou
V roku 2020 som bola na bežnej gynekologickej prehliadke. Zmenila som lekára, pretože som sa presťahovala za svojím terajším manželom. Musím uznať, že pán doktor bol veľmi precízny.
V tom období som užívala antikoncepciu. Pri prvej návšteve sa u neho vypisoval anamnézny dotazník. Narazila som na otázku ohľadom migrény. Keďže som mala problémy s bolesťou hlavy už od detstva, samozrejme som o tom svojmu lekárovi povedala a dobre som urobila.
Môj lekár mi vysvetlil, že ak ide o migrénu, tak antikoncepcia ju iba podporuje. Preto trval na vyšetrení u neurológa, ktorý mal zistiť príčinu tej bolesti.
Neviem, ako u vás, ale u nás je veľký problém dostať sa k dobrému neurológovi. Mala som však veľké šťastie, vďaka manželovej matke, ktorá sa odhlásila a prenechala miesto mne, som sa dostala k naozaj veľmi dobrej lekárke.
Podstúpila som tak svoju prvú magnetickú rezonanciu. Tam som zistila, že mám klaustrofóbiu - úplná hrôza pre mňa. Odvtedy som si na každú ďalšiu rezonanciu brala dovnútra aj manžela, čo mi veľmi pomáhalo.
Vtedy som absolútne neriešila, kedy budú výsledky, pretože som ani v najmenšom sne nečakala, že by mohlo ísť o nejaký nádor. Ja a rakovina? To ma nikdy ani len nenapadlo.
Štyri možné diagnózy a jedna potvrdená
Výsledky teda prišli a boli v nich štyri možné diagnózy: nádor, skleróza multiplex, dedičné ochorenie a prekonaná mozgová príhoda. Bolo obdobie COVID-u a moja neurologička trvala na hospitalizácii v spádovej krajskej nemocnici za účelom dovyšetrovania.
Prišla za mnou celá zronená a nahnevaná, že kvôli COVID-u a plnému stavu ma nechcú hospitalizovať. Nejak som to vtedy neprecítila, bola som stále v miernom šoku z výsledkov a v hlave mi stále išla otázka, že čo sa to vlastne teraz deje.
Ešte v ten deň moja mama kontaktovala primára neurologického oddelenia v mojom rodnom meste, ktorý ma nakoniec hospitalizoval. Tam som absolvovala celkové neurologické vyšetrenie, lumbálnu punkciu a následne ďalšiu MR.
Z výsledkov ostala len jediná diagnóza a to nádor. Pani doktorka povedala mojej mame, že mám v hlave časovanú bombu. Stále mi to asi nejak nedochádzalo.
Dvojité videnie a diagnóza nádoru mozgového kmeňa
Po návrate z nemocnice, jedného pekného dňa som mala asi na pár minút dvojité videnie. Veľmi som sa zľakla. Nevedela som, čo sa deje. Bála som sa, že to tak ostane.
Chvála Bohu to zmizlo, no neskôr som zistila, že mi dvojité videnie ostalo na pravom oku. Nádor sa ozval. Odvtedy to tak je, mám diplopiu. Už som si začala uvedomovať, že to nie je sranda.
Potom ma nasmerovali na neurochirurgické oddelenie. To bol pre mňa taký ten ďeň D, vošla som do nemocnice, bližila som sa k dverám svojho lekára, sedela tam pani v šatke. Hovorím si, toto budeš ty?
Myšlienky mi vtedy pracovali na plné obrátky. Šla som do vnútra, srdce mi išlo rozbiť hruď ale na tvári nebolo poznať nič. Lekár búchal do klávesnice a krútil hlavou, zase búchal do klávesnice a krútil hlavou, takto sa to opakovalo asi desať minút.
Moje telo sa vo vnútri celé triaslo, ja vám ani neviem presne povedať na čo všetko som vtedy myslela. Zrazu vyšla z neho otázka. ,,Vy viete čo Vám asi je? "Už sa s Vami o tom niekto rozprával?"
Hovorím: "Asi nádor?" Viem, že pán doktor je veľký odborník na sále. Tak isto chápem, že nie je ľahké oznamovať ľuďom takéto diagnózy.
Pokračoval teda ďalej: "Pani Veronika, ehmmm nooo ehmmm, viete máte tu nález na tom mozgu, ehmmm ehmm ehmmm… nedá sa to operovať žiaľ a ani z toho nemôžme vziať vzorku, ehmmmm, je to veľmi riskantné. Váš nádor je na veľmi zlom mieste nedostaneme sa k nemu."
Dozvedela som sa dosť, držala som sa do momentu, kým nevyslovil prognózu prežitia cca desiatich rokov. Hovorím si, mám 29 rokov, mám chvíľu pred svadbou. Čo deti? Čo ja? Už som pustila slzy.
Celá tá atmosféra všetko to na mňa dolahlo. Moja diagnóza prvýkrát zaznela. Zhubný nádor mozgového kmeňa. Low-grade glióm II.
Svadba, sledovanie a pomalý rast nádoru
Von ma čakal budúci manžel. "Ako mu to poviem?" Preplakali sme celú dvojhodinovú cestu domov. Potom sme si ale povedali, že budeme spolu bojovať.
Asi cca štyri mesiace na to sme mali svadbu. Samozrejme sme sa zaujímali o druhy liečby aj v Českej republike. Od všadiaľ však vždy prišla tá istá odpoveď, že kvôli umiestneniu nádora liečba nie je možná a operácia už vôbec nie.
A tak som teraz zatiaľ sledovaná v Bratislave v Onkologickom ústave sv. Alžbety, kde mám svojho lekára. Už som odvtedy absolvovala spolu asi sedemnásť MR. Nádor stále rastie, má približne 25 mm x 30 mm, rastie zatiaľ pomaly.
Za dva roky narástol približne o 6 mm. Low-grade glióm sa vie niekedy zmeniť na high-grade gliom. Kvôli umiestneniu nádora je pre mňa možná iba radioterapia, ktorej ako môj lekár povedal, sa nevyhnem, lebo som mladá.
Takže dá sa povedať, že čakám na tú časovanú bombu. Mám pri sebe úžasných ľudí, milujúceho manžela a rodinu, na ktorú sa môžem vždy obrátiť. To je pre mňa najdôležitejšie.
Už si k sebe nepúšťam ľudí, ktorí by mi brali energiu alebo nebodaj v zlom akokoľvek zasahovali do môjho života. Vytesnila som ich. Urobila som si vlastný okruh ľudí, s ktorými som naozaj šťastná.
Cítim sa silnejšia ako kedykoľvek predtým, mám silu bojovať a dať jej poriadne zabrať, tak ako ona dáva mne a ostatným ľuďom.
Mirka: jedenásť rokov života s nádorom mozgu
Mirka Kurjanová má 38 rokov, žije v Košiciach a má dve deti. Pred Vianocami dokončila knihu s titulom Oplatí sa nevzdávať o jej boji so zhubným nádorom na mozgu, ktorý jej diagnostikovali pred jedenástimi rokmi.
O tom, ako sa s ním bez utrpenia, šťastne a plnohodnotne naučila žiť. Mala som vtedy čerstvých 27 rokov a dvojročného synčeka Adama, ktorý bol pre mňa všetkým.
Lekári tvrdili, že tumor je nevyoperovateľný, operácia by mohla spôsobiť ochrnutie. Odporučili mi konvenčnú liečbu.
Prvé príznaky a epileptický záchvat
Pred jedenástimi rokmi sa u mňa objavili prvé symptómy choroby. Žili sme vtedy s manželom a synom v Anglicku. Prestala som cítiť ľavú ruku a ľavú časť pier, tým to začalo.
Skončila som v nemocnici, tam som dostala prvý epileptický záchvat. Potom to už so mnou išlo dolu vodou. Časom sa pridružovali ďalšie a ďalšie symptómy.
Lekári zistili, že mám nádor na mozgu. O mesiac som išla na biopsiu, zistilo sa, že ide o astrocytóm stupňa 2 až 3. Je to typ gliómu, zhubného mozgového nádoru, jeho veľkosť bola 3,6 centimetra.
Mala som vtedy čerstvých 27 rokov a dvojročného synčeka Adama, ktorý bol pre mňa všetkým. Lekári tvrdili, že tumor je nevyoperovateľný, operácia by mohla spôsobiť ochrnutie.
Odmietnutie konvenčnej liečby a alternatívny prístup
Odporučili mi konvenčnú liečbu. Rádioterapiou a chemoterapiou. Slušne som ju odmietla.
Aj napriek tomu, že väčšina ľudí okolo mňa, rodina a priatelia, sa ma snažili presvedčiť, že bude najlepšie ísť na chemo a rádioterapiu, niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že nie, že je tam aj iná možnosť.
Počúvala som svoju intuíciu. Vyskúšala som reflexológiu a nemala som už také časté bolesti hlavy, prestali sa mi tak často objavovať aj epileptické záchvaty. Začala som veriť, že na tom niečo bude.
Podľa lekárov dva až päť rokov. Ak podstúpim konvenčnú liečbu. Bola som presvedčená, že to nestojí za tú bolesť a všetko to, cez čo som videla, že prechádzali ostatní pacienti.
Povedala som si jednoducho, že skúsim niečo iné. Zo začiatku som si vôbec nebola istá, čo mám skúsiť.
Keďže som veriaca, modlila som sa, aby som dostala nejaké znamenie, niečo, čo by mi pomohlo rozhodnúť sa medzi konvenčnou a inou liečbou.
V jeden deň prišiel manžel z práce na letisku a prinieslo mi papier. Bolo na ňom napísané, čo všetko by som mohla ako alternatívnu liečbu vyskúšať.
Reflexológia, zmena stravy a sledovanie nádoru
Odporučila mi reflexológiu, terapiu zameriavajúcu sa na stláčanie bodov na chodidlách, čím sa telo dostáva do rovnováhy. Je to tradičná, stará čínska metóda, používaná tisíce rokov.
Takže som to začala najprv študovať, potom praktizovať na sebe a začalo to fungovať. Nemala som už také časté bolesti hlavy, prestali sa mi tak často objavovať aj epileptické záchvaty. Začala som veriť, že na tom niečo bude.
Zo začiatku som brala lieky proti epilepsii, ktoré aj tak veľmi nezaberali. Postupne som ich však vysadila.
Každých 3 až 6 mesiacov som chodila na vyšetrenia, ktoré ukazovali, že tumor rastie. Aj keď symptómy už neboli také zlé ako na začiatku, nádor sa zväčšoval.
Začala som sa zaujímať o výživu a stravovanie. Snažila som sa eliminovať všetko to, čo by mohlo k chorobe prispievať.
Zo stravy som vylúčila spracovaný cukor, postupne aj mäso a všetky klasické kravské mliečne výrobky, okrem kyslých. Popri tom som ešte stále, pokiaľ som mohla, pracovala na letisku.
Cítila som obrovský rozdiel. Zrazu som mala veľa energie a symptómy ďalej ustupovali.
Tehotenstvo a záchvaty
No a potom, keď sa môj zdravotný stav výrazne zlepšil, som sa rozhodla, že chcem mať druhé dieťa. Otehotnela som aj napriek nesúhlasu lekárov a, chvalabohu, sa mi narodila zdravá dcérka.
V dvadsiatom týždni som mala problémy, pretože som sa vôbec nešetrila. Znova som chodila skoro ráno do práce, trpela som nedostatkom spánku.
Raz v noci som dostala silný epileptický záchvat. Nepamätala som si nič z toho, ani nasledujúce dva týždne potom, ako ma hospitalizovali.
Silné epileptické záchvaty, ktoré sa v nemocnici opakovali, mi poškodili mozog natoľko, že som nebola schopná vykonávať ani najzákladnejšie úkony ako udržať moč, sama sa najesť, umyť, prezliecť, rozprávať.
Bola som proste mimo, odkázaná na kompletnú starostlivosť zdravotných sestier a lekárov. Nevedela som, čo sa so mnou deje.
Na druhý deň po jeho návšteve som prišla znova k sebe. Po necelých dvoch týždňoch som opäť začala normálne komunikovať s okolím. Akoby sa nič nestalo.
Keď sa rast nádoru zastavil
Vyšetrenie po narodení ukázalo, že tumor sa znova zväčšil. Znova som zmenila stravu, vysadila to, čo mi škodilo. Bola som doma s dcérkou a snažila som sa spomaliť.
V roku 2014, necelý rok po pôrode, som bola na ďalšom vyšetrení. Ukázalo sa, že tumor už nerastie, a to mi dalo veľkú motiváciu.
Odvtedy nádor prestal rásť a je to tak doteraz. Niektorí lekári sa čudovali. Hovorili, že nie je možné, aby sa tumor taký dlhý čas vôbec nemenil.
Obaja sme však z Anglicka odchádzali už s tým, že sme na Slovensku mali prácu. Nejaký čas som pracovala v supermarkete. Znova prišiel stres, nedostatok spánku a zhoršenie životosprávy.
Vytvoril sa mi z toho opuch na mozgu a dostala som ďalší epileptický záchvat. Znova som na dva týždne skončila v nemocnici a opäť si z toho veľa nepamätám.
Rast nádoru sa, našťastie, ani po tejto hospitalizácii nepotvrdil. Bola som potom dlhšie na PN-ke a rozhodla som sa, že sa už do práce v supermarkete nevrátim.
Prijatie seba samej
Po dvoch rokoch, bolo to minulý rok v apríli, som znova dostala epilaptický záchvat a opäť ma hospitalizovali. Pochopila som, že sa musím akceptovať taká aká som.
To mi dalo väčšiu slobodu a stres potom odpadol. K reflexoterapii a výživovej terapii som ešte pridala jógu a meditáciu.
S odstupom času som zistila, že som mala od detstva zle naprogramované myšlienky. Ako dieťa som mala viac negatívnych skúseností a veľmi som sa podceňovala.
Dnes viem, že aj keď som mala naviac, nikdy som sa nepokúšala niečo viac dokázať. A čo bolo po toľkých rokoch tiež veľmi dôležité - prijať samu seba takú, aká som.
Choroba už nekontroluje môj život, ale nemôžem ísť sama proti sebe. Na určité veci si musím dávať pozor.
Naposledy som bola na vyšetrení koncom leta, nebola tam žiadna zmena, nádor mal stále rovnakú veľkosť. Na ďalšie vyšetrenie ma lekár objednal o rok.
Po poslednej hospitalizácii som si jednoducho povedala, že naspäť už nepôjdem a že budem robiť to, čo ma baví. Venovať sa rodine a výživovému poradenstvu.
Majka a Peter: rodina, ktorú zasiahla ťažká diagnóza
V dedinke Láb žijú manželia Peťo a Majka aj so svojimi tromi deťmi. Ich život fatálne poznačila zákerná diagnóza hlavy rodiny.
Len 39- ročnému mužovi totiž pri MR vyšetrení zistili, že má na mozgu najzhubnejší tumor. Bezmocnosť, strach, ale aj viera a nádej. To sú azda hlavné veci, ktoré človek cíti, keď sa dozvie, že jeho blízky bojuje s fatálnou chorobu.
Presne tieto pocity prežívala aj Majka, keď sa dozvedela, že jej milovaný manžel Peter má najzhubnejší nádor na mozgu.
Prvé problémy s rečou
Že s ním niečo nie je v poriadku, si uvedomili, keď sa objavili prvé problémy s rečou. „Začal si zamieňať slová alebo si vymýšľal slová. Namiesto ringlota povedal maringotka,“ zaspomínala si Majka.
Neurologička ho síce okamžite poslala na magnetickú rezonanciu (MR), no na Slovensku sa na tento typ vyšetrenia dlho čaká. Jeho problémy sa počas čakania na MR zhoršovali a časom prestal čítať a písať.
Zlá predtucha sa po vyšetrení naplnila. „Keď mu konečne spravili MRko, oznámili nám, že tam má obrovský nádor. Že kde sme boli doteraz,“ povedala nešťastná žena s plačom.
Hoci celá rodina vie, že táto diagnóza nemá tie najšťastnejšie vyhliadky, snažia sa nepripúšťať si to. Chcú si v rámci možností užiť naplno každý nový spoločný deň.
Súdržnosť, veľké množstvo lásky i odhodlanie v tejto rodine obdivuje aj samotný moderátor Vilo Rozboril. „Peťo je mladý človek a diagnostikovali mu ťažký nádor na mozgu. Taký v podstate neliečiteľný. Ten príbeh bude o nádeji, o urputnej prosbe za Lurdský zázrak.“
Malý Peťko: nádor v detstve a nádej rodiny
Renátka zvedavo cupitá po dvore aj po dome, vkuse niečo chytá, stláča, sleduje. Má devätnásť mesiacov a každú chvíľu sa jej už poriadne rozviaže jazyk.
Jej dvojča Peťko však už toľko šťastia do vienka nedostal. Na prvý pohľad je drobnejší, útlejší, neobratnejší. Ľavá strana tela ho neposlúcha, je ochrnutá.
Od deviatich mesiacov to má v záznamoch čierne na bielom: nádor na mozgu. Zhubný. 9x6x7 cm!
Napriek tomu sa chlapček snaží, v chodúliku vydrží, dokonca sa vďaka nemu aj presuie o kúsok ďalej.
Rodina medzi strachom a nádejou
„Nie, neprepadáme beznádeji a zúfalstvu, to už máme za sebou. Hneď po oznámení diagnózy som sa v špitáli doslova zosypala na zem.“
„Doma som sa pristihla ako pozerám na syna a hlavou mi blúdia čierne predstavy. Ako sa mi bude strácať pred očami. Bolo to strašne ťažké.“
„Nesmútiť natoľko, aby netrpeli zdravé deti. Nielen malá Renátka, ale aj dvanásťročná Bibiana a sedemročná Dominika.,“ hovorí mama Slávka.
„Na rovinu som sa po čase lekára opýtal, či má malý šancu. Odpoveď nás povzbudila, vraj, ak sa podarí operácia, Peťo sa môže poriadne pochlapiť a dobehnúť zameškané.“
„Ani ochrnutie ľavej strany nie je trvalé, kvalitnou a sústavnou rehabilitáciou by sa mohol trochu rozhýbať. Veríme, nádejame sa a to nám pomáha nezblázniť sa,“ pridá sa otec Peter.
„Peťo je bojovník, nijaká citlivka,“ s láskou v hlase pohladká veľký Peter toho malého.
Operácia, chemoterapia a zhoršovanie stavu
Náročný zákrok Peťka ešte len čaká, zatiaľ mu vybrali vzorku nádoru, aby ho poslali na rozbor. Zatiaľ poctivo absolvuje náročnú chemoterapiu, ktorá by mala napomôcť k zmenšeniu primárneho nálezu.
„Neviem, prečo sa to stalo, prečo musíme tak trpieť, nerozumiem tomu. Vážne choré dieťa je to najhoršie, čo môže rodiča postihnúť.“
Tvrdí, že syn už z pôrodnice nešiel domov zdravý, hoci lekári nič ani len nenaznačili. Veľmi rýchlo však dostal epileptický záchvat, oproti čulej sestričke zaostával rapídne.
Do pol roka len ležal, ak sedel, tak iba vypodložený vankúšmi. Nepriberal, v deviatich mesiacoch vážil žalostných sedem kíl, a to pri pôrode mal tri kilá desať!
Rodinná kríza a návrat otca
Peter: „Bolo mi vtedy všetko jedno. Závislý človek neuvažuje racionálne, jediné, čo ma trápilo bolo, ako a kde zohnať chľast.“
„Až v triezvom stave si človek následne uvedomí, že sa poctivo prepíjal do hrobu. Vlastne, jednou nohou som už v ňom aj bol.“
Na ulici ho skolil ťažký epileptický záchvat, Peter bol nafúknutý, vážil 121 kíl a pečeň zlyhávala. Z chodníka ho zobrali do nemocnice, dali trochu dohromady a pustili preč.
Na ulici sa mu neskôr prihovorila jedna psychiatrička, ktorá mu s istotou šplechla do tváre - „potrebuješ liečenie, ale ty naň nepôjdeš. Si na to slabý charakter.“
Peter: „Neviem prečo, ale toto ma naštvalo. Čosi ma osvietilo, až som sa skutočne jedného pekného dňa hlásil v Pezinku na liečenie.“
„Bol som tam len jednu trojmesačnú kúru a pozrite na mňa: Piaty rok som čistý ako ľalia. Ani punčový rez, žiadne rumové pralinky. Nepijem a stal som sa človekom!“
Choroba malého Peťka nás zaskočila, no na druhej strane i ohromne spojila. Striedame sa s ním v nemocniciach, každý mesiac dostáva do žily chemoterapiu.
Peter sa o malého dokáže plnohodnotne postarať. Nielen prebaliť, nakŕmiť, ale aj sa s ním hrať a prihovárať sa mu.
„Teraz verím, že sme na dobrej ceste. Peťko priberá, reaguje na okolie, chemoterapia zaberá. Držte nám palce, budeme bojovať!“
Adrianka: nezhubný nádor a dlhá rehabilitácia
Vo 14 letech jí byl diagnostikován nádor na mozku. Sice nezhoubný, ale na špatně dostupném místě.
Ten rok zrovna začínalo léto a mně bylo čerstvých 14 let. Jednoho dne jsme s maminkou jely do nemocnice, protože mě trápila neustálá a nesnesitelná bolest hlavy.
Bylo mi sděleno, že mám v hlavě nádor, který je bohužel velmi špatně uložen. Lékaři si mě ihned nechali v nemocnici s tím, že mi hrozí to nejhorší.
Měla jsem pocit, že se mi zhroutil celý svět. Hlavou mi běželo: Mám rakovinu? Zemřu? Všechny tyhle otázky samozřejmě doprovázel pláč…
Operácia a následky
Do pár dní jsem byla operována s výsledkem, že jde o nádor nezhoubný, a já že jsem v pořádku. Zdání ale klame.
Ještě několik dnů jsem byla v umělém spánku a můj stav po probuzeni šokoval nejen mé rodiče. Probrala jsem se s neschopností samostatně dýchat, hýbat se, mluvit, a dokonce ani oči jsem nemohla otočit.
Prostě ležák napojen na přístroje. Několik dnů jsem se učila základním věcem, a poté následoval několikaletý pobyt v rehabilitačních ústavech.
Hned od začátku jsem se vrhla do boje a bojuju dodnes. Vypracovala jsem se k vozíku, následně chodítku, uspěla jsem u maturitní zkoušky a nyní studuji Psychologii, která mě naprosto fascinuje.
Rozhodnutie pokračovať v liečbe
Začátkem roku 2021 jsem přemýšlela, co dál. Uvědomila jsem si totiž, že je to jen a jen na mně a jen já rozhodnu o směru na mé cestě, po níž budu kráčet.
Tedy, jak moc budu schopna samostatně fungovat, jak budu chodit (a jestli vůbec) a jak budu žít. Zda budu i nadále usilovně cvičit nebo zkusím jinou léčbu…?
Objednala jsem se na brněnskou kliniku Cellthera na konzultaci k panu profesorovi Michálkovi. Diskutovali jsme o různých léčebných metodách, včetně vitaminové a detoxikační infuzní terapie, regenerativní laserové terapii, o aplikaci kmenových buněk.
Doma jsem o všem popřemýšlela, jenže já, když něco chci, tak pro to udělám vše. Držím se hesla, že potom, na smrtelné posteli, nechci litovat toho, co jsem neudělala.
Rozhodla jsem se tedy, že do zmiňované léčby půjdu a v březnu 2021 jsem terapie podstoupila. Léčbu kmenovými buňkami jsem podstoupila ve Vídni.
Rehabilitácia po terapii
Na další terapie jsem denně docházela na kliniku Cellthera. Zpočátku jsem byla velmi unavená, ale - dala jsem se do boje, tak šla postupně únava stranou, nastoupila má silná vůle a společně jsme to zvládli!
Asi měsíc jsem tohle podstupovala, bylo to hrozné období plné pádů, má chůze byla o hodně horší, stabilita téměř žádná a prostě - byla jsem ráda, když jsem se (s chodítkem) došla do kuchyně napít.
A to mě čekal nástup na rehabilitaci, po ní na další, a zase na další - dohromady mě čekal skoro půlrok cvičení. Při představě těch dlouhých chodeb jsem si absolutně neuměla představit, jak je ujdu.
V den nástupu to ze mě ale spadlo, naštěstí, a já makala o sto šest. Cvičila a chodila jsem i mimo předepsané časy a vše bylo v pořádku.
Dnes je to přesně 1 rok od aplikace kmenových buněk a já mohu říci, že cítím obrovské zlepšení. Doma už prakticky chodím bez chodítka, trénuji chůzi s francouzskými holemi a celkově se mi můj stav zdá lepší.
Jsem přesvědčena o tom, že když člověk opravdu hledá způsoby, jak si pomoct, tak udělá vše, aby to mohlo vyjít.
Veronika Vlčáková: operácia, chemoterapia a návrat k životu
Veronika Vlčáková je mladá žena, ktorá sa na prvý pohľad od svojich rovesníčok ničím nelíši. Menej bežný je však príbeh, ktorý si v sebe nesie už takmer osem rokov.
Písal sa november 2015, keď Veronike a Vladimírovi, dvom mladým ľuďom z Novoti na Orave, zazvonili svadobné zvony. Mladomanželské vyhliadky na krásnu a sladkú spoločnú budúcnosť sa však čoskoro začali otriasať.
Prvý záchvat po svadbe
Len krátke štyri mesiace po svadbe. „Prišla som z práce, s rodinou sme pili kávu, keď mi odrazu začala tŕpnuť ľavá noha,“ spomína na onen marcový deň Veronika, „pri snahe chytiť si nohu mi stŕpli aj obe ruky a hodilo ma do sedačky, ledva som vyslovila, že si prosím vodu.“
Napriek tomu, že Veronika sa po krátkej chvíli cítila lepšie a zdalo sa jej, že zdravotná pomoc nie je potrebná, jej svokra privolala záchranku, ktorá mladú ženu odviezla do nemocnice.
Hneď úvodné vyšetrenia naznačovali problém s mozgom, čo následne ešte v ten večer potvrdilo aj CT vyšetrenie mozgu. „Zistili, že je tam nejaký nález, ale nevedeli, čo to je,“ vysvetľuje mladá žena.
Po prevoze do Banskej Bystrice magnetická rezonancia potvrdila prítomnosť nádoru. Verdikt po konzultácii mladého lekára s profesorom bol jasný: operácia.
Operácia a výsledok histológie
Veroniku operovali presne o tri týždne od prijatia v nemocnici. „Povedali, že sa nedalo vyoperovať všetko, pretože nádor bol rozsiahly a ak by pokračovali ďalej, hrozilo by poškodenie pohybového a rečového centra,“ vysvetľuje Veronika.
Napriek tomu, že zvyšky nádoru na mozgu ostali, kým Veronika čakala na výsledky z histológie, bola relatívne pokojná a verila, že už to bude dobré.
„Mala som nádor, ale vyoperovali mi ho a výsledky budú dobré,“ približuje svoje vtedajšie uvažovanie, „aj v mojom okolí sa hovorilo, že nádory na mozgu väčšinou nie sú zhubné.“
Keď Vladimírovi zavolali z nemocnice, aby sa dostavil pre výsledky, Veroniku so sebou zobrať nechcel. „Prišiel domov a povedal mi, že výsledky sú veľmi zlé,“ spomína si na nezabudnuteľný moment veľkého šoku Veronika.
Diagnóza bola hrozivá: zhubný nádor mozgu, stupeň tri/štyri, pričom štvorka znamená najhorší stupeň.
Liečba a obavy o budúcnosť
V tom čase mala Veronika 28 rokov. Keď si našla onkológa, pri následnej konzultácii v Žiline na radu svojho obvodného lekára prejavila záujem o odobratie vajíčok, aby mala šancu po prekonaní choroby mať vlastné deti.
Prítomní lekári boli jej nádejou očividne zaskočení, v rozpakoch jej však na to prikývli. Upovedomili ju, aby si bola vedomá, že k už i tak náročnej liečbe nádoru, ktorá ju čaká, je odobratie vajíčok taktiež náročný zákrok.
„Povedz mi všetko, čo ti povedali,“ prosila Veronika manžela, len čo sa k nej vrátil. Odpoveď však bola krutá.
„Veronika, je to zlé, je to veľmi zlé,“ povedal vtedy manžel Veronike „povedali mi, že ti pomôže len zázrak a ak sa dostaneš z toho ty, dostanú sa z toho aj vajíčka.“
Vtedy som si uvedomila, že tu nejde o boj s chorobou, ale že idem bojovať o sám život. Napriek veľmi nepriaznivým vyhliadkam však Veronika v sebe mala nevídane silnú nádej.
„Ja ten zázrak budem,“ síce v plači, ale rozhodne povedala manželovi ešte cestou z nemocnice domov.
Chemoterapia, ožarovanie a opuch
Po šesťtýždňovom čakaní na schválenie liečby Veronike nastali dlhé ťažké mesiace chemoterapie. Hoci podľa lekárov Veronikin organizmus liečbu veľmi dobre znášal, po psychickej stránke bol pobyt na onkológii pre ňu veľmi ťažký.
„Boli tam strašne ťažké prípady a mne to robilo veľmi zle,“ spomína si Veronika, „našťastie mi na manželovu žiadosť umožnili hospitalizáciu ukončiť a ostávajúce tri týždne denne dochádzať do Žiliny na ožiarenia.“
„Boli dni, kedy som si vravela, že nevládzem, ale vždy ma držal manžel a pomoc rodiny,“ hovorí Veronika.
Najťažšie bolo však obdobie, keď ju ľudia kvôli veľkému opuchu spôsobeného liekmi nespoznávali - keď ju nespoznala kolegyňa, keď ľudia, ktorí ju bežne zdravili „ahoj“ ju odrazu pozdravili „dobrý deň“.
„Chodievala som domov so slzami, pretože som ani nevedela, či sa môžem niekomu pozdraviť, lebo ma nik nepoznal,“ spomína na zraňujúce chvíle Veronika.
Viera, kontrolné vyšetrenia a rodina
„Počas choroby som sa začala veľmi veľa modliť - ráno, na obed, večer, aj v noci, keď som sa prebudila, stále som sa modlila,“ posúvame sa ďalej v príbehu Veronikinenej druhej šance, „a uzdravenie, o ktoré som prosila, naozaj prišlo.“
Poisťovaciu liečbu, ktorú mala Veronika naplánovanú, už chcela úplne vypustiť, ale na manželovo presviedčanie sa ju rozhodla absolvovať.
Tri mesiace po ukončení liečby podstúpila kontrolnú magnetickú rezonanciu, ktorá ukázala, že všetko bolo v poriadku. „Následne som chodila na kontrolu každé tri mesiace, potom každého pol roka, teraz chodím raz ročne,“ pokračuje v rozprávaní Veronika.
Už siedmy rok žije Veronika svoj nový začiatok. „Manželovi som krátko po vyliečení povedala, že my ešte budeme mať aj deti,“ vraví Veronika.
Dnes sedíme v obývačke domu, ktorý sa manželom Vlčákovcom podarilo pred pár rokmi prerobiť a okolo nás veselo štebocú štvorročná Grétka a dvojročná Laura.
„Jeden zázrak som ja a ony sú ďalšie dva zázraky v našom živote, v našom novom živote,“ obzrie sa na svoje dcéry mladá mamina s úsmevom, hrdosťou a skoro až hmatateľnou vďačnosťou.
„Myslím si, že som dnes šťastnejšia ako som bola pred chorobou, pretože choroba mi nielen veľa vzala, ale mi aj veľmi veľa dala,“ hodnotí to Veronika dnešným pohľadom.
„Totiž ja by som bola iná,“ upresňuje, „predtým ma dokázala rozhodiť akákoľvek maličkosť, dnes si oveľa ľahšie uvedomím, že je to drobnosť a že to veľké, to podstatné, je niečo iné.“
„Strach, že sa tá choroba vráti,“ odpovedá Veronika úplne jednoznačne. „Napriek tomu, že mám vieru v Boha, ten ľudský strach tam stále bol, je a asi aj bude.“
Ľubica: keď nádor zasiahne celú rodinu
Príbeh Zákerná choroba (tumor mozgu )sa u môjho 65 ročného otca prejavila jedno aprílové ráno roku 2007. Prišla nečakane ako blesk z jasného neba v podobe neznesiteľných bolestí hlavy.
V dôsledku čoho bol hospitalizovaný v nemocnici s podozrením, že sa jedná o mozgovú príhodu. Absolvoval viacero lekárskych vyšetrení, ktorými bolo zistené podozrenie na malý tumor alebo kalcifikovanú cievku.
S určitosťou nám však mali diagnózu povedať až po opakovanej magnetickej rezonancii za dva mesiace, z ktorých boli skoro štyri mesiace napriek našim prosbám o skoršie zopakovanie vyšetrenia.
Mysleli sme, že sú to najhoršie mesiace v našom živote ale to sme netušili čo všetko nás ešte len čaká. Lebo napriek všetkému sme dúfali, že to bude kalcifikovaná cievka a hlavne sme dôverovali ošetrujúcemu lekárovi.
Hľadanie liečby a operácia
Neprofesionálny prístup zo strany ošetrujúceho lekára, jeho bezcitnosť keď nám oznámil tu strašnú správu a snažil sa nás presvedčiť, aby sme nechali ocinka dôstojne zomrieť v nás doslova zmobilizovali všetky sily a začali sme konať samé.
Napriek nášmu rozhodnutiu urobiť možné aj nemožné pre záchranu alebo predĺženie života nášho otcovi nás ošetrujúci lekár nedostatočne informoval o ďalšom postupe liečby a nezabezpečil ani jeho okamžitý prevoz na neurochirurgiu a absolvovanie potrebných špeciálnych vyšetrení.
Bolo to veľmi po psychickej stránke vyčerpávajúce ale nemohli sme sa len prizerať a nič nepodniknúť. Do mesiaca otca operovali aj bez pomoci lekára.
To len vďaka profesionalite a ľudskosti, s ktorými sme sa stretli v Onkologickom ústave na Heydukovej ul. a neurologickej klinike na Kramároch v Bratislave.
Komplikácie po operácii
Všetci a hlavne náš ocinko sme si mysleli a hlavne verili, že po operácii už bude dobre. Napriek tomu, že otec mal aj po operácii naďalej opuch mozgu a nezaberali mu na jeho odstránenie ani injekcie, nenaordinoval mu počas jeho opätovnej hospitalizácie na neurológii inú a účinnejšiu liečbu.
Ošetrujúci lekár nám opätovne nepomohol zabezpečiť ďalšiu liečbu - ožarovanie, chemoterapiu. Vybavovali sme si to zasa samé.
Podarilo sa nám to až 5 týždňov po operácii. Bolo však už neskoro lebo na druhý deň otca previezli v ohrození života opätovne na neurológiu a do mesiaca absolvoval ďalšie dve operácie.
Po poslednej operácii bol na základe našej vlastnej požiadavky otec prevezený a hospitalizovaný na neurologickom oddelení v inej nemocnici.
Boli sme šťastné, že napriek ťažkej diagnóze sa našiel primár neurológie, ktorý bol ochotný ho hospitalizovať a bola mu konečne poskytnutá starostlivosť na vysokej odbornej úrovni.
Posledné obdobie
Z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu počas opätovného nástupu na liečbu rádioterapiou, následnú pľúcnu embóliu a výsledkov kontrolnej magnetickej rezonancii nemohol však ocinko pokračovať v liečbe rádioterapiou, nakoľko ju totiž lekári už neodporúčali.
Tak sme si ocina napriek nesúhlasu doviezli domov a smažili sa mu posledné chvíle jeho života spríjemniť svojou láskou.
Bolo to veľmi ťažké obdobie bolestných myšlienok, pocitov beznádeje, túžby pomôcť a zmierniť utrpenie milujúcemu človeku za každú cenu.
Nestalo sa tak a môj otecko prehral tento nerovný boj. Dúfam, že vyrozprávaním nášho aj keď smutného príbehu uchránim niekoho pred prežívaním takých strašných chvíľ a pocitu bezmocnosti a vlastného zlyhania.
Trápenie pozostalých
Som telesne postihnutá a otecko mi bol v mojom každodennom živote veľkou oporou. O to viac ma trápi, že som sa sklamala v odbornom lekárovi - neurológovi, ktorého poznám viac ako 20 rokov a veľmi som mu dôverovala.
Aj pre rodinného príslušníka je veľmi ťažké pozerať sa na utrpenie blízkeho človeka, ktorému nedokáže pomôcť. Ani neviem ako som toto obdobie strachu o milovaného človeka prežila.
Nevyhľadala som žiadnu odbornú pomoc lebo som na to nemala čas ani som na seba nemyslela. Len som bola vo veľkom napätí.
Zdravotné problémy sa prejavili u mňa až po smrti môjho otca, ktorý mi bol ako telesne postihnutej celý život veľkou oporou.
Zrazu tu nebol a ja som ho nemohla objať a ani mu povedať ako veľmi ho ľúbim. Bola som veľmi vystrašená lebo som na takúto reakciu môjho tela nebola pripravená.
Pomoc psychológa som zo začiatku odmietala lebo som bola presvedčená, že to zvládnem sama ale neskôr som ho predsa len začal navštevovať.
Veľmi mi to pomohlo a pomáha. Hlavne možnosť vyrozprávať sa z pocitov žiaľu a beznádeje.
Skôr som využila možnosti alternatívnej medicíny, absolvovala som 2 kurzy správneho dýchania, chodím na masáže a začala som čítať odbornú literatúru k tejto problematike.
Naozaj mi to veľmi pomohlo aj keď dnes viem, že to chce len čas. Verím, že zdravotné problémy sa postupne stratia a zasa sa dokážem radovať z každého nového dňa.
