Operácia roztrhnutého lícneho svalu: možnosti obnovy mimiky, priebeh a rekonvalescencia

Operácia „roztrhnutého lícneho svalu“ sa v praxi najčastejšie týka rekonštrukcie poškodeného lícneho nervu a mimických svalov, ktoré ovládajú úsmev, pohyb úst, žmurkanie a zatváranie oka. Pri úplnej alebo dlhodobo pretrvávajúcej strate funkcie nemusí byť možné jednoducho zošiť samotný sval, preto sa podľa rozsahu poškodenia využíva sutúra nervu, nervový štep, prenesenie iného nervu, posun žuvacích svalov alebo mikrochirurgický prenos svalu.

Cieľom zákroku je zmierniť funkčné problémy, obnoviť symetrický vzhľad tváre a dosiahnuť prirodzenejší a koordinovanejší úsmev. Liečebný plán závisí od príčiny obrny, jej závažnosti, času od vzniku poškodenia, veku pacienta, zachovanej funkcie nervov a svalov a od celkového zdravotného stavu.

Čo sa pri poškodení lícneho nervu a svalov deje

Lícny nerv, nervus facialis, je 7. hlavový nerv. Je zmiešaný nerv, čo znamená, že ovláda motoriku mimických svalov, ale zabezpečuje aj senzitívnu, senzorickú a vegetatívnu zložku vonkajšieho zvukovodu, časti chuťových vlákien a slinných žliaz.

Lícny nerv ovláda celú mimiku obličeja, teda napríklad zvedanie obočia, zatváranie očí, pohyb úst, úsmev a ďalšie pohyby tváre. V oblasti príušnej žľazy sa delí na jednotlivé vetvičky, ktoré zabezpečujú pohyblivosť obličeja, napríklad úsmev, žmurkanie, zatváranie oka a cerenie zubov.

Motorická zložka sa delí na hornú vetvu, ktorá ovláda oko, čelo a nos, a dolnú vetvu, ktorá ovláda mimické svaly v okolí úst. Pri periférnej lézii je nerv poškodený vo svojom priebehu a ochrnutá býva celá polovica tváre, zatiaľ čo pri centrálnej lézii býva postihnutá najmä dolná časť tváre.

Príznaky poškodenia lícneho nervu

Ochrnutie polovice tváre sa môže objaviť náhle, často aj v noci. Dochádza k poklesnutiu ústneho kútika, oka a obočia. Svalové napätie je znížené, človek nedokáže žmurkať a nedokáže úplne zavrieť oko.

Typickým prejavom je spadnutý kútik úst a na rovnakej strane aj kútik oka, ktorý sa nedá úplne dovrieť, teda lagoftalmus. Pri pokuse zavrieť oko sa môže očná guľa vyvrátiť nahor, čo sa označuje ako Bellov príznak.

Poškodenie môže mať nielen estetické, ale aj funkčné dôsledky, napríklad poruchu zvlhčovania oka, artikulácie, príjmu potravy, žuvania alebo udržania tekutín v ústach. Môže sa objaviť vytekanie nápoja z úst, ťažkosti s rozprávaním, precitlivenosť na zvuk, porucha slinných žliaz alebo vysychanie oka.

Ochrnutie lícneho nervu môže byť aj výrazným kozmetickým problémom s negatívnymi psychologickými, sociálnymi a emocionálnymi následkami. Pacienti môžu mať problémy s komunikáciou, spoločenskými situáciami, prácou aj sebadôverou.

Najčastejšie príčiny obrny a poškodenia

K obrne môže dôjsť vplyvom infekcie, úrazu, nádorového ochorenia samotného alebo počas jeho liečby. Vzácnejšie sa vyskytujú obrny lícneho nervu na podklade dedičných alebo vrodených ochorení.

• Bellova obrna: náhla slabosť alebo paralýza mimických svalov, zvyčajne na jednej strane, ktorá môže súvisieť so zápalom a opuchom nervu.
• Úrazy: poškodenie môže vzniknúť pri úrazoch tváre, zlomeninách spánkovej kosti alebo poraneniach bázy lebky.
• Nádory: lícny nerv môže byť poškodený nádorom nervu, nádorom príušnej žľazy, akustickým neurinómom alebo nádorovým procesom v oblasti mozgového kmeňa.
• Operácie: riziko poškodenia existuje pri operáciách ucha, príušnej žľazy, mozgu a ďalších zákrokoch v oblasti hlavy a krku.
• Infekcie: príčinou môžu byť infekcie a zápalové ochorenia vrátane herpesu alebo lymskej boreliózy.
• Vrodené poruchy: obrna môže byť prítomná od narodenia, napríklad pri Möbiovom syndróme.
• Mŕtvica a neurologické ochorenia: poškodenie mozgu môže ovplyvniť oblasti riadiace pohyby tváre.

Paréza môže vzniknúť útlakom alebo narušením lícneho nervu. Pri primárnej paréze spôsobenej prechladnutím, opuchom a útlakom nervu môže byť ochrnutie vratné, zatiaľ čo sekundárna paréza spôsobená úrazmi, operáciami, nádormi alebo zápalmi má často dlhšiu rehabilitáciu a funkcia sa nemusí vrátiť úplne.

Vyšetrenie pred rozhodnutím o operácii

V závislosti od príčiny obrny, jej závažnosti a sprievodných príznakov je potrebné doplniť ďalšie vyšetrenia. Používajú sa zobrazovacie metódy, elektromyografia a vyšetrenia nervového vedenia.

Rozhodnutie o operácii sa prijíma po podrobnej anamnéze, fyzikálnom vyšetrení a diagnostických testoch. Vyšetrenia pomáhajú určiť základnú príčinu ťažkostí, rozsah poškodenia a najvhodnejší postup.

• elektromyografia a vyšetrenie nervového vedenia;
• ultrazvukové vyšetrenie;
• magnetická rezonancia;
• počítačová tomografia;
• klinické hodnotenie mimiky a zatvárania oka;
• vyšetrenie prípadného nádoru alebo jazvového tkaniva.

Pri vyšetrení mimiky sa hodnotí každý mimický sval a jeho schopnosť kontrakcie. Svalový test sa môže zaradiť od stupňa 0 do stupňa 5, pričom stupeň 0 znamená neprítomnosť aktívneho potenciálu a stupeň 5 predstavuje približne normálnu silu zdravého svalu.

Kedy sa operácia zvažuje

Vo väčšine prípadov dochádza bez ohľadu na príčinu k spontánnej úprave hybnosti obličeja. V akútnej fáze sa zvažuje farmakologická liečba, ochrana oka pred vysychaním a nastavenie rehabilitačného plánu.

Chirurgická liečba sa zvažuje pri pokročilej alebo dlhodobo pretrvávajúcej paréze lícneho nervu, pri úplnej strate jeho funkcie, pri významnom funkčnom obmedzení alebo pri poškodení nervu, ktoré sa konzervatívnou liečbou neupravuje.

• ťažké poškodenie nervu vrátane jeho úplného prerušenia;
• pretrvávajúca paralýza bez dostatočného zlepšenia;
• ťažkosti s jedením, pitím, rozprávaním alebo zatváraním oka;
• ohrozenie rohovky a zraku v dôsledku lagoftalmu;
• výrazná asymetria tváre v pokoji alebo pri úsmeve;
• poškodenie nervu nádorom alebo operáciou;
• neúspech konzervatívnej liečby a rehabilitácie;
• vrodená obrna lícneho nervu;
• významný negatívny vplyv na kvalitu života.

Čím dlhšie mimické svaly zostávajú bez nervovej stimulácie, tým viac dochádza k úbytku nervovosvalových platničiek a k ich atrofii. Po uplynutí kritického obdobia už nemusí byť možná funkčná obnova pôvodných mimických svalov ani po napojení funkčného nervu.

Do dvoch rokov od vzniku obrny možno často uvažovať o operáciách na lícnom nerve, pretože mimické svaly ešte môžu byť schopné funkčnej obnovy. Po viac než dvoch rokoch býva potrebné použiť iný funkčný sval, ktorý nahradí nefunkčné mimické svaly.

Hlavné operačné možnosti

Priame zošitie lícneho nervu

Ak dôjde k prerušeniu lícneho nervu a jeho konce možno priblížiť bez výrazného napätia, chirurg môže vykonať sutúru nervu. K prerušeniu môže dôjsť po úrazoch tváre, zlomeninách spánkovej kosti alebo počas operácií v oblasti ucha a príušnej žľazy.

Priame zošitie nervových zakončení patrí medzi nervové rekonštrukčné techniky. Výsledok závisí od rozsahu poškodenia, času od úrazu, presnosti operačnej techniky a následnej špecializovanej rehabilitácie.

Nervový štep

Ak medzi koncami nervu chýba časť tkaniva, medzeru možno preklenúť nervovým štepom. Najčastejšie sa používa nervus suralis, ktorý zabezpečuje citlivosť na vonkajšej strane predkolenia a chodidla a má menšiu dôležitosť pre celkovú funkciu končatiny.

Nervový štep sa používa aj vtedy, keď je pri odstránení agresívneho nádoru potrebné odstrániť časť lícneho nervu. Cieľom je nahradiť chýbajúcu časť nervu a vytvoriť cestu pre opätovný rast nervových vlákien.

Premostenie tváre nervovým štepom

Technika „cross-face nerve graft“ umožňuje preniesť nervovú stimuláciu zo zdravej strany tváre na ochrnutú stranu. Nervový štep sa napojí na jednu z vetiev lícneho nervu zdravej strany a podkožným tunelom sa privedie na stranu obrny.

Ak sa zákrok vykoná menej než 12 mesiacov od vzniku obrny, nervový štep môže byť napojený priamo na vetvu lícneho nervu na postihnutej strane. Po regenerácii nervového štepu a vetvy lícneho nervu, ktorá môže trvať 9 až 12 mesiacov, môže dôjsť k funkčnej obnove mimických svalov.

Premostenie tváre môže byť aj prvou etapou reanimácie pomocou voľného prenosu svalu. Po prvej operácii nasleduje 6 až 12 mesiacov regenerácie nervu a v druhej etape sa do tváre prenesie funkčný sval, najčastejšie m. gracilis z vnútornej strany stehna, ktorý sa napojí na nervový štep.

Napojenie na iný hlavový nerv

Pohyb ústneho kútika a úsmev možno obnoviť aj pomocou iného hlavového nervu, ktorý pôvodne ovláda iný sval. Oproti premosteniu tváre zdravým lícnym nervom môže byť regenerácia rýchlejšia, pretože nervové vlákna musia prejsť kratšiu vzdialenosť.

Najčastejšie sa používa motorická vetva trojklaného nervu pre veľký žuvací sval, teda nervus massetericus. Pri tejto technike je pohyb kútika spočiatku vyvolaný skusom, pretože pacient aktivuje žuvacie svaly.

Väčšina ľudí má pri úsmeve zuby pri sebe, takže pri úsmeve prirodzene aktivuje aj žuvacie svaly. Pomocou špeciálnej rehabilitácie sa úškrab a úsmev postupne stávajú menej závislé od skusnutia.

Ďalšou možnosťou je čiastočné použitie nervus hypoglossus, ktorý ovláda pohyb jazyka, pričom sa má zachovať jeho funkcia. Menej často sa používa nervus accessorius, ktorého vetva ovláda trapézový sval.

Posun žuvacích svalov

Pohyb dolnej čeľuste zabezpečujú žuvacie svaly, najmä veľký žuvací sval, musculus masseter, a spánkový sval, musculus temporalis. Oba možno využiť na obnovu pohybu mimických svalov.

Výhodou týchto operácií je zachované nervové zásobenie vybraného žuvacieho svalu. Pohyb sa preto môže obnovovať skôr, pretože nie je potrebné čakať na regeneráciu nervu tak ako pri niektorých iných technikách.

Reanimácia posunom spánkového svalu

Pri Labbého operácii sa nefunkčné mimické svaly nahrádzajú funkčným spánkovým svalom. Úpon spánkového svalu sa odpojí od dolnej čeľuste, sval sa uvoľní zo svojho lôžka v spánkovej oblasti a posunie sa smerom nadol do oblasti nosovoústnej ryhy.

Reanimácia posunom veľkého žuvacieho svalu

Pri Lexerovej operácii sa časť veľkého žuvacieho svalu preklopí smerom k ústnemu kútiku. Kožný rez sa vedie pred ušným boltcem a v oblasti nosovoústnej ryhy.

Výkon sa vykonáva v celkovej anestézii a rekonvalescencia trvá približne 3 až 6 týždňov. Operácia je alternatívou k posunu spánkového svalu v prípade, keď spánkový sval nemožno z iných dôvodov použiť.

Voľný mikrochirurgický prenos svalu

Ak pôvodné mimické svaly už nemožno funkčne obnoviť, možno ich nahradiť svalom preneseným z inej časti tela. Najčastejšie sa používa štíhly sval stehenný, musculus gracilis, alebo malý prsný sval, m. pectoralis minor.

Principom operácie je voľný prenos funkčného svalu pomocou mikrochirurgickej techniky. Sval sa preparuje tak, aby mal zachovanú cievnu stopku na zabezpečenie výživy a motorický nerv na ovládanie kontrakcie.

Prenesený sval sa v oblasti tváre napojí pod mikroskopom na drobné cievy, ktoré zabezpečujú jeho prekrvenie, a na zdroj nervových vlákien. Pri obojstrannej obrne nemožno využiť lícny nerv zdravej strany, preto sa prenesený sval najčastejšie napája na nervus massetericus.

Pri obojstrannej reanimácii sa používa obojstranný voľný prenos motorickej jednotky, odobranej ako tenký segment svalu m. gracilis z vnútornej strany stehna. Sval sa do oblasti tváre prenáša prístupom pred ušným boltcem, kde sú výsledné jazvy menej nápadné.

Čo môže operácia zlepšiť

Po operácii sa môže zmeniť pokojové postavenie tváre, ktorá býva pri obrne ochabnutá. Zlepšiť sa môže postavenie nosového krídla, dolného viečka a ústneho kútika.

Hlavným cieľom obnovy mimiky je najmä obnova úsmevu. Pomocou niektorých reanimačných techník možno dosiahnuť aj čiastočné obnovenie pohybu očných viečok.

• obnovenie aktívneho pohybu ústneho kútika;
• zlepšenie úsmevu;
• lepšia symetria tváre v pokoji;
• zlepšenie artikulácie;
• ľahšie jedenie a pitie;
• lepšie tesnenie pier;
• zlepšenie žmurkania a ochrany oka;
• zníženie sociálnych a emocionálnych dôsledkov obrny.

Pohyb však nemusí byť úplne rovnaký ako pred vznikom paralýzy. Výsledok sa hodnotí podľa sily pohybu, symetrie oboch strán a schopnosti vykonávať konkrétne výrazy tváre, napríklad zavrieť oči, usmiať sa alebo hovoriť.

Operácie očných viečok pri lagoftalme

Očné ťažkosti bývajú pre pacientov s obrnou lícneho nervu často najvýraznejším problémom. Ich príčinou je porucha schopnosti zatvárať očnú štrbinu, ktorú za normálnych okolností zabezpečuje kruhový očný sval, musculus orbicularis oculi.

Neschopnosť zatvoriť oko sa nazýva lagoftalmus. Môže viesť k pocitu cudzieho telesa v oku, páleniu, rezaniu, začervenaniu spojoviek, poruche tvorby sĺz, syndrómu suchého oka, nadmernému slzeniu, svetloplachosti a riziku poškodenia rohovky.

• tarsorafia;
• predĺženie zdvíhača horného viečka;
• predĺženie tarzálnej platničky dolného viečka;
• implantácia závažia do horného viečka;
• úprava postavenia dolného viečka;
• kombinované okuloplastické zákroky.

Stupeň lagoftalmu sa vyjadruje v milimetroch nedovretia očnej štrbiny pri maximálnom pokuse o zatvorenie oka. Pri plánovaní operácie sa posudzuje, akú úlohu má na nedovretí horné viečko a akú dolné viečko.

Ak sa plánuje aj obnova úsmevu alebo úprava poklesnutého ústneho kútika, okuloplastické zákroky možno vykonať súčasne. Tým sa môže znížiť celkový počet hospitalizácií a dĺžka rekonvalescencie.

Statické operácie pri poklese ústneho kútika

Cieľom statických operácií je upraviť postavenie poklesnutého ústneho kútika a zlepšiť pokojovú symetriu tváre. Tieto výkony môžu byť vhodné pre pacientov, ktorí nechcú alebo nemôžu podstúpiť rozsiahlejšiu operáciu v celkovej anestézii.

• záves pomocou fascia lata femoris pri čiastočne zachovanej funkcii lícneho nervu;
• Rosenthalov pasívny záves;
• face-lifting ako doplnok iných operácií;
• odstránenie kože v oblasti nosovoústnej ryhy;
• úprava obočia a poklesu mäkkých tkanív.

Asymetriu môže zhoršovať aj nadmerná aktivita mimických svalov zdravej strany. Ich aktivitu možno znížiť aplikáciou botulotoxínu alebo chirurgickým zákrokom.

Priebeh reanimačnej operácie

Konkrétny postup závisí od individuálnej situácie, času trvania obrny, rozsahu poškodenia nervu a toho, či sú mimické svaly ešte funkčne použiteľné. Väčšina postupov patrí do jednej z troch skupín: oprava alebo transplantácia nervu, prenos nervu z iného zdroja a transplantácia svalu.

Operácia zvyčajne prebieha v celkovej anestézii. Pri mikrochirurgických výkonoch sa používa operačný mikroskop a lupové okuliare, pretože je potrebné pracovať s drobnými nervami a cievami.

1. Predoperačná príprava: pacient absolvuje vyšetrenia a plánovanie vhodnej techniky.
2. Anestézia: zákrok sa vykonáva v celkovej anestézii.
3. Operačný prístup: rez sa vedie podľa zvolenej techniky, často v oblasti pred ušným boltcem a nosovoústnej ryhy.
4. Identifikácia nervu: chirurg vyhľadá poškodené nervové štruktúry alebo vhodný zdroj nervových vlákien.
5. Rekonštrukcia: vykoná sa sutúra nervu, vloženie nervového štepu, napojenie na iný nerv alebo prenesenie svalu.
6. Mikrochirurgické spojenie: pri prenose svalu sa napoja cievy a motorický nerv.
7. Uzavretie rany: rana sa uzavrie stehmi a podľa potreby sa zavedie drenáž.
8. Pooperačné sledovanie: kontroluje sa hojenie, prekrvenie preneseného svalu a funkcia rekonštruovaných štruktúr.

Dĺžka operácie pri reanimácii obličeja býva približne 5 až 7 hodín. Pri zložitejších postupoch môže operácia trvať 3 až 8 hodín podľa rozsahu výkonu.

Príprava pred operáciou

Prvým krokom je konzultácia, počas ktorej sa vyberá najvhodnejšia metóda podľa stupňa postihnutia lícneho nervu, mimiky a prípadného poškodenia ďalších hlavových nervov. Predoperačná príprava sa následne zásadne nelíši od prípravy na iné operácie v celkovej anestézii.

• absolvovanie potrebných krvných testov a zobrazovacích vyšetrení;
• kontrola všetkých užívaných liekov;
• úprava liekov na riedenie krvi podľa pokynov lekára;
• prediskutovanie anestézie s anestéziológom;
• zabezpečenie odvozu po prepustení;
• príprava domáceho priestoru na rekonvalescenciu;
• zabezpečenie pomoci počas prvých dní;
• naplánovanie pracovného voľna a obmedzenia fyzickej záťaže.

Pred operáciou je dôležité hovoriť o realistických očakávaniach. Výsledky sa vyvíjajú postupne počas mnohých mesiacov a pohyb nemusí byť úplne identický s pôvodnou mimikou.

Kontraindikácie a obmedzenia

Reanimácia obličeja nie je vhodná pre pacientov, u ktorých by celková anestézia predstavovala neprimerané riziko. Zákrok tiež nie je možný v prípade, ak pacient nemá zachovaný iný funkčný motorický nerv alebo sval, ktorý by mohol nahradiť chýbajúcu funkciu mimických svalov.

• závažné a nekontrolované celkové ochorenia;
• aktívna infekcia v plánovanej operačnej oblasti;
• výrazne zhoršené prekrvenie a hojenie;
• rozsiahla neuropatia mimo lokalizovanej opraviteľnej oblasti;
• opakované operácie s výrazným jazvovým tkanivom;
• alergia na anestetiká alebo potrebné lieky;
• neschopnosť dodržiavať pooperačné pokyny;
• nerealistické očakávania od výsledku.

Pooperačný priebeh a hospitalizácia

Po operácii je pacient pri voľnom prenose svalu sledovaný niekoľko dní na jednotke intenzívnej starostlivosti. Podávajú sa lieky na zabezpečenie priechodnosti cievnych spojení a prekrvenie preneseného svalu sa monitoruje ultrazvukom.

Hospitalizácia po reanimačnej operácii trvá približne týždeň. Pri voľnom prenose svalu býva hospitalizácia približne 7 až 12 dní. Počas približne troch týždňov sa odporúča mäkká a nedráždivá strava.

Rekonvalescencia po zákroku trvá zvyčajne 3 až 6 týždňov podľa typu výkonu. Pri voľnom prenose svalu môže byť ľahká kancelárska záťaž možná po 3 až 4 týždňoch, zatiaľ čo väčšia fyzická záťaž sa odkladá približne na 6 týždňov.

Rehabilitácia po operácii

Výsledok nezávisí iba od správne vykonanej operácie, ale aj od špeciálne vedenej rehabilitácie. Po operácii sa pacient učí používať nové nervové spojenia alebo nový sval a postupne vytvára nové pohybové vzorce.

Pri napojení na žuvací nerv je úsmev v prvej fáze ovládaný skusom. Pomocou špeciálnej rehabilitácie sa postupne stáva nezávislým od žuvania.

Rehabilitácia môže zahŕňať fyzioterapiu, reedukáciu pohybu, nácvik pred zrkadlom, elektrostimuláciu a jemné manuálne techniky. Cieľom je obnoviť čo najčistejší a najkoordinovanejší pohyb a predchádzať synkinézam a kontraktúram.

Pri bezprostrednej rekonštrukcii nervu môže regenerácia nervových vlákien k mimickým svalom trvať minimálne 6 až 12 mesiacov. Počas tohto obdobia môže byť potrebná elektrostimulácia na udržanie svalov pred ochabnutím.

Rehabilitácia pri neoperovanej paréze

V akútnej fáze je dôležité chrániť oko pred vysychaním, používať očné kvapky a podľa potreby oko na noc prelepiť. Odporúča sa odpočinok a ochrana tváre pred opätovným prechladnutím.

Fyzioterapia môže zahŕňať ošetrenie mäkkých tkanív, úpravu ich napätia v oblasti tváre, hlavy, šije a krku, facilitáciu postihnutej strany a uvoľnenie zdravej strany.

Pri slabšej kontrakcii sa cvičí v ľahu, aby sa znížila gravitačná záťaž. Keď pacient dosiahne vyššiu svalovú silu, cvičenie sa vykonáva v sede a podľa stavu možno pridať jemný manuálny odpor.

Pacient môže pred zrkadlom precvičovať dvíhanie obočia, mračenie, žmurkanie, zatváranie oka, krčenie nosa, úsmev, pohyb kútikov, cerenie zubov, posielanie bozku, nafukovanie líca, krčenie brady a výslovnosť problematických spoluhlások.

Pri rehabilitácii je potrebné vyhnúť sa synkinézam a snažiť sa o čo najčistejší pohyb. Ak sa patologický súhyb zafixuje ako pohybový vzorec, jeho neskoršie odstránenie môže byť náročné.

Možné riziká a komplikácie

Rovnako ako každý chirurgický výkon, aj reanimačná operácia obličeja prináša riziko krvácania, infekcie, reakcie na anestéziu, porúch hojenia a jazvenia. Individuálne riziko závisí od celkového zdravotného stavu, typu zákroku a trvania obrny.

• neúplná regenerácia nervu;
• nedostatočný alebo oneskorený pohyb;
• synkinézy a nežiaduce súhyby;
• pretrvávajúca asymetria;
• dočasná alebo trvalá znížená citlivosť;
• viditeľné jazvy;
• hematóm alebo seróm;
• infekcia operačnej rany;
• atrofia preneseného svalu;
• komplikácie v mieste odberu nervu alebo svalu;
• potreba ďalších operačných úprav.

Skutočné zlepšenie sa často začína prejavovať približne 3 až 6 mesiacov po operácii. Plný prínos zákroku môže byť zrejmý až po 12 až 18 mesiacoch.

Pri silnej bolesti, príznakoch infekcie, náhlom zhoršení funkcie, výraznom opuchu alebo náhlej zmene vzhľadu je potrebné bezodkladne kontaktovať chirurgický tím.

Špecifiká vrodenej obrny u detí

Pri vrodenej obrne lícneho nervu je vhodné plánovať reanimačnú operáciu do predškolského veku. Nervová regenerácia u detí prebieha rýchlejšie a na kratšiu vzdialenosť a deti v tomto veku často lepšie spolupracujú pri následnej rehabilitácii.

Ideálny vek na operáciu býva približne päť rokov, keď sú nervy na dolných končatinách použiteľné ako nervové štepy a dieťa je schopné aktívne spolupracovať pri rehabilitácii.

Pri obojstrannej obrne vrátane Möbiovho syndrómu sa operácia môže vykonávať obojstranne. Keďže nemožno použiť lícny nerv zdravej strany, prenesený sval sa najčastejšie napája na motorickú vetvu trojklaného nervu pre žuvacie svaly.

Časový význam konzultácie

Konzultáciu so špecialistom je vhodné zvážiť pri obrne trvajúcej dlhšie než 6 mesiacov bez dostatočného zlepšenia alebo vtedy, keď súčasná liečba nezabezpečuje potrebnú funkciu a vzhľad.

Operácia reanimácie obličeja býva najúspešnejšia, keď sa vykoná počas prvých dvoch rokov od vzniku obrny, hoci vhodný zákrok môže byť možný aj neskôr. Čím skôr sa obrna začne riešiť, tým viac možností možno pri plánovaní liečby zachovať.

Špecializované pracovisko môže posúdiť, či je vhodná rekonštrukcia nervu, nervový štep, napojenie na iný hlavový nerv, posun žuvacieho svalu, voľný prenos svalu, operácia očných viečok alebo kombinácia viacerých postupov.

Komplexná a multidisciplinárna starostlivosť

Optimálny výsledok si vyžaduje komplexnú starostlivosť a individuálny prístup. Na rozhodovaní sa môžu podieľať neurológ, oftalmológ, neurochirurg, otorinolaryngológ, infekcionista, fyzioterapeut, psychológ a plastický chirurg.

Pri dlhodobo pretrvávajúcej paréze môže byť potrebná superkonziliárna konzultácia viacerých odborností. Rozhodnutia sa prijímajú multidisciplinárne a zameriavajú sa na konkrétne potreby a možnosti pacienta.

Moderná chirurgická liečba umožňuje uvažovať nielen o obnove jednotlivých stratených funkcií, ale aj o zlepšení prirodzenej estetiky tváre. Komplexná liečba môže zahŕňať obnovu pohybu ústneho kútika, ochranu oka, úpravu obočia, korekciu mäkkých tkanív a následnú rehabilitáciu.

tags: #operacia #rozstrhnuteho #licneho #svslu