Paréza plexus brachialis Horného typu: príčiny, prejavy a liečba

Paréza plexus brachialis Horného typu, označovaná aj ako Duchennova-Erbova obrna, je poškodenie nervov brachiálneho plexu najčastejšie v oblasti koreňov C5-C6, výnimočne aj C7. Postihuje najmä pohyby ramena a čiastočne paže, zatiaľ čo motorická inervácia vlastnej ruky môže zostať zachovaná.

Typickým prejavom je oslabenie abdukcie a vonkajšej rotácie v ramennom kĺbe, flexie v lakti a supinácie predlaktia. Končatina býva v addukcii a vnútornej rotácii v ramene, lakeť je extendovaný v pronácii a zápästie vo flexii, čo sa označuje ako poloha „waiter tip position“ alebo „dobrá ruka na ochrnutom ramene a paži“.

Čo je brachiálny plexus

Plexus brachialis je spleť nervových vlákien, ktoré vedú do hrudníka, ramena, predlaktia a ruky. Brachiálny plexus je uložený relatívne pod povrchom a je krytý len mäkkými tkanivami a svalmi krku, m. scalenus anterior, claviculou a v dolnej časti pectorálnymi svalmi.

Na krku prebieha v interscalenovom uhle, tvorený m. scalenus anterior, m. scalenus medius a 1. rebrom. Plexus potom prechádza pod claviculou a pod šľachou m. pectoralis minor k axile. Časť leží na pľúcnom hrote až cez 1. rebro. S plexom úzko súvisia aj cievy pod kľúčnou kosťou.

Plexus brachialis (C4-Th1) vzniká prepojením predných vetiev C5-C8, ku ktorým na kraniálnej strane prichádza spojka z C4 a kaudálne sa k nim pripája väčšina vlákien z Th1. Spojky z C4 a z Th1 sú individuálne variabilné.

Ventrálné vetvy C5-Th1 sa spájajú do troch primárnych zväzkov, truncus superior, medius a inferior. Tieto zväzky prechádzajú štrbinou medzi m. scalenus anterior a medius, fissura scalenorum, spolu s a. subclavia a sú tu uložené nad artériou.

Primárne zväzky pletene zostupujú ďalej kaudálne a laterálne za klavikulou do axily. Clavicula rozdeľuje celú spleť na pars supraclavicularis a pars infraclavicularis. Z pars supraclavicularis odstupujú motorické nervy zásobujúce predovšetkým svaly ramenného pletenca.

Pod klavikulou sa tri primárne zväzky pažnej pletene ďalej delia, každý primárny zväzok sa rozdvojí na prednú a zadnú vetvu a spojením týchto vetiev vznikajú sekundárne zväzky, fasciculi plexus brachialis. Tie postupne obklopia kmeň a. axillaris a z nich následne vychádzajú vlastné periférne nervy.

Čo znamená paréza plexus brachialis Horného typu

Paréza plexus brachialis je periférna paréza, ktorá najčastejšie vzniká na podklade ischemicko-kompresívnej alebo traumatickej príčiny. Keďže pažná spleť zabezpečuje motorickú, senzitívnu aj autonómnu inerváciu, poškodenie môže vyvolať nielen poruchu pohybu, ale aj poruchy citlivosti, prekrvenia, teploty a farby končatiny.

Podľa rozsahu poškodenia rozlišujeme kompletnú a inkompletnú parézu plexus brachialis. Pri inkompletnej paréze rozlišujeme horný typ, dolný typ a kombinovaný typ, pri ktorom je postihnutá celá končatina.

Pri paréze horného typu dochádza k motorickej lézii v oblasti ramena a čiastočne paže. Motorická inervácia vlastnej ruky je normálna. Typický obraz možno opísať ako „dobrá ruka na zlom ramene a paži“.

Prečo vzniká Horný typ parézy

Brachiálny plexus je veľmi zraniteľný, pretože je uložený relatívne povrchovo, nachádza sa v blízkosti kostí a rameno s krkom sú navzájom pohyblivé. Okrem trakcie môže byť poškodený rôznymi druhmi úrazov, kompresiou alebo ischemickým mechanizmom.

Najčastejšie dochádza k poraneniu trakčným mechanizmom, teda po násilnom natiahnutí. U dospelých môže vzniknúť napríklad po úrazoch na motorke alebo pri iných závažných traumách. Pri traumatických parézach je dôležité odlíšiť traumatickú léziu plexu od vytrhnutia koreňov z miechy.

Popôrodné parézy brachiálneho plexu vznikajú trakčným mechanizmom pri náročných pôrodoch. Najčastejšie ide práve o horný typ. K samotnému poškodeniu môže dôjsť pri nadmernom ťahu alebo kompresii oblasti ramena a krku dieťaťa.

Dystokia ramienok

K dystokii ramienok dochádza vtedy, keď sa rameno dieťaťa zakliní za lonovou kosťou matky. Vzniká tak zvýšené riziko nadmerného ťahu na krk a rameno, ktorý môže poškodiť brachiálny plexus.

Rizikovým faktorom je pôrodná hmotnosť nad 4500 g a atypická poloha plodu. Väčšie dieťa má vyššie riziko zaklinenia ramienok, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť nadmerného ťahu na nervovú spleť.

Poškodenie môže sprevádzať zlomenina kľúčnej kosti, opuch a pomliaždenie mäkkých tkanív. Problém môže vzniknúť aj pri predĺženom alebo komplikovanom pôrode, pri nepostupujúcom pôrode a pri nutnosti dieťa vybaviť.

Príznaky Horného typu

Najvýraznejším prejavom parzy brachiálneho plexu je obmedzenie alebo úplná strata pohyblivosti hornej končatiny. Pri Hornom type je najviac narušená funkcia ramena a lakťa, zatiaľ čo pohyby ruky a prstov môžu byť relatívne zachované.

• oslabenie abdukcie v ramennom kĺbe,
• oslabenie vonkajšej rotácie ramena,
• oslabenie flexie v lakti,
• oslabenie supinácie predlaktia,
• postihnutie svalov okolo lopatky,
• čiastočné postihnutie extenzorov predlaktia a lakťa,
• areflexia C5-C6, najmä bicipitového a brachioradiálneho reflexu,
• porucha citlivosti v oblasti ramena, nad m. deltoideus, na vnútornej strane paže a na radiálnej strane predlaktia.

U novorodenca sa paréza Horného typu môže prejaviť asymetrickým Moroovým reflexom. Postihnutá ruka často leží na podložke, je menej pohyblivá ako druhostranná končatina a dieťa ju nedokáže primerane ovládať v priestore.

Pri výraznom poškodení môže byť celá horná končatina chladnejšia alebo môže meniť farbu. Nervy brachiálneho plexu totiž nezabezpečujú iba pohyb a citlivosť, ale podieľajú sa aj na regulácii krvného obehu, látkovej výmeny a následne rastu celej končatiny.

Rozdiel medzi Horným, Dolným a kombinovaným typom

Pri paréze dolného typu je typická „ochrnutá ruka na dobrom ramene a paži“. Častá je areflexia reflexu flexorov prstov a môže sa objaviť Hornerov syndróm. Príčinou býva silné vytiahnutie paže nahor nad horizontálu.

Pri kompletnej lézii celého plexu vzniká ochabnutá plegia celej hornej končatiny vrátane pletenca, paže a ruky. Zostáva iba schopnosť elevácie ramena, dochádza k poruche čitia a k areflexii C5-C8. V chronickom štádiu sa rozvíjajú ťažké atrofie.

Citlivosť, rast a možné komplikácie

Poškodenie brachiálneho plexu neovplyvňuje iba svalovú silu. Keďže nervy obsahujú aj senzitivné a vegetatívne vlákna, môže byť narušené čitie, prekrvenie, teplota, farba a potenie kože.

Pri Hornom type môže byť dlhodobo obmedzená funkcia celého ramenného pletenca. Ak je nerv poškodený, nedokáže dorastať spolu s rukou, preto môže byť postihnutá končatina kratšia a v porovnaní so zdravou aj tenšia. Každá paréza je však odlišná a jej prejavy závisia od rozsahu a miesta poškodenia.

Medzi komplikácie, ktoré môžu sprevádzať parézu brachiálneho plexu, patrí absencia abdukcie a vonkajšej rotácie v ramene vo veku šiestich týždňov, skorší nástup flexie v lakti ako abdukcie a vonkajšej rotácie ramena, luxácia alebo subluxácia hlavice rádia a porucha inervácie sympatika.

Pohyb lopatky býva pri tejto diagnóze menej harmonický a má tendenciu posúvať sa kraniálne a do abdukcie. Kvalitné zaradenie lopatky pritom výrazne ovplyvňuje kvalitu pohybu celej hornej končatiny.

Diagnostika a sledovanie dieťaťa

Pri postihnutí horného kmeňa môže byť klinický obraz podobný paréze horného typu pri lézii C5 a C6, ale môže zostať zachovaná funkcia svalov inervovaných z n. dorsalis scapulae, n. thoracicus longus a n. suprascapularis.

Preto je dôležité vyšetrenie EMG a svalový test zameraný na funkciu m. rhomboidei a m. serratus anterior. Pri komplexnejšom poškodení sa vyšetrenia dopĺňajú podľa klinického vývoja dieťaťa.

Ak bola paréza diagnostikovaná už v pôrodnici, rodičia by mali pri prepustení dostať správu od detského neurológa. S touto správou následne navštívia pediatra, ktorý im pomôže porozumieť situácii a získať ďalšie potrebné odporúčania.

Dieťa musí pravidelne sledovať detský neurológ, ktorý podľa vývoja dopĺňa ďalšie vyšetrenia. Dôležité je tiež bez odkladu získať odporúčanie na rehabilitáciu a naučiť sa správnu manipuláciu s dieťaťom.

Fyzioterapia pri paréze Horného typu

Cieľom fyzioterapie u dieťaťa je dosiahnuť čo najkvalitnejšiu funkciu celej hornej končatiny, najmä flexiu ramena nad horizontálu, a minimalizovať negatívny vplyv na chrbticu vrátane rizika vzniku skoliózy.

Funkčná horná končatina je schopná vykonať pohyb nad transverzálnu rovinu bez súhybu trupu a je schopná vykonať účelnú činnosť. Fyzioterapia pri paréze brachiálneho plexu však nie je jednoduchá a zvyčajne vyžaduje dlhodobú, pravidelnú a individuálne nastavenú starostlivosť.

Dosiahnutie bipedálnej lokomócie väčšinou nie je problém a dieťa ju dosiahne približne v rovnakom veku ako zdravé dieťa. Ťažisko rehabilitácie sa sústreďuje predovšetkým na funkciu ramenného pletenca, lopatky, ramena a lakťa.

Význam m. serratus anterior

M. serratus anterior predstavuje pri všetkých hybných poruchách veľmi rýchlo vyradený sval a pri fyzioterapii parézy brachiálneho plexu je mimoriadne dôležitým terapeutickým cieľom.

• zabezpečuje spojenie hrudníka s ramenným pletencom,
• bez jeho funkcie nie je možné kvalitne zdvihnúť hornú končatinu nad transverzálnu rovinu a do abdukcie,
• je súčasťou svalového reťazca v zmysle skríženého pohybu,
• pri jeho vyradení môže byť pohyb dieťaťa asymetrický,
• asymetria môže zvyšovať riziko skoliózy.

Čas na zaradenie m. serratus anterior do funkčnosti je obmedzený. Je potrebné zaradiť ho do funkčnosti skôr, než sa trup zdvíha do vertikály, približne do šiesteho mesiaca.

Dieťa prvýkrát vzpaží ruku nad transverzálnu rovinu približne vo veku 4,5 mesiaca. V tomto období už možno lepšie posudzovať, ako bude horná končatina funkčná.

Lopatka a ramenný kĺb

Kvalitné zaradenie lopatky určuje kvalitu pohybu celej hornej končatiny. M. trapezius, najmä jeho dolná časť, pohybuje lopatkou kaudálne, zatiaľ čo horná časť m. trapezius je podmienkou pre aktivitu vonkajších rotátorov ramena.

Ak tieto svaly nespolupracujú, prevažuje vnútorná rotácia. Skracujú sa m. teres major, m. pectoralis major a m. biceps brachii. Na končatine potom prevažuje aj flexia v lakti.

M. deltoideus a ďalšie svaly ramena majú zníženú trofiku a funkciu. Decentrácie ramenného kĺbu sa môžu prejaviť znížením kvality a obmedzením pohybu v lakti a zápästí.

Vojtova metóda a neurofyziologická rehabilitácia

Fyzioterapia na neurofyziologickom podklade je špecializovaný prístup, ktorý sa zameriava na obnovu správnej funkcie nervového systému. Využíva poznatky o dozrievaní mozgu a nervového systému, ontogenéze posturálno-lokomočných funkcií, kineziológii pohybu a neuroplasticite.

Správnou stimuláciou neuroplasticity mozgu a nervového systému možno podporiť regeneráciu poškodenej nervovej tkane a zlepšiť pohybové aj ďalšie funkcie. Neuroplasticita má osobitný význam u detí, ktorých nervový systém sa stále vyvíja a má vysokú schopnosť prispôsobenia.

Vojtova metóda, známa aj ako Vojtova reflexná lokomócia, je diagnostická a terapeutická metóda využívaná predovšetkým pri liečbe detí. Profesor Vojta vychádzal z predpokladu, že základné pohybové vzory, ktoré možno pozorovať v konkrétnych vývojových fázach zdravého dieťaťa, má každý človek geneticky dané.

Stimuláciou určitých zón na tele možno vyvolať dva reflexné pohybové vzory: reflexné plazenie a reflexné otáčanie. Keďže ide o reflexnú terapiu, nevyžaduje aktívnu spoluprácu dieťaťa.

Pri terapii zohrávajú kľúčovú úlohu rodičia, ktorí musia s dieťaťom cvičiť reflexnú stimuláciu niekoľkokrát denne a s maximálnou presnosťou. Pri správnom vykonávaní je Vojtova metóda nebolestivá.

Bazálne posturálne programy

Koncept bazálnych posturálnych programov je založený na princípoch riadenia pohybu, ktoré sa uplatňujú počas psychomotorického vývoja. V presne určených polohách stimuluje koordinovanú spoluprácu svalov, ktorá sa prejavuje konkrétnym pohybom, napríklad vzpriamením na bruchu, obratom, šikmým sedom alebo lezením.

Vďaka tomu možno do pohybu zapojiť aj svaly s porušenou inerváciou, ktoré by dieťa inak nedokázalo ovládať. Terapia je náročná na presné vykonanie a rodičia ju musia cvičiť niekoľkokrát denne.

Cvičenie je bezbolestné a má pozitívny vplyv na rast a formovanie kostí, kĺbov a svalov. Neoddeliteľnou súčasťou terapie je správna manipulácia s dieťaťom počas všetkých každodenných činností.

Správne polohovanie a handling

Okrem cvičenia Vojtovou metódou je dôležité poranenú hornú končatinu správne polohovať a správne s dieťaťom manipulovať. Horná končatina na strane parézy nesmie nikdy bezvládne visieť.

V úplných začiatkoch je vhodné ruku fixovať k telu dieťaťa podobne ako dospelému človeku so zlomenou rukou. Nie je vhodné rozcvičovať hornú končatinu pasívnym zväčšovaním rozsahu pohybu, pretože aj zdravé dieťa si rozsah pohybu v kĺboch postupne vyvíja.

Pasívnym zväčšovaním rozsahu pohybu sa zvyšuje riziko luxácie alebo iného zhoršenia poranenia. Rehabilitačný postup musí zohľadňovať rozsah a lokalizáciu poškodenia, vek dieťaťa, schopnosti dieťaťa a skutočnosť, či ide o kompletnú alebo čiastočnú parézu.

Handling znamená akúkoľvek manipuláciu a zaobchádzanie s dieťaťom. Patrí sem nosenie, zdvíhanie a pokladanie na podložku, obliekanie, prebaľovanie, kúpanie, polohovanie počas spánku aj dňa, hranie a manipulácia s hračkami.

• handling musí byť bezpečný,
• musí chrániť paretickú hornú končatinu,
• má vytvárať polohy zodpovedajúce schopnostiam centrálneho nervového systému,
• má podporovať symetrické zaobchádzanie,
• má začleňovať paretickú končatinu do telesnej schémy dieťaťa.

Vzhľadom na trakčný mechanizmus poškodenia je potrebné vyhnúť sa akémukoľvek ťahu za paretickú hornú končatinu. Ťah môže pri obliekaní, cvičení alebo vyšetrení opätovne mikrotraumatizovať hojace sa nervové tkanivo.

Rovnako ako ťah pôsobí na paretickú končatinu pri nosení gravitácia. Končatina preto nesmie voľne visieť smerom k zemi. Je potrebné zabezpečiť jej polohu tak, aby nebola vystavená gravitácii, ktorá môže prispieť k mikrotraumatizácii, subluxácii ramenného kĺbu alebo nedostatočnému prekrveniu.

Paretická horná končatina má obmedzenú schopnosť meniť svalový tonus podľa podmienok, ktoré na ňu pôsobia. Nie je preto schopná dostatočne reagovať na dlhodobý tlak.

Pri nesprávnom polohovaní počas nosenia alebo spánku môže dôjsť k dlhodobému nedokrveniu končatiny. Zmeny farby, teploty a potivosti kože môžu signalizovať narušenú reguláciu prekrvenia.

Najväčšiu pozornosť si vyžaduje horná končatina pri kompletnej paréze. Dieťa s takto ťažkou formou parézy nie je vhodné nosiť v šatke alebo nosidle, kde nemožno polohu končatiny priebežne kontrolovať.

Elektrostimulácia

Elektrostimulácia predstavuje stimuláciu oslabených svalov a poškodených nervov elektrickými impulzmi, ktoré podporujú regeneráciu nervových vlákien a bránia atrofii svalov. Stimuláciu vykonáva fyzioterapeut pomocou elektród, často za asistencie rodičov.

Ak sa stimulácia vykonáva podľa metodiky určenej na terapiu paretických svalov, označuje sa ako selektívna elektrostimulácia. Pri priamej stimulácii sa elektrický impulz aplikuje na oslabený sval, ktorý chceme aktivovať.

Pri správnom vykonaní má kontrakciu vyvolať iba stimulovaný sval. Pri nepriamej stimulácii sa elektrický impulz aplikuje na nerv a podľa zvolenej intenzity možno vyvolať kontrakciu svalov, ktoré daný nerv ovláda.

Pri deťoch s parézou brachiálneho plexu možno elektrostimuláciu svalov využiť v situácii, keď je určitá časť hornej končatiny úplne plegická alebo svaly nedokážu pohnúť časťou ruky, ktorú ovládajú.

Zásady bezpečnej elektrostimulácie

• stimulácia má byť nebolestivá,
• má vyvolávať kontrakciu požadovaného svalu,
• má používať najkratší impulz, ktorý vyvolá potrebnú kontrakciu,
• medzi impulzmi musí byť dostatočne dlhá prestávka,
• parametre stimulácie sa musia meniť podľa vývoja,
• v ideálnom prípade sa vykonáva denne, prípadne niekoľkokrát denne.

Pri elektrostimulácii treba myslieť na riziko popálenia elektrickým prúdom. Periférne nervy hornej končatiny obsahujú okrem motorických vlákien aj senzitivné a vegetatívne vlákna, ktoré zabezpečujú citlivosť, prekrvenie, teplotu, farbu a potenie kože.

Pri paréze môže byť citlivosť narušená, takže dieťa nemusí reagovať na bolestivý elektrický podnet. Mohlo by preto dôjsť k popáleniu mäkkých tkanív v dráhe medzi elektródami bez toho, aby dieťa na problém upozornilo.

Elektrostimuláciu nemožno vykonávať na mieste, kde je poškodená koža paretickej končatiny a kde by bolo potrebné elektródy prilepiť alebo položiť. Za poškodenie kože sa považuje škrabnutie, odrenina, zaparenie, reakcia na tejp alebo spálenie slnkom.

Ak sa paretický sval počas stimulácie unaví, stimulácia nesmie pokračovať. Rovnako nie je správne zvyšovať intenzitu s cieľom obnoviť kontrakciu unaveného svalu, pretože hrozí jeho poškodenie.

Elektrostimuláciu môžu po zaškolení vykonávať aj rodičia. Základom jej účinnosti a bezpečnosti je odborné nastavenie terapeutom, ktorý ovláda rôzne formy stimulácie a dokáže rodičov správne zaškoliť.

Elektrostimulácia je doplnková liečebná metóda. Základom terapie zostáva cvičenie v koncepte alebo metóde založenej na neurofyziologickom princípe.

Operácia a prognóza

Ak je poškodenie nervov mierne, niektoré deti dokážu ruku rozcvičiť pomerne rýchlo. Pri vážnejšom poškodení môže ísť až o vytrhnutie nervov, pri ktorom je potrebná operácia, intenzívna liečba, rehabilitácia a rôzne terapie.

Pretrvávajúca obrna predstavuje vážny hendikep a obmedzuje funkciu celej ruky. Pri traumatických parézach má supraganglionárna lézia minimálnu šancu na úpravu, zatiaľ čo pri infraganglionárnych léziách môže byť možné neurochirurgické riešenie.

Ak sa operácia uskutoční do jedného roka života dieťaťa, má veľkú šancu zlepšiť hybnosť jeho ruky. Operačná liečba však nemôže zaručiť úplné obnovenie pohyblivosti.

Operácie parézy sa na Slovensku nevykonávajú. Dostupné sú v USA, Španielsku, Francúzsku a najbližšie k Slovensku vo Viedni.

Po operácii môžu mať deti veľmi dobré výsledky, hoci stav zvyčajne nikdy nedosiahne stopercentnú úspešnosť v hybnosti ruky. Výsledok závisí od typu poškodenia, rozsahu lézie, načasovania zákroku a následnej rehabilitácie.

Každodenný život s parézou

Zapnúť si gombík, uchopiť ceruzku, napiť sa z pohára alebo odniesť tácku s jedlom sú pre väčšinu ľudí automatické činnosti. Dieťa s parézou ich však môže vykonávať iba jednou rukou alebo pri nich potrebuje pomoc.

Pri geometrii môže byť problémom udržať jednou rukou pravítko a druhou rysovať. Deti s parézou sa môžu potrápiť aj pri zapínaní gombíka, obúvaní topánok alebo správnom uchopení ceruzky.

Niektoré deti svoju postihnutú ruku úplne odmietajú, pretože ju nevedia používať. Čo najskôr je preto potrebné pracovať na tom, aby ju akceptovali a pokúšali sa ju zapájať do činností.

Trpezlivosť, čas a cvičenie môžu priniesť postupné zlepšenie. Esterka napríklad rehabilituje prakticky od narodenia, absolvuje fyzioterapie a využíva aj kanisterapiu a hipoterapiu.

Ich cieľom nie je iba zlepšovať funkciu ruky, ale aj predchádzať skracovaniu svalov a ďalším komplikáciám, ktoré môže poškodenie nervov spôsobiť.

Paréza v materskej škole a škole

Deti s parézou môžu navštevovať bežnú materskú školu aj školu, no začlenenie nemusí byť jednoduché. Rodičia sa niekedy stretávajú s hľadaním dôvodov, prečo dieťa s parézou neprijať do kolektívu, hoci samotná diagnóza nemusí byť dôvodom na vylúčenie.

Rodičia musia mať veľkú trpezlivosť pri vysvetľovaní, prečo je pre dieťa s parézou vhodné tráviť čas v kolektíve so zdravými deťmi. Deti s parézou sa často veľmi snažia vyrovnať rovesníkom a práve kolektív ich môže motivovať k čo najlepším výsledkom.

Umiestnenie do kolektívu detí s vážnym hendikepom nemusí byť vhodné, najmä z psychologického hľadiska. Všetko závisí od toho, ako k dieťaťu pristupujú učitelia a spolužiaci.

Pri niektorých činnostiach potrebuje dieťa pomoc učiteľa alebo spolužiakov. Pomoc môže zahŕňať obliekanie, prenesenie tácky s jedlom alebo úpravu pomôcok tak, aby ich dieťa dokázalo používať jednou rukou.

Integrácia detí so zdravotným znevýhodnením je dôležitá a potrebná. Postupne pomáha odbúravať predsudky a podporuje vznik generácie, pre ktorú bude prirodzené vnímať ľudí s hendikepom a pomáhať im.

Psychická a rodinná záťaž

Dieťa s parézou môže trpieť fyzicky aj psychicky. Každodenný život často sprevádza neustály kolotoč terapií, cvičení, kontrol a rehabilitačných pobytov.

Rodina musí prispôsobiť svoj život tomu, aby dieťa dosiahlo čo najlepšie výsledky. Diagnóza môže zmeniť celý chod rodinného života a často ovplyvní aj súrodencov, pretože veľká časť pozornosti sa sústreďuje na dieťa s parézou.

Liečba, terapie a prípadná operácia môžu byť finančne náročné. Nie všetky rehabilitácie, terapie a vyšetrenia sú hradené zdravotnou poisťovňou v rozsahu, ktorý dieťa potrebuje.

Na liečenie platené poisťovňou má dieťa nárok raz ročne, čo nemusí byť postačujúce. V súkromných centrách, kam prichádzajú najmä deti s ťažšími stavmi, bývajú čakacie lehoty dlhé.

Pri operáciách musia rodičia najskôr uhradiť zákrok sami a až potom môžu žiadať poisťovňu o refundáciu. Poisťovňa však celú sumu spravidla neprepláca a uhrádza iba časť podľa typu zákroku.

Podpora rodín a informovanosť

Na Slovensku sa o paréze plexus brachialis stále hovorí málo. Presný počet detí s touto diagnózou nie je známy, no každý mesiac sa ozvú nové rodiny, ktoré hľadajú informácie o liečbe, operácii a rehabilitácii.

Jedna z medzinárodných meta-analýz, ktorá vyhodnotila údaje z viac ako 29 miliónov pôrodov, uvádza výskyt približne jedno až dve deti s touto diagnózou na tisíc novonarodených detí.

Rodiny potrebujú najmä včasné a zrozumiteľné informácie. Pri paréze môže byť rozhodujúce, aby rodičia vedeli, kam sa obrátiť, ako dieťa polohovať, ako s ním manipulovať a kedy vyhľadať odborné vyšetrenie.

Ľudia s parézou si rôznymi spôsobmi vysvetľujú a prispôsobujú výzvam to, čo sa im stalo. Dôležitá je preto odborná pomoc, ale aj bezpečné prostredie, v ktorom môžu rodiny otvorene hovoriť o šťastných aj smutných pocitoch.

Povedomie o diagnóze

Týždeň povedomia o paréze plexus brachialis je venovaný zvýšeniu informovanosti o tejto zriedkavej diagnóze a podpore ľudí, ktorí s ňou žijú, ako aj ich rodín.

Cieľom takýchto aktivít je priblížiť verejnosti diagnózu, informovať o možnostiach liečby a rehabilitácie a podporiť pacientov na ceste k väčšej samostatnosti.

Paréza je dôkazom toho, že ruka je nenahraditeľným výkonným orgánom človeka. Skúsenosť fungovať bez jednej ruky môže zdravým ľuďom pomôcť lepšie pochopiť každodenné prekážky, ktorým deti s parézou čelia.

Deti s parézou často stoja na pomedzí: nepatria jednoznačne medzi zdravé, ale ani medzi deti s ťažkým celkovým postihnutím. Ich problém môže byť na prvý pohľad „iba“ v jednej ruke, no tento hendikep významne ovplyvňuje pohyb, samostatnosť, školské činnosti aj psychiku.

Rehabilitačné aktivity a pohyb

Lezenie je komplexná pohybová aktivita, pri ktorej sa zapájajú svaly rúk, nôh aj celého tela. Vyžaduje udržiavanie rovnováhy a aktivuje aj hlboké svaly.

Pri lezení deti zapájajú najmä ruky, čím ich posilňujú bez toho, aby si nevyhnutne uvedomovali, že cvičia. Pohyb môže byť zároveň zábavný a podporovať vnútornú motiváciu bez dôrazu na výkon.

Nesúťažné športovanie je predovšetkým o radosti z pohybu. Pri vhodnom odbornom vedení môže pomáhať deťom objavovať nové možnosti aktivít a prirodzene rozvíjať ich schopnosti.

Význam prijatia v spoločnosti

Zdraví ľudia si často neuvedomujú, aké je byť zdravotne obmedzený. Spoločnosť by mala byť všímavá k deťom so zdravotným znevýhodnením, pretože aj ony sú súčasťou našej budúcnosti.

Ak im pomôžeme a zaradíme ich medzi seba, vytvoríme podmienky na zlepšenie ich zdravotného stavu a samostatnosti. V dospelosti potom môžu viesť plnohodnotný život a byť prínosom pre spoločnosť.

Ľudia by mali odložiť predsudky a nemať strach z toho, čo nepoznajú. Deti s hendikepom netreba vnímať ako príťaž, pretože bývajú veľmi vnímavé, snaživé a rozdávajú okolo seba veľa lásky.

Začlenenie do kolektívu, odborná rehabilitácia, správna manipulácia a podpora rodiny môžu výrazne ovplyvniť to, ako bude dieťa s parézou Horného typu fungovať v ďalších rokoch.

tags: #pareza #plexus #brachialis #horny #typ