Sociálne podmienená mentálna retardácia – prezentácia

Sociálne podmienená mentálna retardácia vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok. V extrémne nevhodnom sociálnom prostredí, pri extrémnej výchovnej a vzdelávacej zanedbanosti, pri nesprávnej výchove alebo absencii výchovy môžu natoľko retardovať mentálne funkcie, že v zmysle disproporcie chronologického a mentálneho veku môže dieťa zostúpiť až do pásma mentálnej retardácie.

Nedostatok stimulačných podnetov pre rozvoj mentálnych, citových a osobnostných funkcií je hlavným deprivačným faktorom, ktorý priamo ovplyvňuje mentálnu, emocionálnu, osobnostnú a sociálnu úroveň dieťaťa a jeho vývin. Zdravé dieťa sa môže zanedbaním výchovy, vzdelania a sociálnych návykov stať v staršom veku v rôznych oblastiach odkázaným na pomoc iného človeka.

Čo znamená sociálne podmienená mentálna retardácia

Sociálne podmienená mentálna retardácia je osobitná forma zaostávania, pri ktorej sa nedostatočný rozvoj rozumových, komunikačných, sociálnych a praktických schopností spája predovšetkým s dlhodobým pôsobením nepriaznivého prostredia. Nejde o jednoduchý dôsledok jednorazovej nepriaznivej udalosti, ale o výsledok dlhodobého nedostatku podnetov, vzťahovej istoty, primeranej výchovy a vzdelávania.

V našich podmienkach za takéto faktory možno považovať asociálne rodiny, žijúce v ekonomicky a sociokultúrne nízkych, primitívnych podmienkach, či averzívne a hostilné postoje rodičov k dieťaťu, dlhodobá hospitalizácia dieťaťa v nemocnici v ranom detstve, dlhodobá ústavná výchova, časté striedanie ústavného prostredia, vychovávateľov…

Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi, ale existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok. Výchovná zanedbanosť sa týka jedincov pochádzajúcich z kultúrne nepodnetného a znevýhodneného prostredia.

Mentálne postihnutie a mentálna retardácia

Mentálne postihnutie je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, patriacich k celkovej úrovni inteligencie (poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.

Mentálne postihnutie nie je choroba, ale vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptabilitu chápeme ako schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy.

Mentálne postihnutie a mentálna retardácia sa dotýkajú biologickej, psychickej aj sociálnej sféry ľudského bytia. Pojem mentálna retardácia je doslovne preložené ako oneskorenie, spomalenie mysle, ktoré postihuje rozumové schopnosti, ale aj celú ľudskú osobnosť vo všetkých jej zložkách.

Mentálne postihnutie môžeme nazvať trvalé zníženie intelektuálnych schopností, vznikajúce následkom biologického poškodenia mozgu. Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav.

Je to stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Zníženie schopností počas vývoja vytvára celkovú úroveň inteligencie.

Znamená zníženie poznávacích, motorických, komunikačných a sociálnych schopností. Môže a nemusí byť spojené s inými telesnými alebo psychickými ťažkosťami.

Odlišnosť sociálne podmienenej retardácie od iných foriem

Mentálne postihnutie sa delí na vrodenú mentálnu retardáciu, demenciu a výchovnú zanedbanosť. Demencia vzniká kedykoľvek po druhom roku veku, pri ktorej dochádza k rozpadu alebo postupnému úpadku už nadobudnutých rozumových schopností.

Oligofrénia - slabomyseľnosť, je to obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života.

Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových i duševných schopností. Vzniká ako následok nejakého ochorenia, úrazov po 2. roku života.

Tieto deti sú odlišné od oligofrenikov a dementých v štruktúre kvalít psychiky osobnosti, v správaní a odlišná je najmä ich prognóza, čo určuje prístup a postup psychopéda, program, obsah výchovy, ako aj výchovné metódy a prostriedky.

Sociálne podmienené zaostávanie sa preto nemá automaticky stotožňovať s vrodeným alebo biologicky podmieneným mentálnym postihnutím. Pri sociálne podmienenej forme môže vhodná zmena prostredia, stabilný vzťah s dospelým, systematická výchova a vzdelávanie významne ovplyvniť ďalší vývin.

Rizikové sociálne a výchovné podmienky

Najvýznamnejším rizikom je dlhodobý nedostatok stimulačných podnetov pre rozvoj mentálnych, citových a osobnostných funkcií. Dieťa potrebuje podnety, ktoré mu umožňujú rozvíjať reč, pozornosť, pamäť, myslenie, pohyb, citové väzby, sebaobsluhu a sociálne návyky.

• extrémna výchovná a vzdelávacia zanedbanosť,
• absencia výchovy alebo nesprávna výchova,
• asociálne rodinné prostredie,
• ekonomicky a sociokultúrne nízke podmienky,
• primitívne a kultúrne nepodnetné prostredie,
• averzívne a hostilné postoje rodičov k dieťaťu,
• dlhodobá hospitalizácia v ranom detstve,
• dlhodobá ústavná výchova,
• časté striedanie ústavného prostredia a vychovávateľov,
• nedostatok stabilných citových väzieb,
• nedostatok príležitostí na komunikáciu, hru a učenie,
• zanedbanie rozvoja hygienických, sebaobslužných a sociálnych návykov.

Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia.

Citové väzby, ich kvalita, medzi rodičmi a deťmi dávajú základ pre ich budúci život. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.

Deprivácia ako mechanizmus vzniku zaostávania

Deprivácia znamená dlhodobé nenaplnenie významných psychických a sociálnych potrieb. U dieťaťa sa môže prejaviť vtedy, keď nemá dostatok bezpečia, kontaktu, komunikácie, hry, učenia, citovej odozvy a primeraných požiadaviek.

Nedostatok stimulačných podnetov priamo ovplyvňuje mentálnu, emocionálnu, osobnostnú a sociálnu úroveň dieťaťa a jeho vývin. Ak dieťa dlhodobo nedostáva možnosť učiť sa a využívať svoje schopnosti, jeho výkon môže zaostávať nielen za biologickým potenciálom, ale aj za tým, čo by mohlo dosiahnuť v podnetnom prostredí.

Dieťa s mentálnym postihnutím si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. V sociálne nepodnetnom prostredí však môže byť tento problém ešte výraznejší, pretože dieťa nemá dostatok príležitostí na opakovanie, napodobňovanie a praktické používanie naučeného.

Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj jeden až dva razy navodiť, býva u dieťaťa s mentálnym postihnutím nutné navodzovať reakciu 100 až 300-krát. Výchovno-vzdelávacím procesom sa dá schopnosť vnímania a reagovania do istej miery zvýšiť.

Charakteristické prejavy

Prejavy mentálneho postihnutia sa líšia v závislosti od stupňa postihnutia a individuálnych charakteristík dieťaťa. Pri sociálne podmienenej forme sa môžu prejavy meniť podľa toho, či sa zmení prostredie, dostupnosť podpory a kvalita výchovy.

• oneskorený vývin reči a motorických zručností,
• problémy s učením a zapamätávaním si nových informácií,
• ťažkosti s abstraktným myslením a riešením problémov,
• obmedzená schopnosť prispôsobiť sa novým situáciám,
• problémy so sociálnou interakciou a nadväzovaním vzťahov,
• znížená sebestačnosť,
• potreba podpory pri bežných činnostiach.

Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom, znížená schopnosť adaptability.

Prvá charakteristika zahŕňa oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť, problémy s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika znamená zníženú schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené. K týmto schopnostiam patrí schopnosť komunikácie, sebestačnosti, sociálneho kontaktu, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle.

Špecifiká psychických funkcií

Vnímanie a pozornosť

Ak dieťa s mentálnym postihnutím dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby alebo na životné situácie.

Navodená pozornosť je veľmi labilná a krátkodobá pre zníženú schopnosť koncentrácie. Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania a potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu.

Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.

Pamäť a učenie

Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručností v praxi.

Zaostávanie je výraznejšie v oblasti logickej pamäti, kým pri mechanickej pamäti a ich úroveň viac približuje normálnym. Pri sociálnej deprivácii sa k týmto ťažkostiam pridáva aj nedostatok príležitostí, v ktorých by si dieťa mohlo získané vedomosti overiť a upevniť.

Myslenie a predstavivosť

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Konkrétno-názorné myslenie, nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní, sú jedny z hlavných špecifík procesu myslenia mentálne postihnutých.

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv a trpí stratou originality. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.

Reč a komunikácia

Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov.

Prejavuje sa aj neprimeraným spôsobom používania slovnej zásoby, používaním veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov v rečovom prejave, pretrvávaním foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky, oneskorením v používaní väčšieho počtu gramaticky zložitejších výpovedí a veľkým počtom gramaticky nesprávnych viet.

Takto hendikepovaní ľudia môžu mať problém dohovoriť sa vzhľadom na spomalené chápanie. Môže to spôsobiť oneskorenú reakciu a pomalšie odpovede.

Mali by ste byť trpezliví, nezvyšovať hlas a neurážať, aj keď je komunikácia náročná. Často je potrebné prispôsobiť výrazové prostriedky intelektu osobe s hendikepom a používať jednoduchšie a jednoznačné výrazy.

Deti so stredne ťažkou až ťažkou mentálnou retardáciou často nerozprávajú alebo hovoria málo a komunikujú pomocou obrázkov, ťahania za ruku alebo kriku.

Citové prežívanie a vôľa

Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Charakteristický je nedostatočný rozvoj vyšších citov, slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav.

U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením.

U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí a absencia pokusov overiť si tieto pokyny a rady.

Ľudia s intelektovým hendikepom nedokážu vždy rozoznať, kedy sa s nimi manipuluje, a vo svojej dôverčivosti sú ľahko zneužívaní rôznymi formami.

Stupne mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia alebo retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu.

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ.

Je dôležité mať na pamäti, že číselné hodnoty IQ treba chápať len orientačne, s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.

V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby.

Ľahká mentálna retardácia

Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50) je najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči či problémy so sebaobslužnými činnosťami.

V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba a v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.

Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou.

Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie.

Mnoho dospelých je schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.

Stredná mentálna retardácia

Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35) zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku.

Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné.

Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie na úroveň konkretizačnú.

Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t. j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný.

Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.

Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, sebapoškodzovania, afektov a agresie.

Ťažká mentálna retardácia

Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20) zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia.

Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.

Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé a nekoordinované.

U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.

Hlboká mentálna retardácia

Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20) je typ postihnutia, pri ktorom človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč ani jej porozumieť.

Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa. Ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím, ktorí nie sú schopní naučiť sa písať, čítať, dodržiavať základné hygienické návyky, s poruchami správania alebo výraznými autistickými črtami potrebujú veľkú pomoc rodičov a ďalších odborníkov.

Príčiny mentálneho postihnutia a odlíšenie sociálnej príčiny

Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a odborníci ich zvyčajne delia do niekoľkých kategórií. Mentálne postihnutie môže siahať do prenatálneho obdobia.

• infekčné ochorenie u matky počas raného tehotenstva, napríklad rubeola či toxoplazma,
• poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu,
• nedostatok kyslíka,
• predčasný pôrod a nízka pôrodná hmotnosť dieťaťa,
• nadmerné užívanie alkoholu alebo iných omamných látok počas tehotenstva,
• vrodené a dedičné faktory,
• chromozómové poruchy, napríklad Downov syndróm,
• poškodenie centrálnej nervovej sústavy,
• meningitída v ranom detstve,
• zápal mozgu,
• úrazy hlavy a iné postnatálne poškodenia mozgu,
• dlhodobo nevhodné sociálne, výchovné a kultúrne podmienky.

Mentálne postihnutie je podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom období. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva.

Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre alebo vo funkcii genetického aparátu. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia.

Mentálne postihnutie taktiež vzniká v dôsledku poškodenia mozgu po narodení. To vedie k narušeniu rozvoja rozumových schopností, napríklad po poškodení centrálneho nervového systému alebo po prekonaní meningitídy v ranom detstve.

Pri sociálne podmienenej mentálnej retardácii je rozhodujúce, že príčinou vývinového zaostávania sú nedostatočné a dlhodobo nevhodné sociálne, výchovné a kultúrne podmienky.

Diagnostika

Stanovenie diagnózy intelektuálnej poruchy je komplexný proces, ktorý zahŕňa rôzne aspekty hodnotenia. Odborníci z oblasti psychológie, psychiatrie, špeciálnej pedagogiky, neurológie a iných odborov sú zapojení do tohto procesu.

V diagnostickom procese sa zhromažďujú informácie o vývoji pacienta, jeho rodinnej histórii, pôrode a ranom detstve. Pozoruje sa správanie a interakcie pacienta v rôznych kontextoch.

Realizuje sa hodnotenie intelektuálnych schopností prostredníctvom psychologických testov inteligencie, napríklad IQ testov a posúdenie adaptívnych funkcií, ako sú každodenné schopnosti v oblasti komunikácie, sociálne interakcie, sebakontrola a nezávislosť.

Dôležité je vylúčenie možných somatických a neurologických príčin intelektuálnej poruchy. Posúdenie zdravotného stavu vrátane genetických faktorov a eventuálnych komplikácií počas tehotenstva a pôrodu.

Diagnostika intelektuálnej poruchy by sa mala zakladať na komplexnom pohľade a nemôže byť založená iba na jednom aspekte, ako napríklad len na IQ teste. Okrem toho by sa malo hodnotenie vykonávať citlivo a malo by rešpektovať individuálne potreby jedinca s intelektuálnou poruchou.

Pri sociálne podmienenej mentálnej retardácii je nevyhnutné posudzovať aj kvalitu rodinného a sociálneho prostredia, možnosti dieťaťa, doterajšiu výchovnú a vzdelávaciu starostlivosť a zmeny vo vývine po zabezpečení primeranej podpory.

Prognóza a význam zmeny prostredia

Táto forma mentálneho zaostávania sa líši prognózou, pretože sociálne podmienky možno v určitom rozsahu meniť. Zmena prostredia však sama osebe nestačí; musí byť spojená so stabilným vzťahom, podnetnou výchovou, vzdelávaním, odbornou podporou a pravidelným rozvíjaním praktických zručností.

Odborníci, ktorí pracujú s deťmi s mentálnym postihnutím potvrdzujú, že primeraným cvičením a starostlivosťou možno ovplyvniť ich telesné a mentálne obmedzenie.

Aj izraelský psychológ profesor Reuven Feuerstein dokázal vo svojich prácach s deťmi s MP, že inteligencia, ktorá sa zväčša meria prostredníctvom tradičných testov, nie je nemeniteľnou veličinou, ale ju možno zvýšiť správnou stimuláciou, učením a starostlivosťou.

Dôležitú úlohu tu zohráva dospelý človek, ktorý je sprostredkovateľom (mediátorom) medzi dieťaťom/dospelým s postihnutím a vonkajším svetom.

V priebehu vývoja sa môže intelektové fungovanie a schopnosť adaptívneho správania meniť, a to v závislosti od výchovy, vzdelávania, prostredia, osobnostných predpokladov a iných faktorov.

Ľudia žijúci v celoročných ústavoch so stereotypnou činnosťou budú mať iné schopnosti ako tí, ktorí žijú v obohacujúcom prostredí.

Výchova a vzdelávanie

Mentálne postihnuté dieťa potrebuje pre svoj zdravý vývin pevný citový kontakt s rodičmi, lásku, pochopenie, oporu, istotu, citlivé porozumenie pre svoje potreby a pre ich uspokojovanie.

Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové či rečové návyky ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom.

Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, prípadne sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch.

Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho.

Možnosti vzdelávania

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím, v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole, alebo v bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky.

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia.

• vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie,
• vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie,
• vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Psychopédia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov.

Špeciálny pedagóg po odbornej diagnostike poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program.

Intervencia a podpora

Mentálna retardácia je vývojový stav, ktorý ovplyvňuje intelektuálne schopnosti, a nie je možné ju úplne vyliečiť. Napriek tomu existujú rôzne formy intervencií a podpory, ktoré môžu pomôcť jedincom s intelektuálnou poruchou dosiahnuť svoj maximálny potenciál a lepšie sa integrovať do spoločnosti.

• špeciálna vzdelávacia podpora,
• fyzická a rečová rehabilitácia,
• ergoterapia,
• podpora rodiny a komunity,
• včasná intervencia,
• individuálny vzdelávací program,
• sociálna a pracovná integrácia,
• behaviorálna terapia,
• psychomotorická terapia,
• muzikoterapia,
• svojpomocné skupiny,
• vzdelávanie rodičov a učiteľov.

Cieľom týchto intervencií nie je vyliečiť intelektuálnu poruchu, ale skôr maximalizovať individuálne schopnosti a podporiť jedinca v dosahovaní jeho potenciálu.

Podpora, vzdelávania a inklúzie sú dôležité aspekty vytvárajúce prostredie, v ktorom sú ľudia s intelektuálnou poruchou schopní žiť kvalitný a plnohodnotný život.

Sociálna práca a potrebná miera podpory

Mentálna retardácia je oblasťou s veľmi vysokými nárokmi na sociálnu prácu. Jedinci s diagnózou mentálna retardácia si vyžadujú v mnohých prípadoch celoživotnú pomoc zo strany zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, pedagógov a iných odborníkov.

Základom porozumenia mentálnej retardácie je adekvátna sociálna práca. Úspešné ponímanie sociálnej práce na poli mentálnej retardácie musí obsahovať širšie znalosti týkajúce sa mentálnej retardácie, t. j. príčin postihnutia, správnej diagnostiky a analýzy nutnej pomoci, plánovania pomoci a adekvátnej podpory a spoluprácu s ostatnými odborníkmi pri príprave a tvorbe programov čo najmenej obmedzujúceho života.

Podľa AAMR je rozhodujúci stupeň potrebnej podpory u konkrétneho človeka, ktorá môže byť občasná, obmedzená, rozsiahla a úplná.

• Občasná podpora je typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu.
• Obmedzená podpora je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru.
• Rozsiahla podpora je priebežná, potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje.
• Úplná podpora je charakterizovaná vysokou intenzitou, človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru.

Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný subjekt s charakteristickými osobnými črtami. Ľudia s mentálnym postihnutím sú veľmi rôznorodou skupinou, spravidla v určitých veciach potrebujú viac podpory než ľudia bez postihnutia, avšak aj miera podpory sa líši od človeka k človeku.

Ku každému je potrebné pristupovať individuálne. Vo všeobecnosti však môžeme povedať, že ľudia s mentálnym postihnutím túžia rovnako ako ostatní členovia spoločnosti po rešpekte, uznaní, po sebarealizácii, chcú mať zaujímavú prácu, ktorá ich baví, chcú sa vzdelávať, mať partnera a mnoho priateľov, bývať so svojimi blízkymi, tráviť voľný čas podľa svojich predstáv, jednoducho „žiť taký celkom normálny život“.

Ľudská dôstojnosť a sociálne začlenenie

Človek s mentálnou retardáciou je v spoločnosti označovaný ako „iný“. Mentálne postihnutie sa v minulosti označovalo mnohými pojmami, ktoré mali dehonestujúci a stigmatizujúci charakter.

Našťastie, aj pojem mentálna retardácia už uvoľňuje miesto dôstojnejším termínom, ako sú „ľudia s mentálnym postihnutím“ či „ľudia s intelektovým postihnutím“.

Inakosť mentálne postihnutého človeka nespočíva v horšom životnom prežívaní. Hoci niektoré schopnosti, napríklad intelekt, môže mať nedostatočne vyvinuté, jeho emočné prežívanie a vyššie city môžu byť nadpriemerne rozvinuté.

Každý človek - či už zdravý, chorý, alebo postihnutý - je jedinečnou osobnosťou líšiacou sa od iných ľudí iba jednotlivými charakteristikami podmienenými genotypom alebo inými zložkami a štruktúrami, ktoré tvoria jeho osobnosť.

Je iné, ale nie horšie. Človek s mentálnym postihnutím je v prvom rade ľudská bytosť, a to od počatia, cez intrauterinný vývin, narodenie, život, až po úmrtie.

Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Keby sme vedľa seba postavili ľudí s rovnakým výsledkom IQ, zistili by sme, že každý jeden bude mať inú mieru potreby podpory zo strany rodiny či iných odborných pracovníkov, a zároveň každý bude mať inú štruktúru osobnosti.

Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím dokáže spokojne žiť, učiť sa, zúčastňovať sa spoločenských aktivít či pracovať podľa svojich schopností.

tags: #socialne #podmienena #mentalna #retardacia #prezentacia