Epilepsia a duchovný zážitok: ako rozlišovať neurologické prejavy od duchovnej interpretácie

Epilepsia je neurologická porucha centrálneho nervového systému, pri ktorej sa v mozgu naruší aktivita nervových buniek a vznikajú opakované záchvaty alebo obdobia zvláštneho správania, vzrušenia a niekedy aj bezvedomia. Samotný epileptický záchvat preto nemožno automaticky považovať za duchovný zážitok, posadnutosť ani za prejav morálneho zlyhania.

Duchovný význam môže mať pre človeka skúsenosť s chorobou, strachom, zmeneným vedomím a hľadaním zmyslu, no duchovná interpretácia nesmie nahrádzať neurologické vyšetrenie, diagnostiku ani predpísanú liečbu. Pri nezvyčajných zážitkoch, výpadkoch vedomia alebo opakovaných záchvatoch je potrebné vyhľadať lekársku pomoc.

Čo je epilepsia

Poznáme ju tiež nárečovo ako padúcnicu (angl. falling sickness). Epilepsia je neurologická porucha postihujúca centrálny nervový systém, pri ktorej sa v mozgu naruší aktivita nervových buniek. Poruchu sprevádzajú záchvaty alebo periódy zvláštneho správania, vzrušenia a niekedy aj bezvedomie.

Záchvat je poruchou normálnej regulácie mozgu, kedy je narušená jeho elektrická aktivita. Objavuje sa v prípade, že nervové bunky (neuróny) pošlú mozgu chybnú správu. Symptómy záchvatu sa môžu rôzniť od človeka k človeku. Zvyčajnou črtou však býva šíriaca sa vlna nekontrolovanej elektrickej aktivity.

Epilepsia (padoucnice) je neurologické onemocnění, které se projevuje opakovanými epileptickými záchvaty. Buňky způsobující epilepsii jsou nějakým způsobem narušené a jejich existence souvisí s mnoha onemocněními mozku.

Typy epileptických záchvatov

Generalizované epileptické záchvaty

Spravidla začínajú náhlou abnormálnou elektrickou aktivitou naprieč celým mozgom. Zahŕňajú záchvaty s tonicko-klonickými kŕčmi (tzv. grand mal) a záchvaty s absenciou kŕčov (tzv. petit mal - záchvat so zahľadením sa do prázdna bez spätného spomenutia si na tento stav).

Čiastkové epileptické záchvaty

Začínajú s abnormálnou elektrickou aktivitou len v jednej časti mozgu, ktorá sa môže rozšíriť aj do jeho ostatných častí. Zahŕňajú jednoduché parciálne kŕče, komplexné parciálne kŕče a sekundárne generalizované kŕče.

Prejavy epilepsie sú rôzne. Vo väčšine prípadov sa jedná o kŕče, bezvedomie, pády. Na dobu záchvatu si človek nepamätá.

Ďalej sa môžu objaviť čiastočné záchvaty, kde je človek pri vedomí, iba prežíva tras určitej časti tela, alebo mrákotné stavy, kedy je vedomie zachované, iba si človek nepamätá, čo robil. Tiež môže ísť o záchvat, ktorý sprevádzajú čuchové alebo zrakové halucinácie.

Prečo môže epileptický záchvat pôsobiť ako duchovný zážitok

Náhle zmeny vedomia, nezvyčajné vnemy, strata kontroly nad telom, výpadok pamäti alebo zrakové a čuchové halucinácie môžu byť pre človeka intenzívnou a ťažko vysvetliteľnou skúsenosťou. Keďže záchvat zasahuje mozgové funkcie súvisiace s vnímaním, emóciami, pamäťou a správaním, môže byť prežívaný ako kontakt s iným svetom, zjavenie alebo mimoriadny stav vedomia.

Takéto prežívanie môže mať osobný duchovný význam, ale samo osebe nedokazuje nadprirodzený pôvod. Z medicínskeho hľadiska môže ísť o prejav epileptickej elektrickej aktivity, najmä pri záchvatoch, ktoré vznikajú v konkrétnej oblasti mozgu.

Historicky sa však dramatické prejavy epilepsie často vysvetľovali návštevou bohov, hriechom, mágiou zlých duchov alebo posadnutosťou diablom. Takéto predstavy viedli k izolácii, strachu, stigmatizácii a niekedy aj k nehumánnym zásahom.

Historické predstavy o duchovnom pôvode epilepsie

Prvé zmienky o epilepsii sa datujú do 5. tisícročia pr. n. l. a boli objavené v Mezopotámii. Náhle záchvaty bezvedomia, sprevádzané často dramatickými sprievodnými prejavmi, boli v staroveku považované za navštívenie bohov a nositelia tejto choroby si nezriedka užívali mimoriadne postavenie v spoločnosti.

Ak niekto dostal na verejnosti epileptický záchvat, musel sa prerušiť každý cirkevný alebo štátny akt. Od tých najstarších čias dostala epilepsia mnoho názvov, napr. padúcnica, padúca choroba, z latinčiny tiež morbus sacer alebo morbus divinus - svätá alebo božská choroba.

V najstarších dobách bola označovaná ako mágia zlých duchov a k jej liečeniu sa využívali masti, tekutiny a mnohé ďalšie neúčinné „farmaká“, ale aj napr. zariekavanie. V uplynulých 2 000 rokoch prevládali názory o nadprirodzenom pôvode choroby.

Zmienky o tomto ochorení nájdeme aj v ajurvédskej literatúre, kde je popísané ako Apasmara, čo znamená v preklade „strata vedomia“. Už vtedy bola v podrobnom popise choroby zdôraznená nadprirodzená vlastnosť epilepsie, ktorá bola spájaná s menom ducha alebo boha, ale vo väčšine prípadov s nejakým hriechom.

Hippokrates a odmietnutie nadprirodzeného vysvetlenia

Prvý, kto vystúpil proti takémuto ponímaniu, bol Hippokrates (460 -375 pr. n. l.), ktorý vo svojom spise „O svätej chorobe“ poprel nadprirodzený pôvod ochorenia. Tvrdil, že príčina záchvatov je v mozgu, pričom zdôrazňoval prebytok štiav, ktoré tečú z mozgu do ciev.

Prvý ucelený pohľad na toto neurologické ochorenie mozgu poskytol v 4. storočí p. n. l. Hippokrates. Ten pomenoval rôzne typy záchvatov, a dokonca príbuzné príznaky, ktoré sa vyskytli i u zvierat.

Avicenna (980 - 1037) v spise Canon medicinae opísal epilepsiu ako chorobu, ktorá znemožňuje postihnutému vnímať a bráni jeho pohybom a vzpriamenej chôdzi.

Stredovek, posadnutosť a stigmatizácia

Napriek týmto vedeckým postojom a poznatkom dával stredovek šancu extrémne nehumánnemu prístupu, ako bol exorcizmus, vymietanie diabla z tela, často uplatňovaný u chorých so záchvatovými chorobami.

Epilepsia so svojím známym klinickým obrazom viedla k názoru, že ide o posadnutosť diablom a poskytovala dobrú zámienku k takýmto zákrokom. Aj napriek tomu bola epilepsia ešte v stredoveku považovaná za trest vyšších síl, alebo dokonca trest boží, a preto bola označovaná za božiu nemoc.

Starí Rimania verili, že epilepsia pochádza od zlých duchov a je prenášaná dotykom či vdýchnutím od ľudí s epilepsiou. Ľudia trpiaci na túto chorobu boli od ostatných celkom izolovaní a žili sami.

V stredoveku sa patrónom ľudí trpiacich na epilepsiu stal sv. Valentín. Ani v tomto období nemali ľudia, u ktorých sa vyskytla, ľahký život. Choroba bola spojená s nedôverou okolia, strachom a značnou stigmatizáciou.

Návrat k vedeckému pohľadu

Až v 19. storočí sa medicína začala zaoberať epilepsiou ako samostatnou chorobou. Epileptikov oddelili od šialencov, lebo by ich vraj mohli nakaziť svojou chorobou.

Až zásluhou britského neurológa Johna Hughlingsa Jacksona (1835 - 1911) a nemeckých bádateľov psychiatra Eduarda Hitziga (1838 - 1907) a zoológa Gustáva Theodora Fritscha (1838 - 1891) sa položili vedecké základy poznania epilepsie. Od roku 1867 sa začali v liečbe používať antiepileptiká.

Významnou osobnosťou bol napríklad John Hughlings Jackson, ktorý v 19. storočí popísal súvislosť medzi epileptickými záchvatmi a elektrickou aktivitou mozgu. Jeho práca položila základy modernej epileptológie.

V 20. storočí došlo k zásadnému pokroku. Zavedenie elektroencefalografie (EEG) umožnilo sledovať elektrickú aktivitu mozgu a presnejšie diagnostikovať epilepsiu.

Postupne sa tiež vyvíjali antiepileptické liečivá, ktoré výrazne zlepšili kvalitu života pacientov. Epilepsia sa tak definitívne prestala chápať ako mystický jav a stala sa bežným neurologickým ochorením.

Epilepsia nie je trest ani dôkaz posadnutosti

Moderné poznatky odmietajú predstavu, že epilepsia vzniká pre hriech, nedostatok viery, morálne zlyhanie alebo pôsobenie zlých síl. Takéto vysvetlenia môžu zvyšovať pocit viny, hanbu a strach a môžu človeka odvádzať od potrebnej zdravotnej starostlivosti.

Na Zemi žije okolo 50 miliónov ľudí s epilepsiou, 35 percent z nich nemá prístup k adekvátnej liečbe. Problémom v mnohých krajinách nie sú len nedostatočné služby, ale aj pretrvávajúca stigmatizácia.

Zmeniť túto situáciu sa snaží napr. Medzinárodná liga proti epilepsii, ktorá bola založená v roku 1909 a je profesionálnou organizáciou s pobočkami v 60 krajinách, alebo Medzinárodný úrad pre epilepsiu, ktorý bol založený v roku 1961 a má 55 pobočiek.

Príčiny a spúšťače záchvatov

Jasná príčina epilepsie nie je známa. Typickým dôvodom k vzniku epilepsie býva zranenie mozgu.

• Nedostatok kyslíka počas pôrodu
• Nádory na mozgu
• Infekcie ako meningitída a encefalitída
• Mŕtvica
• Akékoľvek zranenie mozgu
• Genetické choroby majúce za následok poškodenie mozgu (napr. tuberózna skleróza)
• Prenatálne poškodenie

Epilepsia môže byť vrodená a získaná. Získaná epilepsia vzniká, ak počas života človeka došlo k nejakému poškodeniu časti mozgového tkaniva.

Príčiny sa môžu objaviť už pri pôrode (nedostatok kyslíka), môžu vzniknúť úrazom, alkoholizmom, nádorom alebo nedostatkom spánku, požitím alkoholu, sledovaním svetelných zábleskov, fyzickým a psychickým vyčerpaním apod.

Rizikové faktory

Určité faktory môžu zvyšovať riziko epilepsie:

• Vek - Epilepsia je častejšia v ranom detstve alebo po 60-tke.
• Rodinná anamnéza - Výskyt epilepsie v rodine zvyšuje riziko tejto choroby.
• Poranenia hlavy - Sú tiež zodpovedné za niektoré záchvaty.
• Mŕtvica a infekcie mozgu
• Demencia

Epilepsia a psychosomatika

V psychosomatike chápeme telo a dušu ako jeden celok, ktorý je neoddeliteľný. Medicínsky odbor, ktorý sa týmito prejavmi zaoberá a ktorý skúma vzájomné pôsobenie duše a tela, sa nazýva psychosomatická medicína (skrátene psychosomatika).

Tá sa zaoberá otázkou, ako pôsobia psychické vplyvy na telo, a naopak, aký vplyv môžu mať telesné ochorenia na duševné procesy. To, že na seba telo a duša vzájomne pôsobia, bolo opakovane preukázané vedeckými výskumami.

Je známe, že nekompenzovaná nadmerná duševná záťaž môže viesť k chorobe a že rovnako aj ochorenie môže mať neblahý vplyv na psychiku. Do procesu vstupuje ešte rovina sociálna - napríklad povolanie, ktoré daný pacient vykonáva, prostredie, v ktorom žije, a pod.

Psychosomatická medicína tak zohľadňuje somatické, psychické, sociálne aj duchovné aspekty choroby.

Čo psychosomatika znamená

Psychosomatické ťažkosti sú také, ktoré sú spôsobené poruchou funkcie telesných orgánov, bez prítomnosti nejakého telesného poškodenia, alebo ide o porušenie rovnováhy medzi telesnom a duševnom za účasti faktorov sociálneho prostredia, ktoré u pacienta vyvoláva najrôznejšie telesné prejavy (psychosomatické poruchy).

Príkladom môžu byť bolesti hlavy, svalov, poruchy spánku, sexuálne dysfunkcie alebo dráždivý tračník. Ľudia trpiaci na tieto prejavy sú často zbytočne vyšetrovaní, ich liečba je náročná a zdĺhavá a fakt, že pri liečbe ich ťažkostí nie je možné využívať bežné medicínske postupy, prináša problémy nielen pacientom, ale aj lekárom.

Nie je však správne zjednodušene tvrdiť, že každý epileptický záchvat je iba psychosomatický. Epilepsia je neurologické ochorenie a jej diagnostika musí vychádzať z posúdenia príznakov, anamnézy a príslušných vyšetrení.

Psychosomatická medicína nie je alternatívna medicína

Dôležité je však zdôrazniť, že psychosomatická medicína, ktorá vychádza z predpokladu, že človek tvorí jednotu troch systémových úrovní - telesnej, psychickej a sociálnej, ktoré sú spolu prepojené, nie je alternatívou ku klasickej, čisto biologicky orientovanej medicíne, ale jej logickým doplnením.

Čím viac sa súčasná medicína rozdrobuje na jednotlivé špecializované odbory, tým viac je potrebný odbor, ktorý je schopný všetky tieto hľadiská integrovať do celistvého pohľadu na zdravie a chorobu.

Súčasne je psychosomatika spôsob myslenia, ktorý sa uplatňuje vo všetkých odboroch medicíny tak, aby neboli redukované len na biologickú zložku liečby.

Hlavným pracovným nástrojom psychosomatickej medicíny je preto tímová spolupráca mnohých odborníkov - lekárov, fyzioterapeutov, psychológov či psychoterapeutov a ďalších.

Psychosomatická medicína sa podieľa na prevencii, diagnostike, liečbe aj rehabilitácii psychosomatických pacientov. Vychádza z vedeckých základov a patrí do západnej medicíny.

Nemá teda nič spoločné s alternatívnou medicínou, do ktorej patria také prístupy a metódy, ako sú napríklad akupunktúra, homeopatia, bylinkárstvo, ajurvéda, tradičná čínska medicína a iné.

Stres, emócie a záchvaty

Stres, nedostatok spánku, fyzické a psychické vyčerpanie alebo alkohol môžu u niektorých ľudí zvyšovať náchylnosť na záchvaty. To však neznamená, že človek svojou psychikou epilepsiu zavinil alebo že ju môže vždy ovládnuť vôľou.

Žijeme-li život plný spěchu a stresu, duše volá prostřednictvím fyzických potíží o pomoc. Potíže spojené s naší psychikou jsou psychosomatické potíže a v jejich pozadí vždy stojí stres, strach, emoce, vztek, bolest, úmrtí někoho blízkého, problémy ve vztahu, úzkost, obavy z budoucnosti nebo nezpracované problémy.

Pri epilepsii je dôležité rozlišovať medzi spúšťačom záchvatu, psychickým prežívaním ochorenia a jeho neurologickou príčinou. Psychologická podpora môže pomôcť zvládať strach, paniku, stres, traumu, sociálnu izoláciu a následky záchvatov, no nenahrádza neurologickú liečbu.

Osobná skúsenosť so zmenou prežívania epilepsie

Epilepsie byla součástí mého života. Něco, s čím jsem žil, s čím se musel smířit a nemohl s tím bojovat. Není to radost, není to štěstí, je to jistá životní komplikace.

Nicméně když epilepsii přijmete a naučíte se s ní žít, což je taková otřepaná fráze, tak vám to pomůže v kvalitě vašeho života a ten problém se mnohonásobně zmenší.

Epilepsie byla část mého života, bylo třeba se s ní smířit, nebojovat s ní, pomůže to v kvalitě života, mnohem lépe se s ní žije. Nebát se, nemít strach a přijmout ji.

Psychoterapia, sebapoznanie a práca s emóciami

Spoustu náhledů na život jinými směry. Seznámila mne například s mnoha psychologickými terapiemi, a tím mi umožnila poznat sebe sama trošku víc.

Své emoce, svoji podstatu, svůj charakter i strachy z dětství. To, jak se u mne epilepsie projevovala, na tom jsme spolupracovali s psychology a následně se i záchvaty začaly lepšit nebo zcela mizely.

Přinesla mi rozvoj v sebepoznání, v duchovním rozvoji, protože jsem neustále pátral a hledal možnosti.

Má epilepsie souvisela se strachy a panikou. Takže jsme hodně pracovali s emocemi, se strachy a panikou z dětství, s jejich přijetím.

Pokud jsem například dokázal přijmout strach a paniku v případě, kdy na mne přišla epilepsie, a měl jsem monumentální panický záchvat, což jsem se dokázal naučit, tak se epilepsie zmírnila, ba dokonce zcela odešla.

Panický záchvat odešel a epileptický výboj v mém mozku se zmírnil a uklidnil, což bylo pro mne neuvěřitelné a pro neurology taky. Samozřejmě bylo těžké se to naučit a přijmout to.

Nebylo to nejlehčí, nicméně dařilo se a velmi mi to pomohlo ve zkvalitnění života.

Prijatie nie je to isté ako vzdanie sa liečby

Prijatie epilepsie znamená uznať jej prítomnosť, rozumieť vlastným obmedzeniam, poznať možné spúšťače a vytvoriť si bezpečný plán. Neznamená to odmietnuť lieky, ignorovať nové príznaky alebo pripísať každý nezvyčajný stav duchovnému pôvodu.

V bezmocnosti ovlivňovat záchvaty. Za ta léta, kdy jsem měl epilepsii, jsem si vybudoval zhruba 3 nebo 4 pilíře, jak epileptický záchvat ovlivnit, když na mne přijde.

Ty jsem užíval dle potřeby a to mi velmi pomohlo. A také pomocí západní medicíny, po záchvatu jsem si mohl vzít Diazepam, prospat se, to mi umožnilo se navrátit, když už záchvat náhodou proběhl, což se stávalo zhruba jednou za 6 dní.

Po Diazepamu jsem byl schopen se dostat do normálního stavu, bez nějaké únavy, splínů, větších introvertních nálad a lehkých depresí, které po mých epi záchvatech nastávaly.

Epilepsia a duchovný rozvoj

Pre niektorých ľudí sa skúsenosť s epilepsiou stane podnetom na sebapoznanie, premýšľanie o hraniciach, zraniteľnosti, konečnosti života alebo vzťahu k vlastnému telu. Takýto duchovný rozmer môže podporiť nádej, prijatie a zmysluplné usporiadanie života.

Duchovný rozvoj však nie je dôkazom, že záchvaty majú nadprirodzenú príčinu. Rovnako nie je vhodné tvrdiť, že človek s epilepsiou má zvláštny prístup k iným svetom alebo že jeho záchvaty predstavujú duchovné poslanie.

Výzva je dvojí: pro okolí: pochopit splácení „starých“ dluhů, nesoudit, ale milovat, opatrovat a pečovat.

Pro postiženého: učit se vypustit, snažit se o vrcholné zážitky jinak, umět si počínat nevázaně a bez kontroly i při vědomí, přijmout úkol přecházet hranice mezi světy, učit se meditovat.

Výzva vzít život do vlastních rukou a řídit vědomě to, co se mi děje.

Také tieto tvrdenia treba chápať opatrne. Človek môže pracovať s napätím, emóciami a pozornosťou, ale nie je možné zodpovednosť za neurologické záchvaty preniesť výlučne na jeho vôľu, duchovnú úroveň alebo údajné „staré dlhy“.

Bezpečná meditácia a duchovná prax

Pravidelná meditácia, relaxačné techniky a dychové cvičenia môžu niektorým ľuďom pomôcť znižovať stres a lepšie zvládať úzkosť. Pri epilepsii je však vhodné vyhnúť sa praktikám, ktoré zahŕňajú intenzívne svetelné podnety, výraznú spánkovú depriváciu, hyperventiláciu alebo dlhé hladovanie, ak môžu zvyšovať riziko záchvatu.

Praktizovať pravidelné meditácie a relaxačné techniky, aby sa zaistilo, že stres neruší v mozgu elektrickú aktivitu. Cvičenie yogy a a praktizovanie pránayámy (dychové cvičenia) má pozitívny účinok na nervový systém a pomáha súčasne s bežnou liečbou epilepsiu liečiť.

Meditácia môže byť podporným nástrojom, nie samostatnou liečbou epilepsie. O vhodnosti konkrétnej praxe je rozumné hovoriť s neurológom, najmä ak sa záchvaty menia, objavujú sa nové vnemy alebo človek užíva viacero liekov.

Diagnostika epilepsie

Aby mohla byť táto choroba diagnostikovaná, potrebuje doktor prehodnotiť symptómy a anamnézu pacienta. Na diagnostiku príčin záchvatov existuje niekoľko testov.

• Neurologické vyšetrenie - Pomáha zhodnotiť pacientovo správanie, motorické schopnosti, mentálne funkcie a typ epilepsie.
• Krvné testy - Pomáhajú diagnostikovať príznaky infekcií, dedičné ochorenia a iné ochorenia, ktoré môžu byť spojené so záchvatmi.
• Elektroencefalogram (EEG) - Najbežnejší test na diagnostiku epilepsie.
• Počítačová tomografia (CT) - Používa sa na získanie prierezových zobrazení mozgu, ktoré pomáhajú pri odhaľovaní mozgových abnormalít (tumor, cysta, krvácanie) majúcich za následok záchvaty.
• Magnetická rezonancia (MRI) - Vytvára detailný obraz mozgu, ktorý je nápomocný pri lokalizovaní mozgových abnormalít zodpovedných za záchvaty.
• Funkčná magnetická rezonancia (fMRI) - Pomáha odmerať zmeny v krvnom prietoku špecifickej časti mozgu.
• Pozitrónová emisná tomografia (PET) - Pri PET je do krvi vpichnuté malé množstvo nízkej dávky rádioaktívneho materiálu, ktoré pomáha vizualizovať aktívne oblasti mozgu a lokalizovať jeho abnormality.
• Neuropsychologické testy - Pomáhajú ohodnotiť pacientovo myslenie, pamäť a rečové schopnosti.

Počas EEG pripája doktor na pacientovu pokožku hlavy pomocou špeciálnej pasty elektródy, ktoré zaznamenávajú elektrickú aktivitu mozgu. EEG pomáha diagnostikovať typ epilepsie.

Kedy vyhľadať lekársku pomoc

V nasledujúcich prípadoch treba vyhľadať lekársku pomoc:

• Záchvat trvá dlhšiu dobu, t. j. viac ako päť minút
• Dýchanie alebo vedomie sa po ukončení záchvatu neobnoví
• Ihneď nasleduje druhý záchvat
• Tehotenstvo
• Vysoká horúčka
• Akékoľvek zranenie počas záchvatu

Neodkladná pomoc je potrebná aj vtedy, keď ide o prvý záchvat, keď sa záchvat stal vo vode alebo keď si nie je isté, či išlo o epilepsiu. Počas záchvatu treba odstrániť nebezpečné predmety z okolia, chrániť hlavu, nesnažiť sa násilím zastaviť kŕče a nevkladať nič do úst.

Komplikácie epilepsie

Pokiaľ sa záchvaty ponechávajú neliečené, môžu byť pre dotyčného a okolie nebezpečné:

• Spadnutie - Môže spôsobiť poranenie hlavy alebo zlomeninu
• Utopenie
• Autonehoda - V prípade, že sa záchvat vyskytne počas šoférovania.
• Komplikácie počas tehotenstva

Prítomnosť duchovného alebo mystického výkladu nesmie odviesť pozornosť od bezpečnosti. Záchvat môže viesť k pádu, úrazu, utopeniu alebo ohrozeniu pri šoférovaní, preto je dôležité dodržiavať individuálne lekárske odporúčania.

Liečba a podpora kvality života

Dnes je epilepsia dobre preskúmaná a vo väčšine prípadov liečiteľná. Moderná medicína sa zameriava nielen na kontrolu záchvatov, ale aj na kvalitu života pacientov a odstránenie spoločenských predsudkov, ktoré majú svoje korene práve v historickom vývoji vnímania tohto ochorenia.

Liečba môže zahŕňať antiepileptické liečivá, sledovanie záchvatov, úpravu režimu, psychologickú podporu a v niektorých prípadoch aj chirurgické riešenie. Konkrétny postup závisí od typu záchvatov, ich príčiny, lokalizácie a odpovede na liečbu.

Konečným řešením, které ukončilo epilepsii jednou provždy, byla operace. Operaci neurologové navrhovali již dlouho, jelikož jsem byl vhodným adeptem.

Dlouho jsem ji odmítal a stále věřil, že epilepsie odejde a že se ji zbavím pomocí alternativních řešení. Nicméně alternativní řešení mi pomáhala záchvaty odehnat či zmírnit, ale ne se jich zbavit nastálo.

Jednoho dne jsem se rozhodl, že je třeba s tím skoncovat, že už jsem nalezl a vyzkoušel mnoho, a po rozhovoru s několika neurology, nezávisle na sobě, jsem byl nakonec přesvědčen, že má operace opravdu dopadne dobře, takže jsem ji podstoupil v nemocnici Na Homolce.

Operace se vydařila a já jsem tři týdny bez záchvatů. Jsem nejšťastnější.

Režimové opatrenia

Musíte si hlídat denní režim, spánek, nepít alkohol, pro každého je to něco jiného. Pomáhalo mi být s kamarády, než být sám ve svých myšlenkách.

Vyhýbat se stresu, a když to přicházelo, všeho jsem nechal a odpočíval jsem, hrál na kytaru, četl jsem, šel na procházku s pak mezi lidi.

V rámci každodennej stravy a životosprávy sa odporúčajú pre zvládanie epilepsie nasledujúce pokyny:

• Dopriať si oddych.
• Správne sa stravovať.
• Ketónová diéta - špeciálna diéta vhodná pre epileptikov, nakoľko zahŕňa veľa tukov a nízke množstvo karbohydrátov.
• Vyvarovať sa drog a alkoholu.
• Praktizovať pravidelné meditácie a relaxačné techniky.

Ketónová diéta nemusí byť vhodná pre všetkých pacientov. Ak sa zvažuje, mala by byť vedená odborníkmi a nemala by sa začínať bez konzultácie s ošetrujúcim tímom.

Úloha rodiny, priateľov a sociálnej podpory

Epileptik potrebuje hodně lásky a porozumění. Neměl by žít uprostřed rodinných hádek, stresů a rozbrojů.

Také strach a obavy podporují jeho záchvaty. Práce na sebelásce je velkým pomocníkem.

Podpora okolia však nemá spočívať v obviňovaní človeka zo záchvatov ani v požiadavke, aby ich „ovládol“. Má zahŕňať rešpekt, praktickú pomoc, pokojné správanie počas záchvatu a podporu pri dodržiavaní liečby.

Tím, čím neurolog přispět nemůže nebo nechce. Můžete poradit jak zkvalitnit sociální život, sdružovat lidi, sdílet zkušenosti o tom, jak se s epilepsií žije a jak ji zmírnit, nebo „jen“ mluvit s člověkem o tom, jak se mu daří.

Jste doplněk lékařů - to co nechtějí dělat oni, děláte vy.

Možné duchovní a osobné otázky

Osobné hľadanie zmyslu môže byť užitočné, ak človeku pomáha lepšie rozumieť vlastným emóciám a životným prioritám. Nemalo by však viesť k predstave, že choroba je trest, že záchvat vznikol pre nedostatok lásky alebo že človek nesie vinu za neurologické poškodenie.

Položte si následující otázky: Máte se rád/a? Stresujete se? Máte nedostatek spánku? Vnímáte, že uvnitř vás probíhá boj? Máte nedostatek lásky? Trestáte sám/a sebe?

Takéto otázky môžu byť podnetom na rozhovor s psychológom alebo psychoterapeutom, nie náhradou za lekársku diagnostiku. Užitočné môže byť sledovanie toho, čo záchvatu predchádzalo, ako človek spal, aký stres prežíval a aké telesné či zmyslové príznaky sa objavili.

Afirmace pro léčbu: „Vnímám život jako radostný. Mám radost ze života a jsem za něj vděčný/á.“

Afirmácia môže podporiť nádej a sebaprijatie, ale nemožno ju považovať za liečbu epilepsie ani za spôsob, ktorý spoľahlivo odstráni epileptické výboje.

Prístupy, pri ktorých je potrebná opatrnosť

Niektoré texty spájajú epilepsiu s prekyslením organizmu, nedostatkom minerálov, hliníkom v potravinách, umelými sladidlami alebo s údajným vnútorným bojom. Takéto tvrdenia nemožno používať ako náhradu neurologickej diagnostiky a liečby.

Rovnako nie je možné považovať biorezonančnú terapiu, výživové doplnky, bylinné prípravky alebo zásaditú vodu za overenú náhradu antiepileptickej liečby. Byliny a doplnky môžu ovplyvňovať účinok liekov, preto je potrebné ich užívanie vopred konzultovať s lekárom alebo lekárnikom.

Ajurvéda opisuje epilepsiu ako Apasmara a epileptické záchvaty ako Akshpaka. V Ajurvéde je epilepsia začlenená do štyroch kategórií podľa toho, ktorá dóša je narušená.

Ajurvédske vysvetlenie môže byť pre niekoho súčasťou kultúrneho alebo osobného rámca, no diagnóza a liečba epilepsie musia zostať založené na neurologickom vyšetrení. Pri užívaní Brahmi, Ashwagandhy, valeriány alebo iných bylín je potrebná konzultácia s odborníkom.

Ako rozlišovať epileptický záchvat od duchovného zážitku

Rozhodujúce nie je to, aký význam človek zážitku pripisuje, ale aké má prejavy, ako dlho trvá, či sa opakuje a čo ukážu vyšetrenia. Náhla strata vedomia, kŕče, opakované stereotypné epizódy, výpadky pamäti, zvláštne automatické správanie alebo zrakové a čuchové vnemy si vyžadujú medicínske posúdenie.

Duchovný zážitok môže byť vedomý, osobne významný a začlenený do životného príbehu bez typických neurologických prejavov. Ani toto rozlíšenie však nemožno vždy urobiť bez odbornej pomoci, pretože príznaky sa môžu prekrývať s panickými atakmi, disociatívnymi stavmi, poruchami spánku a ďalšími stavmi.

Najbezpečnejšie je zachovať oba rozmery: brať vážne osobný duchovný význam skúsenosti a súčasne dôsledne preveriť jej možné neurologické príčiny.

Epilepsia môže človeka priviesť k sebapoznaniu, psychoterapii, meditácii alebo duchovnému hľadaniu, ale záchvat nie je potrebné romantizovať ani démonizovať. Láskavosť, rešpekt, odborná liečba, bezpečný režim a možnosť hovoriť o prežívaní pomáhajú človeku žiť s diagnózou dôstojnejšie a s menším strachom.

tags: #epilepsia #duchovny #zazitok