Heatonov osobnostný model mozgu

Heatonov osobnostný model mozgu možno chápať ako prístup, ktorý spája skúmanie osobnosti s činnosťou nervovej sústavy, mozgových procesov, temperamentu, motivácie, emócií, schopností a sociálneho prostredia. Osobnosť pritom nie je iba súborom vrodených vlastností, ale individuálnou jednotou biologických, psychologických a sociálnych aspektov, ktorá sa utvára vo vzťahoch medzi ľuďmi v spoločnosti a prejavuje sa charakteristickým správaním.

Jednotná definícia osobnosti z hľadiska psychológie neexistuje, mení sa s jednotlivými psychologickými smermi. Osobnosť je súhrn vlastností, procesov, stavov, návykov, postojov, ktoré tvoria celkovú štruktúru, dynamiku a individualitu konkrétneho človeka, čo sa navonok prejavuje charakteristickým správaním.

Osobnosť ako bio-psycho-sociálna jednota

Osobnosť a teda i jej významovosť charakterizuje niekoľko znakov, ktorými sú najmä charakter človeka, temperament a celková telesná konštrukcia, schopnosti, z ktorých významnú úlohu zohráva inteligencia. Na utváranie osobnosti majú vplyv dedičné, teda vrodené dispozície, sociálne prostredie, výchova a podmienky, v ktorých človek vyrastá. Biologickým základom osobnosti je nervová sústava.

Biologickým základom osobnosti je nervová sústava. Základné biologické determinanty, ktorých súhrn sa označuje ako konštitúcia, t. j. vrodené usporiadanie organizmu, tvoria predovšetkým evolučne preformované programy správania a dedičnosť.

Jedinec je reprezentant určitého druhu, ktorý je z hľadiska kvantitatívneho nedeliteľný a z hľadiska kvalitatívneho jedinečný, neopakovateľný a schopný relatívne samostatnej existencie. Osobnosť chce tiež zdôrazniť jedinečnosť, neopakovateľnosť, nedeliteľnosť a individuálnosť, ale osobnosťou sa človek nerodí, ale sa ňou stáva.

Novorodenec nie je osobnosť, ale je jedinec, teda individualita, jedinečnosť a nedeliteľnosť. Človek sa nerodí ako osobnosť, dieťa sa ňou stáva. Osobnosť je vnútorná psychická podstata človeka a celok dispozícií k psychickým reakciám.

Genéza a vývoj osobnosti

Genéza osobnosti je spojená so vznikom Ja a tento vznik Ja a jeho vývoj k egu sú základnými aspektmi fungovania osobnosti a jej ďalšieho utvárania, lebo osobnosť funguje ako otvorený systém, ktorý je v stálej interakcii so svojím životným prostredím.

Bazálnu osobnosť vytvárajú sociálne skúsenosti dieťaťa vôbec, akýsi psychický základ odrážajúci konkrétne situácie dieťaťa a s nimi spojené emócie. Významnú úlohu má rodina a osvojovanie si kultúrnych spôsobov správania, ale aj cítenia.

Socializácia je proces zoznamovania sa človeka s konkrétnym kultúrnym prostredím a interpretácie skutočností. Narastajúcim vekom rastie vplyv osobných skúseností a zvýrazňuje sa individualita osobnosti, jej duševná osobitosť.

Základné etapy vývoja osobnosti

• prenatálne obdobie,
• novorodenecké obdobie, teda prvý mesiac po narodení,
• dojčenské obdobie do konca prvého roku života,
• obdobie batoľaťa, teda druhý a tretí rok,
• predškolský vek, ktorý sa končí nástupom do školy,
• mladší školský vek približne do 11-12 rokov,
• obdobie dospievania, teda puberta od 11 do 15 rokov a adolescencia od 15 do 20 rokov,
• raná a stredná dospelosť približne od 20-25 rokov do 40-45 rokov,
• neskorá dospelosť od 40-45 do 60 rokov,
• staroba.

Štruktúra osobnosti

Vlastnosti osobnosti tvoria schopnosti, temperament, charakter, záujmy a motivácia. Charakter možno chápať ako relatívnu konštantu osobného cítenia, chcenia a hodnôt, ako úhrn duševných dispozícií a vlastností.

Charakter predstavuje aj tlmenie pudových a inštinktívnych impulzov. Utváranie charakteru je možné ovplyvniť výchovou a sebavýchovou. Svedomie je dôležitá zložka intímneho jadra osobnosti, podstata morálneho charakteru a zdroj pocitov hanby a viny.

Temperament predstavuje základnú dynamickú stránku osobnosti. Emocionalita je základná temperamentová dispozícia a vzrušivosť, teda citlivosť voči situáciám, ktoré vzbudzujú emócie. Určuje dynamiku prežívania emócií a ich vonkajší prejav.

Schopnosti sú úhrnom psychických podmienok, ktoré sú nutné na vykonanie nejakej činnosti. Všeobecné schopnosti sa uplatňujú vo viacerých druhoch činností, zatiaľ čo špecifické schopnosti sa uplatňujú len v činnostiach určitého druhu, napríklad pri hre na určitý hudobný nástroj.

Horizontálna a vertikálna štruktúra

Štruktúrovanie osobnosti prebieha vo dvoch smeroch: horizontálne, teda ako časovo súradné vlastnosti alebo faktory, a vertikálne, keď sa v priebehu vývoja na seba vrstvia jednotlivé funkcie.

Teória vrstiev osobnosti preto opisuje osobnosť ako usporiadaný systém vlastností a funkcií, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Horizontálna rovina zachytáva súčasne pôsobiace vlastnosti, zatiaľ čo vertikálna rovina zachytáva ich vývinové vrstvenie.

Dynamika osobnosti, motivácia a adaptácia

Dynamika osobnosti vyjadruje tému síl, ktoré hýbu osobnosťou, teda určujú jej správanie alebo v užšom zmysle jej formálne silové prejavy. Dynamické faktory osobnosti v rámci faktorovo-analytického poňatia osobnosti opisujú rozdiely v oblasti motivácie, záujmov, postojov a konfliktov.

Motívy sú funkčné prvky, psychické príčiny a dôvody ľudského konania, ktoré mu dávajú psychický zmysel. Majú formu potrieb, záujmov a ideálov. Motív je štruktúrny element a dispozícia, zatiaľ čo motivácia je proces.

Pud je primárna sila, ktorá aktivizuje organizmus, aby vykonával nejakú činnosť, napríklad hlad a potreba jesť. Potreby sú základné motívy, ktoré vyjadrujú nedostatky alebo prebytok na úrovni fyzického a sociálneho bytia človeka a sú cieľom správania, ktoré je s nimi spojené.

Druhy potrieb a motívov

Potreby môžeme členiť na primárne a sekundárne. Primárne potreby sú vrodené, zatiaľ čo sekundárne potreby sú naučené.

Motívy môžu byť biogénne, čiže fyziologické, a sociogénne, čiže psychogénne. Medzi motivačné faktory patria potreby výkonu, potreby sebaurčenia a potreby sociálne.

Maslowova hierarchia potrieb

Humanistická psychológia spája najmä mená Maslow a Rogers, pričom zdôrazňuje sebaktualizáciu, self a ľudský potenciál. Sebaúcta je kľúčovým aspektom konceptu Ja, pretože vyjadruje podstatu jeho dynamickej funkcie.

Sebaúcta = úspech / nároky. Psychické ekvilibrium je dynamická rovnováha, teda všeobecná tendencia osobnosti udržovať a obnovovať dynamickú psychickú rovnováhu odstraňovaním vnútorných rozporov na úrovni ega.

Adaptácia je proces, v ktorom sa organizmus vyrovnáva s podmienkami svojho prostredia na biologickej, psychologickej a morálnej úrovni. Ide o prispôsobovanie základným podmienkam života.

Eysenckov faktorovo-analytický model

Hans Jürgen Eysenck, jeden z najvýznamnejších bádateľov v psychológii osobnosti minulého storočia, svojou dvojdimenzionálnou schémou čŕt osobnosti viac-menej potvrdil Hippokratovo delenie.

Na vytvorenie modelu použil tri faktory: extraverziu, introverziu a neuroticizmus. Prvé dva faktory sú svojimi protipólmi. Vlastnosť neuroticizmus si požičal z psychiatrie.

Neuroticizmus predstavuje vertikálnu os, teda dimenziu schémy, a dvojpólovo sa delí na stabilitu a labilitu. Labilita vystihuje správanie neurotika: je úzkostný a ľahko podráždi­teľný.

Osi sa pretínajú, pričom vznikajú kvadranty patriace štyrom temperamentom. Cholerik a sangvinik v schéme predstavujú extrovertov, melancholik a flegmatik introvertov. Melancholik a cholerik zasa vo svojom správaní zdieľajú labilitu.

Dimenzionálne vyhodnotenie osobnosti má výhodu v tom, že jedincovi je priradený bod spadajúci do jedného z kvadrantov, no ten je zároveň určený dvoma súradnicami - číslami v rozmedzí od 0 do 30, ktoré určujú mieru jeho extraverzie, respektíve introverzie, a neuroticizmu.

Eysenckov faktorovo-analytický model osobnosti vychádza z toho, že kombináciou miery vektorov dostávame základné typy temperamentu a základné rysy charakteru.

Hippokratova typológia

Hippokrates v 4. storočí pred n. l. triedil osobnosť podľa prevládajúcich telesných tekutín. Sangvinik súvisel s krvou, cholerik so žlčou, flegmatik s hlienom a melancholik s čiernou žlčou.

• Sangvinik: optimizmus, aktívnosť, zhovorčivosť, plytkosť citov, povrchnosť a malá sebakritickosť.
• Cholerik: hĺbka citov, pracovitosť a energické konanie, ale aj prudkosť, výbušnosť a nedostatok sebaovládania.
• Flegmatik: vyrovnanosť, vytrvalosť a ústupčivosť, ale aj ľahostajnosť, pasivita a uzavretosť.
• Melancholik: vytrvalosť citov, usilovnosť a ustálenosť správania, ale aj citlivosť, pesimizmus, pomalosť a neistota.

Jungovo delenie osobnosti

K. G. Jung rozlišoval introvertný a extrovertný typ. Introverti sú uzavretí ľudia, zatiaľ čo extroverti sú otvorení ľudia.

V Eysenckovej typológii sa psychická stabilita a psychická labilita pretínajú s extraverziou a introverziou. Jungovo rozlíšenie tak tvorí jednu z významných osí neskorších modelov osobnosti.

Ostatné typologické modely osobnosti

Sheldonova typológia

• Endomorfný typ: mäkký, zaoblený, uvoľnený, zameraný na ľudí.
• Mezomorfný typ: svalnatý, atletický, energický, priebojný a odvážny.
• Ektomorfný typ: vysoký, chudý, zdržanlivý, introvertný a umelecky založený.

Kretschmerova typológia

• Leptozóm: vysoký, s dlhými tenkými končatinami, idealista, teoretik, uzavretý a citovo chladný.
• Pyknik: stredne vysoký, s okrúhlou tvárou, zavalitý, optimista, realista, sebec a priateľský.
• Atletik: charakterizuje ho kostra a svalstvo a nachádza sa medzi pyknikom a leptozómom.

Kretschmerova typológia spájala telesnú stavbu s psychickou štruktúrou. Uvádzala cyklotýmnu, schizotýmnu a viskóznu psychickú štruktúru, cykloidnú, schizoidnú a epileptoidnú psychopatiu a cyklofréniu, schizofréniu a epilepsiu ako psychózy.

Pavlovova typológia

• slabý typ,
• silný nevyrovnaný typ,
• silný vyrovnaný typ,
• silný vyrovnaný nepohyblivý typ.

Typológia podľa typu hodnôt

• Realistický typ: pracuje s nástrojmi, rastlinami a zvieratami, vyhýba sa sociálnym aktivitám, má dobré zručnosti v práci s nástrojmi a v kreslení, preferuje praktické veci a sám seba vidí ako praktického realistu.
• Intelektuálny typ: rád študuje, zaujíma sa o matematiku a vedu, vyhýba sa presviedčaniu ľudí a obchodovaniu, je dobrý v riešení matematických a vedeckých úloh a sám seba vidí ako vedecky zameraného intelektuála.
• Umelecký typ: je kreatívne aktívny, venuje sa dramatickému a výtvarnému umeniu, remeslám a hudbe, vyhýba sa úradovaniu a precíznosti a sám seba vidí ako expresívneho, originálneho a nezávislého človeka.
• Sociálny typ: rád pomáha iným, vyhýba sa narábaniu s nástrojmi, cení si pomoc iným a sám seba vidí ako pomáhajúceho, priateľského a dôveryhodného.
• Podnikateľský typ: rád vedie a presviedča ľudí, vyhýba sa vedeckým aktivitám, uznáva úspech v politike a sám seba vidí ako energického, ambiciózneho a sociabilného.
• Konvenčný, úradnícky typ: rád pracuje s číslami a záznamami, vyhýba sa neštruktúrovaným činnostiam, uznáva úspech v udržiavaní systému a sám seba vidí ako poriadkumilovného človeka, ktorý dodržiava pravidlá.

Big Five a päťfaktorový model

Psychológia využíva niekoľko systémov, pomocou ktorých opisuje charakterovú výbavu človeka a definuje jeho typ osobnosti. K preferovaným metódam patrí model známy ako Big Five.

Ide o takzvanú Veľkú päťku, ktorá rozlišuje osobnostné typy na základe sústavy príbuzných vlastností rozdelených do piatich špecifických povahových okruhov. Model Big Five nie je novinkou. V psychológii sa rozvíja od polovice 20. storočia.

Za priekopníka systému delenia ľudí do piatich skupín podľa špecifickej povahovej výbavy je označovaný americký psychológ Donald W. Fiske. Na jeho výskum z roku 1949 neskôr nadviazali ďalší odborníci Paul Costa, Robert McCrae či Lewis Goldberg, ktorí využili empirické metódy a potvrdili účelovosť teórie.

Model sa v praxi uplatňuje ako nástroj na skúmanie vlastností jedinca. Ich opis slúži na zaradenie osoby do jedného z piatich okruhov, s ktorým má najviac zhodných povahových čŕt.

Otvorenosť

Otvorený typ sa vyznačuje zvedavosťou a vynaliezavosťou. Je kreatívny, miluje estetiku a vie oceniť umenie. Má silný zmysel pre fantáziu.

Potrebuje neustálu intelektuálnu stimuláciu v podobe nových poznatkov, ktoré sú potravou pre jeho myseľ prístupnú novým zážitkom. Nemá rád stereotyp. Je výrečný a nebojí sa prezentovať svoje názory.

V prípade potlačenej osobnosti sa odvaha, otvorenosť a aktivita menia na obavu robiť životné zmeny a snahu ostať v komfortnej zóne, kde nie je potrebné čeliť veľkým výzvam. Negatívnym aspektom nízkej miery otvorenosti je tiež samotárstvo a prehnané puritánske sklony.

Svedomitosť

Dôslednosť, precíznosť, starostlivosť a dôraz na detaily patria k hlavným rysom svedomitého typu. Ak je miera svedomitosti prirodzená, neupadá do prehnanej pedantnosti ani do druhého extrému, ktorým je ustráchaná opatrnosť brániaca človeku zdravo riskovať.

Nízka miera svedomitosti sa prejavuje aj nespoľahlivosťou a stratou zmyslu pre povinnosti. Takáto osoba môže trpieť úzkosťami a napätím vyvolaným chaotickým životom.

Okrem dôslednosti, precíznosti a starostlivosti patrí k svedomitosti usilovnosť, vytrvalosť a pevná vôľa. Kľúčová je aj poriadkumilovnosť.

Výsledkom pestovania týchto vlastností je cieľavedomá osoba so zdravou sebadôverou, ktorá plní úlohy, dodržiava termíny a je schopná pracovať pod tlakom bez toho, aby ju ovládali sklony k tvrdohlavosti.

Extraverzia

Extraverzia sa spája s priateľskosťou, zhovorčivosťou, pozitívnym naladením a sebavedomím. Človek, ktorého povahová výbava sa najviac zhoduje s črtami typickými pre extraverziu, je otvorený a prístupný.

Komunikatívnosť používa ako nástroj na hľadanie nových kontaktov a budovanie priateľstiev. Prekypuje vitalitou a jeho prítomnosť môže okolie nakaziť entuziazmom a vášňou k životu.

Ak je extraverzia v optimálnej miere, zábavnou a energickou povahou si nové známosti získa rekordne rýchlo. Pri vychýlení do extrémov môže mať sklony predvádzať sa a pôsobiť dominantne. V opačnom prípade sa uťahuje k samotárstvu, z čoho pramení slabá socializácia, miestami až apatia.

Prívetivosť

Prívetivé typy bývajú srdečné a empatické. Spomedzi všetkých typov majú najlepšie vyvinutý súcit. Ochotne pomôžu a keď nažívajú v hojnosti, veľkoryso sa podelia.

Ak je kvalita prívetivosti na vysokej úrovni, môžu byť prehnane štedré a často sa obetujú pre druhých na úkor seba samého. Pri jej nedostatku sa uzatvárajú do seba a pôsobia ako introverti.

Problémom sa stáva stratená dôvera a neochota byť k iným vľúdny kvôli obave zo zrady alebo citového zranenia. K vyvažovaniu tejto osobnostnej kvality pomáha hľadanie rovnováhy medzi obetavosťou a sebectvom.

Neuroticizmus

O neurotikoch sa často hovorí ako o nahnevaných a úzkostlivých osobách plných negatívnych emócií. Tým podliehajú ľahšie ako ostatné typy, no táto slabina sa poctivou prácou na osobnom rozvoji môže transformovať na silnú stránku.

Zdravá miera neuroticizmu prináša schopnosť vycítiť nebezpečenstvo. Takýto jedinec má čuch na ľudí, čo mu pomáha vyhýbať sa podrazom.

Časté zmeny nálad môžu byť dobrou inšpiráciou k umeleckej tvorbe, ktorá sa dotýka najhlbších ľudských emócií. Je potrebné dávať pozor na pesimizmus a lipnutie na minulosti.

Šport, práca s mysľou a pestovanie dobrých vzťahov môže transformovať negatívny extrém neuroticizmu prejavovaný strachom a nervozitou na pokoj, sebaistotu a odolnosť voči stresu.

Psychológovia pracujúci so systémom Veľkej päťky pripomínajú, že nikto nemusí byť celý život stotožnený iba s jedným typom osobnosti. Vzhľadom na priebeh života a z neho plynúce skúsenosti sa môžu niektoré povahové črty meniť v závislosti od potreby reagovať na aktuálne okolnosti.

Základný typ osobnosti ostáva rovnaký, no môže sa dočasne prelínať s ďalšími typmi, ktoré vnášajú do charakterovej výbavy jedinca nové prvky.

Osobnosť a mozog

Heatonov osobnostný model mozgu súvisí s predstavou, že osobnosť nemožno oddeliť od biologického základu človeka. Výskum v oblasti psychológie práce je značne široký, avšak bežne používané metódy, ktoré sa v rámci neho využívajú, zväčša založené na pozorovaní v prostredí prejavujúcich sa znakov, majú svoje limity.

Metódy, ktoré by priamo zaznamenávali to, čo sa v sociálnych vedách zväčša snažíme odhadovať na základe vonkajších znakov, sa rozšírili najmä v oblasti medicíny a biologických vied. Postupne sa však rozširujú aj do iných odvetví vrátane výskumu pracovného a organizačného správania.

Keď hovoríme o priamych metódach, hovoríme o metódach, ktoré nám umožňujú merať konkrétne fyziologické parametre. V prípade záujmu o správanie človeka ide o fyziologické parametre súvisiace s činnosťou ľudského mozgu.

EEG

Metóda EEG, teda elektroencefalografia, zaznamenáva elektrickú aktivitu mozgu, pričom aktivita jednotlivých neurónov, základných buniek nervového systému, ktoré prenášajú elektrické impulzy, sa sníma povrchovými elektródami upevnenými na povrchu hlavy.

Výhodou použitia EEG je schopnosť zaznamenávať zmeny v aktivite v čase. Nevýhodou je nižšia presnosť a schopnosť zaznamenať len povrchovú aktivitu.

fMRI

Druhou najrozšírenejšou metódou zobrazovania mozgu je fMRI, teda funkčná magnetická rezonancia. Funkčná magnetická rezonancia je oveľa presnejšia a taktiež omnoho drahšia metóda v porovnaní s EEG.

Umožňuje vytvárať komplexné 2D a 3D mapy zaznamenávajúce aktivitu skúmaného mozgu naprieč všetkými jeho oblasťami, teda nielen povrchovými oblasťami.

Magnetická rezonancia je metóda, ktorá umožňuje neinvazívne zobrazovanie ktoréhokoľvek vnútorného orgánu v ľudskom tele a teda aj mozgu. Funkčná magnetická rezonancia je v podstate tou istou technológiou, pričom rozdiel je skrytý práve v slovíčku funkčná.

Zatiaľ čo lekára môže zaujímať dvojrozmerný obraz toho, čo sa skrýva v orgáne, výskumníkov v oblasti ľudského správania zaujíma skôr, ako sa bude meniť aktivita v mozgu, ak sa budú meniť vonkajšie podmienky.

V tomto bode do hry vstupuje manipulácia s vonkajšími podmienkami, keď sú účastníkom počas vyšetrenia predkladané rôzne podnety alebo úlohy, ktoré musia riešiť.

Mozog pri behaviorálnom a situačnom interview

Výskumníci Huffcutt, Liu a Russell-Chapin (2018) sa ako jedni z prvých rozhodli upozorniť na potenciál využívania fMRI v oblasti výskumu pracovného a organizačného správania.

Vo svojom výskume sa opreli o známe zistenia týkajúce sa vyššej reliability a validity štruktúrovaných pohovorov v porovnaní s pohovormi neštruktúrovanými.

Behaviorálne interview

Behaviorálne interview orientuje otázky na správanie v minulosti. Konkrétne sa pýta na minulé situácie podobné tým, do ktorých sa uchádzač môže dostať v prípade, že sa dostane na želanú pozíciu.

Pýta sa na vedomosti, schopnosti a zručnosti. Uchádzač opisuje konkrétnu skúsenosť a vysvetľuje, ako sa v danej situácii zachoval.

Situačné interview

Situačné otázky sa pýtajú na hypotetické situácie, ktoré môžu nastať v danej práci, čiže sú orientované na budúcnosť. Uchádzač pri odpovedi musí vyjadriť, ako by sa v danej situácii zachoval.

Oba prístupy boli dlho považované za najlepšiu možnosť, pričom sa verilo, že za použitia ktoréhokoľvek prístupu sa dopracujeme k rovnakým výsledkom.

Prekvapenie priniesla štúdia, ktorá poukázala, že vzájomná korelácia medzi situačnými a behaviorálnymi otázkami vytvorenými na sledovanie konkrétnej a tej istej kompetencie je pomerne nízka.

Prvotná fMRI štúdia

Cieľom prvotnej štúdie bolo preskúmať mozgovú aktivitu participantov v reakcii na otázky typické pre situačné interview a behaviorálne interview.

Experimentu sa zúčastnilo 10 respondentov, 5 mužov a 5 žien. Všetci respondenti boli praváci, boli študentmi univerzity a mali skúsenosť s prácou v obchode alebo službách, napríklad ako predavač alebo predavačka.

Účastníci nemali históriu neurologickej poruchy, vážneho alebo nedávneho úrazu hlavy či klaustrofóbie. U respondentiek bolo vylučujúcim kritériom tehotenstvo.

Podnetový materiál a postup

Podnetový materiál tvorilo 14 behaviorálnych a 14 situačných otázok. Otázky boli zamerané na vstupnú pozíciu v oblasti obchodu a služieb.

V situačnom sete sa objavila otázka obsahujúca scenár, v ktorom si mali respondenti predstaviť, že ich kolega prichádza do práce podráždený a nahnevaný a počas pracovného dňa sa rozčuľuje nad každou maličkosťou. Otázka znela: „Ako by ste sa zachovali?“

V behaviorálnom sete bola alternatívou otázka: „Spomeňte si na situáciu, keď ste sa v rámci práce stretli s tým, že váš kolega bol podráždený a nahnevaný a celý deň sa rozčuľoval nad každou maličkosťou. Ako ste sa v tejto situácii zachovali?“

Všetkým účastníkom boli otázky prezentované vizuálne pomocou zobrazenia na počítačovej obrazovke. Otázky boli zoradené do blokov, pričom ako prvý bol prezentovaný blok obsahujúci sedem behaviorálnych otázok, následne krátka prestávka s jednoduchou hudbou a potom blok siedmich situačných otázok.

Poradie blokov mohlo ovplyvniť výsledky a predstavovalo jednoznačný limit tejto štúdie.

Oblasti aktivované pri oboch typoch otázok

Výsledky ukázali aktiváciu viacerých oblastí mozgu, pričom niektoré oblasti boli aktívne v oboch prípadoch, teda pri reakcii na prvý aj druhý set podnetov.

Dorzolaterálny prefrontálny kortex súvisí s vyššou mentálnou činnosťou, ako je spracovávanie prijatej informácie, jej podržanie v pamäti a proces usudzovania.

Wernickeho oblasť súvisí s rečovou produkciou. V oboch prípadoch došlo k znateľnej aktivácii v hipokampálnej oblasti, konkrétne v hipokampe a parahipokampe.

Aktivita týchto oblastí pri prezentácii behaviorálneho setu bola očakávaná, pretože dané oblasti súvisia najmä s vybavovaním si spomienok z pamäti. Prekvapivo rovnaké oblasti boli aktívne aj pri situačnom sete, pri ktorom teoreticky nebolo nutné vybavovať si konkrétnu skúsenosť.

Zdá sa, že pamäť a opieranie sa o ňu sú pre ľudí typické takmer v každej situácii. Aktivácia bola v tomto prípade menej intenzívna a typicky len v ľavej časti tejto oblasti, čo naznačuje, že pamäťové procesy, ktoré prebiehali, boli pomerne základné.

Aktivita pri behaviorálnych otázkach

V prípade behaviorálnych otázok výskumníci identifikovali mnohonásobnú aktivitu v rôznych častiach kôry, pravdepodobne súvisiacu s intenzívnym vybavovaním si informácií z pamäti.

Fusiform gyrus a lingual gyrus sú centrá súvisiace s komplexnými vizuálnymi predstavami a rozpoznávaním farby, tváre a tela.

Aktivita frontálneho laloka sa týkala oblastí súvisiacich s pohybom, teda s jeho plánovaním, kontrolou a vykonaním. Výsledky naznačujú, že proces vybavovania si informácií z pamäti obsahuje nielen tváre a detaily, ale aj komplexné scény, obrazy, farby a pohyby v nich.

Aktivita pri situačných otázkach

V prípade situačných otázok bola zaznamenaná aktivita v amygdale, známej aj ako emocionálne centrum mozgu. Aktivita amygdaly pri situačných otázkach a zároveň jej neaktivita pri behaviorálnych otázkach naznačuje rozdiel v spracovaní oboch typov podnetov.

Autori predpokladajú, že vysvetlenie treba hľadať v prežívaní stresu. Zdá sa, že hypotetická situácia spúšťa emócie súvisiace so stresom na rozdiel od číreho vybavovania si spomienky.

Aktivita bola zaznamenaná aj v orbitofrontálnej oblasti. Táto oblasť je súčasťou prefrontálneho kortexu a nachádza sa v blízkosti očných buliev.

Predpokladá sa, že súvisí s kontrolou impulzov, hodnotením normatívnych štandardov a vnímaním sociálnej hodnoty. Pri behaviorálnych otázkach bola orbitofrontálna oblasť neaktívna.

Význam mozgových procesov pre skúmanie osobnosti

Uvedená štúdia bola jedným z pilotných pokusov o uchopenie problematiky pracovnej a organizačnej psychológie pomocou moderných technológií, ktoré umožňujú sledovať vnútorné procesy prislúchajúce k pozorovateľnému správaniu.

Na základe zistení zo zobrazovacích metód možno uvažovať o odolnosti situačných a behaviorálnych metód voči manažmentu dojmov, ktorý predstavuje významný problém v rámci výberových konaní.

Len pri situačnom interview dochádzalo k aktivácii orbitofrontálnej oblasti, ktorá by podľa dostupných poznatkov mohla súvisieť s tendenciou používať taktiky manažmentu dojmov alebo všeobecne s uvažovaním nad sociálnou vhodnosťou formulovanej odpovede.

Informácie o tom, čo sa deje v mozgu uchádzača po položení otázky, môžu pomôcť pri formulovaní kvalitnejších otázok. Zároveň však ide o pilotnú štúdiu s malým počtom účastníkov a s limitmi, medzi ktoré patrí aj poradie prezentovaných blokov.

Emócie, vedomie a osobnosť

Emócie podľa behaviorizmu vždy vyjadrujú subjektívny význam objektu. Emócie vyjadrujú vždy subjektívny význam objektu, teda veci alebo udalosti, ktorá ich vyvoláva.

Emócie sú akousi syntézou stavu vzrušenia a kognitívnej interpretácie. Ich prejav súvisí aj s kultúrnou podmienenosťou emócií.

Vedomie je stav, v ktorom sme schopní vnímať okolie. Jeho rozsah je menší ako rozsah psychiky a predstavuje určitú kvalitu mozgu schopnú bdelého sledovania.

Vedomie seba zahŕňa somatognóziu, teda vedomie telesnej schránky, a sexuognóziu, teda uvedomenie si vlastnej mužskosti alebo ženskosti.

Obranné mechanizmy

Obranné alebo ochranné mechanizmy sú prevažne nevedomé procesy slúžiace na ochranu osobnosti a redukciu úzkosti. Ich pozitívnou funkciou môže byť zachovanie alebo zvýšenie ocenenia seba samého, zatiaľ čo negatívnou funkciou je únik alebo obrana pred úzkosťou.

• seb aklam,
• popretie a skrývanie,
• potlačenie,
• kompenzácia,
• premiestnenie alebo presunutie,
• útek,
• rezignácia,
• represia,
• fixácia,
• agresia,
• sebaobviňovanie.

Pri racionalizácii si človek vytvára prijateľné ospravedlnenie neúspechu. Idealizácia predstavuje obranu pred rozpoznaním negatívnych pocitov voči človeku alebo skupinke ľudí.

Pri premiestnení alebo presunutí osoba prenáša nepríjemné emócie na osobu alebo vec, ktorá nemá vzťah k ich vlastnej príčine. Agresia je premiestnená na náhradný objekt.

Psychoanalytický model osobnosti

Štruktúra osobnosti podľa psychoanalýzy pozostáva z troch psychických aparátov, ktoré reprezentujú pudy, morálku a osobné skúsenosti s realitou.

Behaviorizmus a učenie

Behaviorizmus spájal osobnosť so systémom zvykov, teda tendencií správať sa určitým spôsobom. Osobnosť je podľa behaviorizmu produktom učenia.

Opakujúce sa reakcie na rovnaké podnety sa vo vedomí fixujú a ich priebeh sa mechanizuje. Medzi predstaviteľov behaviorizmu patria J. B. Watson, B. F. Skinner, J. Dollard, N. E. Miller a ďalší.

Behaviorizmus vychádza z predstavy, že správanie možno skúmať prostredníctvom pozorovateľných reakcií a podnetov, ktoré ich vyvolávajú. Osobnostné tendencie sa tak formujú skúsenosťou a opakovaním.

Vôľa a cieľavedomé konanie

Vôľa je proces aj dispozícia. Zážitkovú štruktúru vôle reprezentuje zámer alebo úmysel dosiahnuť určitý cieľ určitým spôsobom, čo vyjadruje cieľavedomé konanie.

Javovo je chcenie samostatné nielen proti poznaniu, ale aj cíteniu. Vôľové rozhodnutie umožňuje smerovať správanie k cieľu a regulovať ho napriek prekážkam.

Výkonové determinanty

• Centrálne schopnosti: vrodené intelektové faktory.
• Lokálne schopnosti: vlastnosti zmyslových orgánov a motoriky.
• Inštrumentálne štruktúry: učením získané schopnosti.
• Neintelektové faktory: motivácie, nálady, únava a ďalšie vplyvy.

Tri znaky inteligentného správania predstavujú dobrú orientáciu a dobré myslenie, ostré vnímanie a dobrú pamäť a koncentrované zameranie na daný objekt činnosti s pružným, rýchlym a správnym myslením.

Kultúra a modálna osobnosť

Modálna osobnosť vyjadruje formatívny vplyv kultúry v ľudskej psychike, teda kauzálny vzťah medzi spôsobom života v danej kultúre, určeným jej normami, a utváraním osobnosti.

Človek sa učí nielen konkrétnym spôsobom správania, ale aj spôsobom cítenia a hodnotenia. Kultúrne prostredie ovplyvňuje normy, očakávania, sociálne roly, prejav emócií a predstavy o správnom konaní.

Rola a osobnosť

Rola je to, čo sa od človeka očakáva v určitých situáciách s ohľadom na jeho vek, pohlavie, sociálny status a konkrétne spoločenské funkcie. Osobnosť predstavuje vnútornú psychickú podstatu človeka.

Človek sa môže s rolou stotožniť alebo ju odmietnuť. Rozdiel medzi rolou a osobnosťou spočíva v tom, že rola vyjadruje spoločenské očakávania, zatiaľ čo osobnosť vyjadruje individuálnu psychickú štruktúru.

Aktivačný systém osobnosti

Aktivačný systém osobnosti zabezpečuje mobilizáciu organizmu a jeho orientáciu na činnosť. Pud aktivizuje organizmus, potreby vyjadrujú jeho nedostatky alebo prebytky a motívy dávajú správaniu konkrétny psychický zmysel.

Dynamické procesy osobnosti možno pozorovať v oblasti motivácie, emócií, konfliktov, záujmov, postojov a rozhodovania. Ich výsledkom je konkrétne správanie v podmienkach biologického a sociálneho prostredia.

Osobnosť a telesný stav

To, čo jeme, má zásadný vplyv nielen na telo, ale aj na mozog, náladu, sústredenie a schopnosť zvládať stres. Správna výživa môže zlepšiť kognitívne funkcie, chrániť mozgové bunky pred poškodením a podporiť vyrovnanú psychiku.

Na psychickú rovnováhu vplývajú aj únava, nálada, stres, fyziologické potreby a celkový stav organizmu. Výkon osobnosti preto nemožno vysvetliť iba inteligenciou alebo schopnosťami.

Vzťah individualizácie a socializácie

Socializácia predstavuje proces začleňovania človeka do spoločnosti a osvojovania si kultúrnych spôsobov správania. Individualizácia označuje rast osobnej jedinečnosti a duševnej osobitosti.

S narastajúcim vekom rastie vplyv osobných skúseností a zvýrazňuje sa individualita osobnosti. Osobnosť sa tak formuje v neustálom vzťahu medzi biologickými dispozíciami, sociálnymi očakávaniami a vlastnou životnou skúsenosťou.

Koncepcia normality

• Štatistická normalita: normálne je to, čo je bežné.
• Normatívna normalita: normalita znamená prispôsobivosť spoločenským normám.
• Adaptačná normalita: vyjadruje všeobecné vzťahy človeka k okoliu a schopnosť ovládať prostredie primárnym riešením situácie.

Pri posudzovaní osobnosti je dôležité prihliadať na situáciu, vek, kultúrne prostredie, sociálne vzťahy a schopnosť človeka prispôsobovať sa podmienkam života.

tags: #heaton #osobnost #model #mozog