Hipokampus a prefrontálny kortex: pamäť, emócie, rozhodovanie a regulácia správania

Hipokampus a prefrontálny kortex patria medzi kľúčové mozgové oblasti, ktoré spolupracujú pri ukladaní spomienok, učení, plánovaní, rozhodovaní a regulácii emócií. Hipokampus vytvára a organizuje spomienky vrátane ich priestorového a situačného kontextu, zatiaľ čo prefrontálny kortex pomáha tieto informácie vyhodnocovať, porovnávať s cieľmi a využívať pri riadení správania.

Ich spolupráca umožňuje napríklad vybaviť si predchádzajúcu skúsenosť, predstaviť si možné budúce dôsledky a zvoliť primeranú reakciu. Emočné spracovanie však nezabezpečuje jediné centrum v mozgu, ale sústava navzájom prepojených oblastí, ktoré spoločne vyhodnocujú význam udalostí, vytvárajú emocionálne reakcie, ukladajú spomienky a pomáhajú ich regulovať.

Čo je hipokampus

Hipokampus má tvar morského koníka (odtiaľ pochádza aj jeho názov) a je nevyhnutný pre tvorbu a konsolidáciu spomienok. Patrí medzi štruktúry uložené hlboko v mozgu a je významnou súčasťou neurónových okruhov, ktoré prepájajú pamäť, učenie, emócie a priestorovú orientáciu.

Jeho hlavné funkcie zahŕňajú prevod krátkodobých spomienok na dlhodobé, priestorovú orientáciu a navigáciu, rozpoznávanie nových informácií a situácií, kontextuálne učenie a prepojenie emócií so spomienkami.

• prevod krátkodobých spomienok na dlhodobé,
• priestorová orientácia a navigácia,
• rozpoznávanie nových informácií a situácií,
• kontextuálne učenie,
• prepojenie emócií so spomienkami.

Vďaka hipokampu si pamätáme dôležité životné udalosti, tváre blízkych ľudí či cestu domov. Hipokampus je časť mozgu, ktorá je zodpovedná za ukladanie a získavanie spomienok, ako aj rozlišovanie medzi minulými a súčasnými skúsenosťami.

Hipokampus zohráva kľúčovú rolu v učení a pamätaní si. Zaujímavosťou je, že hipokampus patrí medzi niekoľko málo oblastí mozgu, kde môže dochádzať k neurogenéze (tvorbe nových nervových buniek) aj v dospelosti.

Čo je prefrontálny kortex

Prefrontálny kortex je predná časť frontálneho laloka a podieľa sa na rozhodovaní, osobnosti človeka, kognícii, kognitívnom správaní a riadení sociálneho správania. Prefrontálny kortex je ako veliteľ tvojho mozgu. Riadi rozhodovanie, ovláda emócie a plánuje budúcnosť.

Termín, ktorý psychológovia používajú pre funkcie prefrontálneho kortexu, je výkonné funkcie. Tieto funkcie pomáhajú rozlišovať medzi výsledkami a protichodnými myšlienkami a smerujú k dosiahnutiu konkrétneho cieľa.

Prostredníctvom procesu rôznych akcií, očakávaní od týchto akcií a sociálnej kontroly. Sociálna kontrola znamená sebakontrolu v sociálnom prostredí a konanie, ktoré je spoločensky prijateľné.

• plánovanie budúcnosti,
• rozhodovanie a posudzovanie dôsledkov,
• kognitívna kontrola,
• kontrola impulzov,
• flexibilné preorientovanie myslenia,
• riešenie komplexných problémov,
• regulácia emócií,
• riadenie sociálneho správania.

Hlavný rozdiel medzi hipokampom a prefrontálnym kortexom

Ako spolu hipokampus a prefrontálny kortex komunikujú

Hipokampus zas slúži na vytváranie a ukladanie spomienok. Prefrontálny kortex figuruje nielen pri plánovaní, ale aj rozhodovaní sa. Ich spolupráca umožňuje využiť minulé skúsenosti pri riešení novej situácie a zároveň zvažovať viacero možných budúcností.

Výsledky štúdie naznačujú, že môže ísť o súhru medzi prefrontálnym kortexom a hipokampom, ktorá nám dovoľuje plánovať. „Prefrontálny kortex slúži ako simulátor. Tento región mozgu testuje rôzne možné rozhodnutia použitím kognitívnej mapy, ktorá sa ukladá v hipokampe. Náš výskum odkrýva mechanizmy, ktoré sú kľúčovým komponentom inteligencie,” vyjadril sa Marcelo Mattar, jeden z autorov štúdie.

Prefrontálny kortex slúži ako oblasť, ktorá môže skúšať rôzne možnosti, zatiaľ čo hipokampus poskytuje kognitívnu mapu založenú na predchádzajúcich skúsenostiach. Takéto prepojenie využívame napríklad vtedy, keď zistíme, že cesta je zablokovaná a rozhodneme sa použiť inú cestu.

Hipokampus, prefrontálny kortex a plánovanie

Ľudia majú jedinečnú vlastnosť, ktorou sa odlišujeme od zvierat. Dokážeme sa zastaviť a porozmýšľať nad rozhodnutím, ktoré nám môže zmeniť život. Popri tom však vieme, že týmto rozhodnutím sa cesta nekončí a v budúcnosti nás môže čakať ďalšie rozhodnutie alebo problémy.

Inými slovami povedané, vieme plánovať. Ak by sme to zobrali jednoduchšie, pri plánovaní si v mozgu vytvoríme “mentálnu simuláciu”, ktorá nám ako film ukáže, čo nás v budúcnosti môže čakať.

Výskumníci z New York University vo svojej novej štúdii odhalili, čo mozog robí počas toho, ako niečo plánujeme. Vedcom sa podarilo odkryť neurónové mechanizmy zapojené do plánovania.

Ide o formu rozhodnutia, pri ktorej musíme rozmýšľať predtým, ako niečo spravíme. Medzi zámerné rozhodovanie sa môžeme zaradiť napríklad výber nového zamestnania alebo uvažovanie o zobratí hypotéky.

Počítačový model bral do úvahy existujúce poznatky o plánovaní a pridal niekoľko nových vrstiev komplexnosti, napríklad predstavované rozhodnutia. Ide o to, keď zoberieme do úvahy rôzne faktory a zvažujeme, ktoré rozhodnutie môže pre nás byť najlepšie.

Predstavte si napríklad šachistu, ktorý uvažuje tri kroky dopredu, aby porazil súpera. Z mozgového hľadiska ide o interakcie medzi prefrontálnym kortexom a hipokampom.

Výskumníci vysvetľujú, že vďaka týmto interakciám, sa vieme rapídne prispôsobiť novým situáciám. Nová štúdia vedcom poskytuje základné informácie o tom, ako nám neuróny v mozgu dovoľujú rozmýšľať ešte predtým, ako začneme konať.

Ide o mechanizmus, ktorý slúži na to, aby sme sa rozhodli čo najlepšie. Plánovanie je jednou z našich prirodzených a mimoriadne užitočných funkcií.

Hipokampus, emócie a kontext spomienok

Emocionálne nabité zážitky - či už pozitívne alebo negatívne - sa ukladajú do pamäti intenzívnejšie vďaka spolupráci amygdaly a hipokampu. Preto si často lepšie pamätáme situácie, ktoré v nás vyvolali silné emócie.

Hipokampus neukladá iba samotnú informáciu o udalosti, ale pomáha ju spájať s okolnosťami, v ktorých sa odohrala. Takéto kontextuálne učenie podporuje rozlišovanie medzi tým, čo sa stalo v minulosti, a tým, čo sa deje teraz.

Amygdala funguje ako emocionálny poplašný systém, zatiaľ čo prefrontálna kôra pomáha reakcie vyhodnotiť, tlmiť a preorientovať. Amygdala vytvára reakciu, prefrontálna kôra jej dáva význam.

Prefrontálny kortex a regulácia emócií

Odborníci ako jedni z prvých rozlíšili mozgovú aktivitu súvisiacu s vytváraním emócií od ich regulácie. Vedci z Dartmouthu ako jedni z prvých vo svojej štúdii rozlíšili mozgovú aktivitu súvisiacu s vytváraním emócií od regulácie emócií.

Zistili, že časti v prednej prefrontálnej kôre, oblasti mozgu, ktorá sa podieľa na komplexnom uvažovaní a plánovaní, sú kľúčové pre reguláciu našich emócií. Čím viac dokázali účastníci aktivovať tieto oblasti, tým boli odolnejší voči prežívaniu niečoho negatívneho bez toho, aby sa ich to dotklo.

Hoci vnímame nepriaznivé udalosti okolo nás, jednotlivé časti mozgu nám pomáhajú prehodnotiť situáciu a namiesto utápania sa môžeme získať novú perspektívu. Niekomu to ide viac, niekomu menej.

Ide však o zásadný rozdiel v tom, ako sa cítime, správame a ako sa rozhodujeme. Niektoré problémy spojené s duševným zdravím súvisia podľa odborníkov s neschopnosťou človeka byť flexibilným a preorientovať myšlienky.

Amygdala, hipokampus a prefrontálny kortex pri emocionálnej reakcii

Emócie sú komplexným produktom vzájomného pôsobenia medzi rôznymi oblasťami mozgu, chemickými procesmi a spätne prepojeniami so skúsenosťami a učením. Mozog je centrálnym orgánom, ktorý hrá kľúčovú úlohu pri vytváraní, regulácii a spracovávaní emócií.

Po prvé, prichádzajúce informácie musia byť zhodnotené a priradené emocionálnej hodnote. Tento proces je často veľmi rýchly a môže presahovať naše vedomé vedomie.

Napriek tomu naša počiatočná emocionálna reakcia závisí od množstva individuálnych predsudkov a súvislostí. Potom môžeme identifikovať a cítiť emócie.

V závislosti od sociálnej situácie potom možno budeme musieť regulovať prejav tejto emócie. Napríklad sú chvíle, keď možno chceme prejaviť hnev alebo znechutenie, ale bez ohľadu na to musíme zachovať pokoj.

Rýchla reakcia amygdaly

Keď vnímame niečo, čo vyhodnotíme ako ohrozenie, amygdala okamžite reaguje a aktivuje celý rad fyziologických procesov - zrýchli sa nám tep, zvýši sa krvný tlak, začneme rýchlejšie dýchať a telo sa pripraví na okamžitú akciu.

Túto reakciu môžeme pozorovať napríklad pri nečakanom hlasnom zvuku alebo pri stretnutí s niečím, čoho sa bojíme. Amygdala tak môže spustiť obrannú reakciu skôr, než si situáciu vedome a podrobne premyslíme.

Kontext hipokampu

Hipokampus pomáha zaradiť emocionálny podnet do kontextu a spojiť ho s predchádzajúcimi skúsenosťami. Vďaka tomu môže mozog rozlišovať medzi skutočným aktuálnym nebezpečenstvom, bezpečnou situáciou a podnetom, ktorý iba pripomína minulé ohrozenie.

Kontrola prefrontálneho kortexu

Prefrontálna kôra pomáha reakcie vyhodnotiť, tlmiť a preorientovať. To neznamená, že musí úplne odstrániť emóciu, ale môže zmeniť spôsob, akým udalosť chápeme a aký význam jej pripisujeme.

Regulácia emócií neznamená vypnutie amygdaly

Štúdia skúmala dobrovoľníkov, ktorým sa zobrazovali nepríjemné obrázky, napríklad krvavé scény a strašidelné zvieratá, zatiaľ čo sa pomocou funkčnej magnetickej rezonancie zaznamenávala ich mozgová aktivita.

Potom ich požiadali, aby zmenili (preorientovali) svoje pocity z obrázkov a snažili sa nevnímať ich negatívne. Odborníci mohli vďaka tomu sledovať aktiváciu centier regulácie emócií v mozgu.

Výsledky prekvapili vedcov pri pozorovaní časti stredného mozgu, zvanej amygdala. Tá sa považuje za centrum emócií a má dôležitú úlohu pri formovaní a ukladaní pamäťových stôp spojených s emocionálnymi udalosťami.

Fascinujúcim zistením bolo, že oblasť bola rovnako aktívna bez ohľadu na to, či účastníci aktívne regulovali svoje emócie alebo nie. To naznačuje, že regulácia emócií nemusí spočívať v úplnom vypnutí amygdaly.

Dôležitú úlohu môže mať skôr zmena interpretácie udalosti a spôsobu, akým jej pripisujeme význam. „Je to skutočne kôra, ktorá je zodpovedná za generovanie emocionálnych reakcií ľudí tým, že mení spôsob, akým vnímame a pripisujeme význam udalostiam okolo nás,“ vysvetľuje Ke Bo, hlavný autor štúdie.

Limbický systém a miesto hipokampu

Za spracovaním emócií nestojí jediné centrum v mozgu, ale sústava navzájom prepojených oblastí, ktoré spoločne vyhodnocujú význam udalostí, vytvárajú emocionálne reakcie, ukladajú spomienky a pomáhajú ich regulovať.

K najdôležitejším patria amygdala, hipokampus, hypotalamus, cingulárna kôra, prefrontálna kôra, talamus a časti systému odmeny. Limbický systém preto nemožno chápať ako izolované centrum emócií, ale ako komplexnú sieť, ktorá prepája emócie, pamäť, telesné reakcie, motiváciu, rozhodovanie a sociálne správanie.

Limbický systém predstavuje súbor vzájomne prepojených mozgových štruktúr, ktoré sa nachádzajú hlboko v mozgu. Evolučne patrí medzi staršie časti nášho mozgu a zohráva kľúčovú úlohu v spracovaní emócií, vytváraní spomienok a regulácii základných životodarných funkcií.

Slovo „limbický“ pochádza z latinského slova „limbus“, čo znamená „okraj“ alebo „hranica“, keďže tieto štruktúry tvoria akýsi okraj okolo mozgového kmeňa. Hranice limbického systému sú v literatúre nejednotne opísané.

Funkcie limbického systému tiež presahujú rámec emócií a zahŕňajú pamäť, čuch a autonómne funkcie. Aj keď sa zdôraznil význam limbického systému v emóciách, tieto štruktúry sú ovplyvnené aj inými oblasťami mozgu, najmä prefrontálnym kortexom.

Úloha ďalších oblastí v sieti

Hypotalamus

Hypotalamus je relatívne malá, ale mimoriadne dôležitá štruktúra, ktorá funguje ako spojka medzi nervovým a endokrinným systémom. Hypotalamus tak priamo ovplyvňuje naše každodenné fungovanie a základné biologické potreby.

• regulácia telesnej teploty,
• kontrola pocitov hladu a smädu,
• riadenie cyklu spánku a bdenia,
• udržiavanie hormonálnej rovnováhy prostredníctvom hypofýzy,
• regulácia sexuálneho správania a reprodukčných funkcií,
• kontrola autonómnych telesných funkcií.

Keď sme hladní, smädní, unavení alebo pociťujeme zmeny telesnej teploty, je to práve hypotalamus, ktorý riadi príslušné reakcie. V stresových situáciách sa prostredníctvom prepojenia nervového a hormonálneho systému podieľa aj na uvoľňovaní stresových hormónov.

Cingulárna kôra

Cingulárna kôra je súčasťou mozgovej kôry, ktorá obklopuje corpus callosum (miesto spojenia dvoch hemisféry). Jej hlavné úlohy zahŕňajú integráciu emócií s kognitívnymi procesmi, účasť na rozhodovaní a riešení problémov, reguláciu pozornosti, spracovanie bolesti, empatiu a sociálne poznávanie.

Cingulárna kôra je akýmsi mostom medzi naším limbickým systémom a prefrontálnou kôrou, ktorá zodpovedá za vyššie kognitívne funkcie. Vďaka tejto štruktúre dokážeme integrovať emocionálne informácie s racionálnym myslením, čo je kľúčové pre primerané sociálne správanie a rozhodovanie.

Nucleus accumbens a systém odmeny

Limbický systém je zapojený do systému odmeny v mozgu, čo ovplyvňuje našu motiváciu a učenie. Keď zažívame niečo príjemné, aktivuje sa náš dopamínový systém, čo vytvára pocit odmeny a motivuje nás k opakovaniu daného správania.

Tento mechanizmus je základom pre mnohé formy učenia, ale môže byť aj základom najrôznejších závislostí. Nucleus accumbens, centrum odmien v mozgu, taktiež vykazoval abnormality u tých, ktorí sa izolovali od sociálnych kontaktov.

Hipokampus a prefrontálny kortex pri strese

Naša schopnosť zvládať stresové situácie je úzko spojená s limbickým systémom. V stresových situáciách amygdala aktivuje stresovú reakciu, ktorá vedie k uvoľňovaniu stresových hormónov, ako je kortizol.

Chronická aktivácia tejto stresovej reakcie môže viesť k rôznym zdravotným problémom, vrátane úzkostných porúch, depresie či kardiovaskulárnych ochorení. Chronický stres môže poškodiť štruktúry limbického systému, najmä hipokampus.

Výskumy ukazujú, že prežívanie pokračujúceho stresu v dôsledku traumatických zážitkov môže viesť k nižšiemu objemu šedej kôry v hipokampe u ľudí, ktorí zažili traumu v detstve, a to ako u klinickej, tak neklinickej (všeobecnej) populácie.

Vedci spájajú tieto zmeny so zvýšenou sekréciou tzv. stresových hormónov - kortizolu a noradrenalínu, vplyvom dlhodobého traumatického stresu. Ak je hladina týchto hormónov dlhodobo v tele zvýšená, môže viesť k zmenšeniu kôry v hipokampe.

Tieto zmeny v hipokampe môžu viesť k ťažkostiam vyvolať si určité aspekty traumatickej skúsenosti. Na druhej strane, niektoré spomienky môžu byť zvýraznené, čo môže súvisieť s ťažkosťami odlíšiť minulosť od prítomnosti v dôsledku traumy.

Trauma, hipokampus a rozlišovanie minulosti od prítomnosti

Hipokampus zohráva kľúčovú rolu v učení a pamätaní si, ako aj v rozlišovaní medzi minulými a súčasnými skúsenosťami. Keď je tento systém dlhodobo vystavený stresu, môže byť náročnejšie zaradiť spomienku do správneho časového a situačného kontextu.

Prostredie, ktoré pôvodný traumatický zážitok pripomína, tak môže u človeka vyvolávať pocity ohrozenia, strachu či paniky. V tejto súvislosti môžu mať ľudia s posttraumatickou stresovou poruchou ťažkosti prekonať svoje reakcie strachu na spomienky, myšlienky a situácie súvisiace s pôvodnou traumatickou udalosťou.

Traumatické skúsenosti môžu viesť k zvýšenej reaktivite amygdaly. To znamená, že systém vnímania hrozieb je u človeka zvýšene aktivovaný.

Zvýšene aktívna amygdala v dôsledku traumatického stresu tak môže viesť k tomu, že je pre človeka náročné rozlíšiť medzi minulým a súčasným ohrozením. Pri pripomenutí traumy teda mozog človeka reaguje tak, akoby trauma nastávala v danom, aktuálnom okamžiku, po prvýkrát.

Výskumy ukázali, že pri konfrontácii traumatizovaných ľudí s obrazmi, myšlienkami alebo zvukmi súvisiacimi s pôvodnou udalosťou, ich amygdala reaguje poplašne, a to aj desiatky rokov po danej udalosti.

Trauma a rovnováha medzi amygdalou a prefrontálnym kortexom

Prefrontálny kortex je zodpovedný za riešenie komplexných problémov, kognitívnu kontrolu a flexibilitu, ako aj kontrolu impulzov. Štúdie ukazujú, že traumatické zážitky môžu viesť k zníženému objemu šedej mozgovej kôry v prefrontálnom kortexe.

Zmeny v prefrontálnom kortexe tak môžu súvisieť s ťažkosťami s koncentráciou, riešením problémov, logickým myslením či kontrolou impulzov. V tejto súvislosti nie je teda prekvapením, prečo majú traumatizovaní ľudia väčšiu tendenciu reagovať vo vypätých situáciách akoby boli „bez seba“, teda bez racionálnej kontroly.

Ukazuje sa, že u ľudí trpiacich symptómami posttraumatického stresu je narušená rovnováha medzi amygdalou a mediálnou prefrontálnou kôrou, je pre nich teda náročné kontrolovať emócie a impulzy.

V stresujúcich a vypätých situáciách tak dochádza k zvýšenej aktivácii podkôrových oblastí mozgu, podieľajúcich sa na emóciách a naopak, zníženej aktivite čelových lalokov, čím je obmedzená racionálna kontrola a človek môže reagovať výbušne na minimálny podnet či vystrašene na akýkoľvek hlasnejší zvuk.

Hipokampus a prefrontálny kortex počas pandémie a dlhodobého stresu

Medzinárodný tím výskumníkov analyzoval 46 štúdií z celého sveta. Použili najmodernejšie technológie na snímkovanie mozgu.

Výsledky ukazujú jasný vzorec zmien v kľúčových oblastiach mozgu. Zamerali sa na ľudí bez predchádzajúcich psychických problémov a chceli pochopiť, ako presne pandémia ovplyvnila zdravé mozgy.

Vedci objavili zmeny v prefrontálnom kortexe u ľudí s pandemickým stresom, úzkosťou a depresiou. Pravá strana prefrontálneho kortexu hrá kľúčovú úlohu pri potláčaní negatívnych emócií.

Tí, ktorí mali pred pandémiou silnejšiu aktivitu v tejto oblasti, lepšie zvládali stres. Naopak, slabšia aktivita predpovedala problémy s úzkosťou a depresiou.

Mediálna časť prefrontálneho kortexu, zodpovedná za sebakontrolu a emocionálnu reguláciu, taktiež vykazovala zmeny. Rovnako študenti v zahraničí počas pandémie vykazovali zníženú aktivitu, ktorá korelovala s depresívnymi príznakmi.

Amygdala, hipokampus a ďalšie štruktúry limbického systému tvoria emocionálne srdce mozgu. Pandémia ich uviedla do permanentného poplachu.

Hipokampus, kľúčový pre pamäť a učenie, reagoval na chronický stres zmenami vo svojej štruktúre. Vedci zistili, že jeho aktivita dokázala predpovedať, kto bude trpieť psychickými problémami počas pandémie.

Silnejšia aktivita hipokampu pred pandémiou chránila pred rozvojom stresu a úzkosti. Zmeny v limbickom systéme neboli len dočasné.

Niektoré pretrvávajú aj mesiace po zlepšení pandemickej situácie. Môžu ovplyvniť našu budúcu reakciu na stresové situácie.

Komunikácia medzi neurálnymi sieťami

Mozog funguje ako sofistikovaná sieť prepojených oblastí. Tieto zistenia ukazujú, že pri emóciách nejde iba o činnosť jednej oblasti, ale aj o kvalitu komunikácie medzi viacerými sieťami.

Afektívna kortikálna sieť, zodpovedná za spracovanie emócií, vykazovala najmarkantnejšie zmeny. Táto sieť zahŕňa amygdalu a ventrálny mediálny prefrontálny kortex.

V normálnych podmienkach udržujú rovnováhu medzi emocionálnymi reakciami a ich racionálnou kontrolou. Pandémia túto rovnováhu narušila.

Slabšie prepojenia v tejto sieti korelovali s vyšším stresom, úzkosťou a depresiou. Centrálna exekutívna sieť, zodpovedná za kognitívnu kontrolu, taktiež trpela.

Jej oslabenie viedlo k problémom so sústredením, riešením problémov a emocionálnou reguláciou. Ľudia s pôvodne silnejšou exekutívnou sieťou lepšie zvládali pandemické výzvy.

Default mode network, aktívna počas odpočinku a introspekcie, vykazovala paradoxné zmeny. Jej hyperaktivita korelovala s ruminatívnym myslením a depresívnymi príznakmi.

Naopak, vyvážená aktivita tejto siete pôsobila ochranne proti pandemickému stresu. Dobrou správou je, že mozog sa dokáže zotaviť.

Neurotransmitery a emocionálne spracovanie

Výskumníci sa tiež zaujímali o neurotransmitery, ktoré fungujú medzi neurónmi ako neuroprenášače informácií, čím spolu komunikujú. Patrí k nim napríklad dopamín, známy svojou úlohou v systéme odmeňovania a motivácie, alebo serotonín, ktorý je spojený s reguláciou nálady.

Neurotransmitery: Emócie sú spojené s rôznymi chemickými látkami v mozgu, ktoré sa nazývajú neurotransmitery. Napríklad dopamín sa spája s odmenou a potešením, serotonín s náladou a reguláciou spánku, a noradrenalín s reakciami na stres.

Oblasti mozgu zapojené v regulácii emócií majú zrejme vysokú koncentráciu receptorov pre špecifické neurotransmitery. „Naše výsledky ukázali, že receptory pre kanabinoidy, opioidy a serotonín boli obzvlášť zastúpené v oblastiach, ktoré sa podieľajú na regulácii emócií,“ uviedol Tor Wager, jeden z autorov štúdie.

Ak chcete vyvinúť účinnejšiu liečbu, je nevyhnutné pochopiť, ako interagujú neurotransmitery s mozgovými systémami zodpovednými za reguláciu emócií. Účinky liekov na depresiu a iné ochorenia môžu čiastočne fungovať tak, že zmenia spôsob, akým premýšľame o životných udalostiach, a našu schopnosť sebaregulácie.

Prefrontálny kortex, depresia a kognitívna kontrola

Štúdie ukázali, že prefrontálny kortex je tiež spojený s depresiou a depresívnymi myšlienkami, ako aj s činmi. Hoci patofyziológia prefrontálneho kortexu nie je úplne objasnená a je do istej miery nejasná.

Odborníci tiež preukázali štrukturálne abnormality v prefrontálnych oblastiach mozgu, konkrétne v mediálnom a ľavom prefrontálnom kortexe u pacientov trpiacich depresiou.

Okrem toho funkčné zobrazovanie preukázalo zníženú úroveň metabolizmu v oblasti prefrontálneho kortexu mozgu pri depresii. Tieto nové štúdie a objavy naznačujú, že dysfunkcia tejto oblasti mozgu a jej reakcia na limbický systém spôsobuje mnoho symptómov depresie.

Táto nová informácia, kde depresia môže byť spojená so štrukturálnou oblasťou mozgu a jej prepojeniami, má obrovské uplatnenie v liečbe depresie, najmä novšie techniky, ako je transkraniálna magnetická stimulácia.

Prečo je dôležitá neuroplasticita

TMS funguje tak, že stimuluje cieľové oblasti mozgu a pomáha vytvárať v týchto oblastiach viac spojení s lepšou vodivosťou, čo je proces známy ako neuroplasticita.

Tento princíp sa používa na cielené pôsobenie na prefrontálnu oblasť mozgu u ľudí s klinickou depresiou a výsledky vyzerajú sľubne.

Neuroplasticita predstavuje schopnosť mozgu meniť svoje funkčné a spojovacie usporiadanie v závislosti od skúseností, učenia a záťaže. Pri spolupráci hipokampu a prefrontálneho kortexu je dôležitá preto, že umožňuje aktualizovať spomienky, učiť sa nové stratégie a pružnejšie reagovať na meniace sa situácie.

Každodenný význam spolupráce hipokampu a prefrontálneho kortexu

Emócie, spomienky a reakcie tvoria neoddeliteľnú súčasť nášho každodenného života. Limbický systém ovplyvňuje množstvo aspektov nášho každodenného života, často bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali.

Naše okamžité emocionálne reakcie sú výsledkom činnosti limbického systému, najmä amygdaly. Keď sa náhle rozčúlime, pociťujeme radosť alebo smútok, je to práve limbický systém, ktorý spúšťa tieto reakcie.

Prefrontálna kôra a cingulárna kôra pritom pomáhajú tieto reakcie zaradiť do kontextu a prispôsobiť správanie situácii. Hipokampus prispieva k tomu, aby sa aktuálna situácia spojila s relevantnými skúsenosťami a správne časovo zaradila.

Dôvod, prečo si niektoré udalosti pamätáme lepšie než iné, súvisí s limbickým systémom. Emocionálne nabité zážitky - či už pozitívne alebo negatívne - sa ukladajú do pamäti intenzívnejšie vďaka spolupráci amygdaly a hipokampu.

Prefrontálny kortex následne pomáha vyhodnotiť, čo zo spomienky využiť, aký cieľ sledovať a ktorú reakciu potlačiť. Tak sa pamäť nestáva iba záznamom minulosti, ale aj podkladom pre učenie, rozhodovanie a plánovanie.

Vplyv sociálnych vzťahov

Limbický systém hrá taktiež kľúčovú úlohu pri formovaní a udržiavaní sociálnych väzieb. Ovplyvňuje naše schopnosti empatie, rozpoznávania emócií u druhých ľudí a vytvárania emocionálnych pút.

Narušenie funkcií limbického systému môže prispievať k sociálnym ťažkostiam, ktoré pozorujeme napríklad pri niektorých vývinových poruchách. Zdravé sociálne vzťahy a pozitívne sociálne interakcie podporujú optimálne fungovanie limbického systému.

Prefrontálny kortex pomáha interpretovať sociálne signály, kontrolovať impulzívne reakcie a prispôsobovať správanie sociálnemu kontextu. Hipokampus pritom pomáha uchovávať informácie o ľuďoch, situáciách a predchádzajúcich sociálnych skúsenostiach.

Obmedzenia zjednodušených predstáv o mozgu

Počiatočná reflexná emocionálna reakcia na niečo v našom okolí nastáva veľmi rýchlo a často sa vymyká vedomej kontrole. Tieto reakcie sa vyskytujú v starej časti nášho mozgu známej ako limbický systém.

Na rozdiel od novšie vyvinutého kortexu má limbický systém menej vrstiev neurónov na spracovanie informácií. Výsledok je rýchly, ale ako ukazuje naša skúsenosť, nie vždy obsahuje všetky relevantné informácie.

Teória trojjediného mozgu je teória, ktorú predložil americký neuropsychológ Paul D. MacLean v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Podľa tejto teórie sa ľudský mozog skladá z troch hlavných častí, ktoré majú rôzny „evolučný“ vek a zodpovedajú za rôzne aspekty správania a emocionálneho prejavia.

Teória trojjediného mozgu sa v priebehu rokov stretla s kritikou a bolo preukázané, že niektoré aspekty sú zjednodušené a nepresné. Napriek tomu predstavuje jednoduchý a zaujímavý model, ktorý sa snaží vysvetliť evolučný vývoj a funkčné rozdelenie rôznych častí mozgu.

Moderný pohľad preto nepracuje s predstavou, že jednotlivé oblasti fungujú ako úplne oddelené centrá. Emócie, pamäť, plánovanie a sebaregulácia vznikajú vďaka spolupráci viacerých oblastí a neurálnych sietí, najmä vďaka komunikácii medzi hipokampom, prefrontálnym kortexom, amygdalou a cingulárnou kôrou.

Podpora regulácie a spracovania stresu

V tejto súvislosti sa pre traumatizované osoby ukazuje veľká dôležitosť podporného systému tvoreného ľuďmi, ktorí sú empatickí, nesúdia, ale naopak bez hodnotenia vypočujú a prejavia súcit.

Zásadnou úlohou pri riešení traumatického stresu je obnovenie dôležitej rovnováhy medzi racionálnym a emočným mozgom. K tomu sa ukazuje ako veľmi dôležitá práca s telom, a to napr. prostredníctvom pomenovania toho, čo v tele človeka aktuálne prebieha, s vedomím, že tieto procesy sa neustále menia, ale aj učením sa pokojne dýchať.

Niekoľko pomalých, hlbokých nádychov a výdychov môže pomôcť zmierniť nadmerné nabudenie organizmu, zlepšiť kontakt so sebou i okolitým svetom. Podobne tak praktizovanie všímavosti, teda plného uvedomovania si prítomného okamihu za súčasného uznania a prijatia svojich pocitov, myšlienok a telesného prežívania, sa ukazuje ako efektívne v liečbe symptómov posttraumatického stresu.

V neposlednom rade, v súčasnosti veľkú nádej do terapie traumy (oblasti psychotraumatológie) prináša liečba pomocou desenzitizácie a spracovania pomocou očných pohybov (Eye Movement Desensitization and Reprocessing, EMDR), ktorá je výskumami podložená ako efektívna na zmiernenie symptómov depresie, úzkosti a posttraumatického stresu u obetí komplexnej traumatizácie v detstve.

Zážitky psychickej traumatizácie teda môžu významným spôsobom zmeniť to, ako funguje náš mozog, ako reagujeme na prichádzajúce podnety, ako sa dokážeme koncentrovať, rozlíšiť minulosť od prítomnosti, regulovať impulzy či dôverovať druhým ľuďom.

Terapia však prináša nádej k spracovaniu traumatických zážitkov prostredníctvom obnovenia rovnováhy medzi racionálnymi a emocionálnymi časťami mozgu.

tags: #hipokampus #a #prefrontalny #kortex